Cartusialover 11. septembra vysvetľuje, ako kartuziánsky kláštor ponúka radikálnu odpoveď na svet topiaci sa v hluku: ticho, samota a modlitba. Spočiatku je cela útočiskom. Izoluje od hluku, rozptýlenia a nárokov moderného života. Mnísi túto fázu nazývajú „Láskavá matka“. Ale pohodlie netrvá dlho. Čoskoro sa tie isté steny stanú náročnými. Rutina pretrváva. Výhľad sa nemení. Modlitba môže pôsobiť sucho. Boh sa môže zdať vzdialený. Keľa sa stáva „prísnym učiteľom“. Nie je kam sa skryť. Vracajú sa výčitky. Ilúzie sa rúcajú. Hriech je odhalený. „Ticho je konfrontáciou so smutnými skutočnosťami v nás,“ hovorí Dom Lorenzo Maria. Kartuzián však túto temnotu nevníma ako zlyhanie, ale ako očistenie: „Vstávame a padáme,“ hovorili púštni otcovia. Cela odstraňuje falošného Boha stvoreného podľa vlastného obrazu človeka – Boha, ktorý je vždy utešujúci, zvládnuteľný a predvídateľný – a učí mnícha hľadať skutočného Boha, absolútneho Druhého.
Cartusialover explica, a 11 de setembro, como a Cartuxa oferece uma resposta radical a um mundo que se afoga no ruído: silêncio, solidão e oração. Inicialmente, a cela é um refúgio. Isola do ruído, das distrações e das exigências da vida moderna. Os monges chamam a esta fase de «Mãe Terna». Mas o conforto não dura. Em breve, as mesmas paredes tornam-se exigentes. A rotina mantém-se. A vista não muda. A oração pode parecer árida. Deus pode parecer distante. A cela torna-se o «Mestre Severo». Não há onde se esconder. Os arrependimentos regressam. As ilusões desmoronam-se. O pecado é exposto. «O silêncio é um confronto com as tristes realidades que há dentro de nós», afirma Dom Lorenzo Maria. No entanto, o cartuxo não vê esta escuridão como um fracasso, mas sim como purificação: «Levantamo-nos e caímos», diziam os Padres do Deserto. A cela despoja-nos do falso Deus feito à imagem do próprio homem — um Deus que é sempre reconfortante, controlável e previsível — e ensina o monge a procurar …Altro
Der Bericht schildert den seltenen Besuch eines Journalisten in der Charterhouse of the Transfiguration bei Bennington im US-Bundesstaat Vermont, dem einzigen Kartäuserkloster Nordamerikas. Der Journalist besuchte das Kloster im Spätherbst 2024 und erhielt ungewöhnlich tiefe Einblicke in das abgeschiedene Leben der dort lebenden 19 Mönche. Der Prior, Pater Lorenzo Maria, bringt die Haltung der Gemeinschaft in einem Satz zum Ausdruck: „Ich kann mich keinen einzigen Zentimeter ohne Gott bewegen.“ Der Journalist erlebt die persönliche Begegnung mit den Mönchen. Trotz ihrer strengen und zurückgezogenen Lebensweise wirken sie keineswegs kalt oder abweisend, sondern herzlich, humorvoll und gastfreundlich. Sie servieren Kaffee, Brot, Käse und Brownies, erzählen Geschichten und beantworten bereitwillig Fragen. Die Besucher erhalten zum Abschied unter anderem Rosenkränze, selbst gebackenes Brot und eine Flasche Chartreuse.
Po celé desaťročia sa tradovala legenda, že pilot, ktorý zhodil atómovú bombu na Hirošimu, sa stal kartuziánskym mníchom v Serra San Bruno v Kalábrii. Pravda bola iná. Otec Tony Lehmann, bývalý americký vojak, navštívil po vojne Hirošimu a hlboko zasiahnutý jej spustošením sa rozhodol stať sa „mužom mieru“. Neskôr vstúpil do kartuziánskeho rádu a žil v Serra San Bruno, než sa stal jezuitom venujúcim sa pastorálnej službe. Nebol to žiadny „kajúcny pilot“, ale svedok udalostí v Hirošime, ktorý si zvolil mier, modlitbu a službu. Otec Tony zomrel na leukémiu 8. marca 2002 vo veku 73 rokov.