Maria Valtorta 240.
1. august 1945
1 Na Galilejské jazero sa vrátil pokoj. Všetko je krajšie ako pred búrkou, lebo sa očistilo od prachu. Vzduch je úplne čistý a pri pohľade na oblohu máte dojem, že je vyššie, že sa nadľahčila... Je ako takmer priehľadný závoj prestretý medzi zemou a jasom raja. Jazero odzrkadľuje túto dokonalú modrosť a tichučko sa usmieva svojou tyrkysovou vodou.
Začína sa brieždiť. Ježiš s Máriou, Marta a Magdaléna nastupujú na Petrovu loďku. Okrem Petra a Ondreja sú s nimi Horlivec, Filip a Bartolomej. Matúš, Tomáš, Ježišovi bratranci a Iškariotský sú na druhej loďke, patriacej Jakubovi a Jánovi. Plavia sa priamo do Betsaidy. Krátka cesta, pri ktorej napomáha priaznivý vietor. Zdolajú ju za niekoľko minút.
Keď už majú pristáť, Ježiš povie Bartolomejovi a jeho neoddeliteľnému druhovi Filipovi: „Vy pôjdete upovedomiť svoje manželky. Dnes prídem k vám domov." A veľavravne pozrie na oboch.
„Pôjdeme, Učiteľ. Nepoctíš mňa alebo Filipa tým, že u nás prenocuješ?"
„Zostaneme tu len do západu slnka a nechcem obrať Šimona Petra o radosť a potešenie s Marziamom."
Loďka sa zľahka dotkne brehu a zastane. Vystúpia a Filip s Bartolomejom sa odlúčia od druhov. Idú do dediny.
„Kam idú tí dvaja?" spýta sa Peter Učiteľa, keď už vystúpili a kráčajú.
„Upovedomiť svoje manželky."
„Tak idem aj ja ohlásiť sa Porfýrii."
„Nemusíš. Porfýria je taká dobrá, že ju netreba pripravovať na nič. Jej srdce vie rozdávať len nežnosť."
Šimon Peter zažiari, keď počuje chválu na svoju ženu, a nepovie nič.
Medzitým vystúpili aj ženy, ktorým podložili dosku ako mostík, a idú do Šimonovho domu.
2 Prvý ich zbadá Marziam, ktorý práve odchádza napásť ovečky čerstvou trávou najbližších svahov Betsaidy. S radostným výkrikom to ohlási a beží sa pritúliť na Ježišovu hruď. Ježiš sa zohne, aby ho pobozkal. Potom ide k Petrovi. Pribehne Porfýria so zamúčenými rukami a pokloní sa na pozdrav.
„Pokoj tebe, Porfýria. Nečakala si nás tak skoro, však? No chcel som ti okrem svojho požehnania doviesť aj svoju matku a dve učeníčky. Moja matka chcela vidieť chlapca... Pozri, je tam, v jej náručí. Aj učeníčky ťa chceli spoznať... Toto je Šimonova manželka. Dobrá a tichá učeníčka, svojou poslušnosťou aktívnejšia než mnohí iní. Toto je Marta a Mária z Betánie. Dve sestry. Majte sa rady."
„Tých, čo mi privádzaš ty, sú pre mňa drahší než moji príbuzní, Učiteľ. Poď. Môj dom opeknie zakaždým, keď doň vkročíš."
Usmiata Mária podíde k Porfýrii, objíme ju a hovorí: „Vidím, že je z teba milujúca matka. Chlapec pekne podrástol a je šťastný. Vďaka ti."
„Ó, žena požehnaná nad všetky ostatné! Viem, že tvojou zásluhou mám tú radosť, že ma volajú mama. A buď spokojná, nezarmútim ťa tým, že by som ňou nebola, ako len najlepšie viem. Poď, poď dnu so sestrami.. ."
3 Marziam sa zvedavo pozerá na Magdalénu. V mysli sa mu rojí množstvo myšlienok. Napokon povie: „Ale... ty si v Betánii nebola..."
„Nebola som. Ale odteraz už budem stále," povie Magdaléna a začervená sa s náznakom úsmevu. Pohladká chlapca a povie: „Aj keď sme sa spoznali len teraz, máš ma rád?"
„Áno, lebo si dobrá. Plakala si, však? To preto si dobrá. A voláš sa Mária, však? Aj moja mamka sa tak volala a bola dobrá. Všetky ženy, ktoré sa volajú Mária, sú dobré. Ale," dodá, aby nezarmútil Porfýriu a Martu, „ale dobré sú aj medzi tými, čo sa volajú ináč. Ako sa volala tvoja mamka?"
„Euchéria... a bola taká dobrá." Z očí Márie z Magdaly sa skotúľajú dve veľké slzy.
„Plačeš, pretože zomrela?" spýta sa chlapec a pohladká ju po krásnych rukách skrížených na tmavých šatách, čo určite Marta na ňu upravila, lebo vidieť vypustený záhyb. A pripojí: „Ale nesmieš plakať. Nie sme sami, vieš? Naše mamky sú vždy blízko nás. To vraví Ježiš. A sú ako anjeli strážni. Aj to hovorí Ježiš. A keď budeme dobrí, prídu nám v ústrety, a keď zomrieme, tak k Bohu vystúpime v mamkinom náručí. Vieš, to je pravda. To povedal on!"
Mária z Magdaly si tuho pritúli malého tešiteľa a pobozká ho so slovami: „Modli sa teda, aby som sa aj ja stala takou dobrou."
„Vari nie si? S Ježišom chodia len tí, čo sú dobrí... Aj keď nie úplne dobrí, ale stanú sa takými, aby mohli byť jeho učeníkmi, lebo človek nemôže vyučovať to, čo nevie. Nemôžeme povedať: ,Odpusť,' ak najprv neodpustíme my. Nemôžeme povedať: ,Musíš milovať svojho blížneho,‘ ak ho najprv nemilujeme my.
4
A poznáš Ježišovu modlitbu?"
„Nie.”
„Ach, pravdaže! Si s ním len krátko. Vieš, je taká krásna! Hovorí o všetkých týchto veciach. Počúvaj, aká je krásna." A Marziam zarecituje pomaly, precítene a s vierou Otče náš.
„Ako dobre ju vieš!" povie s obdivom Mária z Magdaly.
„Moja mamka ma ju učila v noci a Ježišova mamka cez deň. Ale ak chceš, naučím ťa ju. Chceš ísť so mnou? Ovce bľačia. Sú hladné. Teraz ich zavediem na pašu. Poď so mnou. Naučím ťa modliť sa a budeš celkom dobrá." A vezme ju za ruku.
„Ale neviem, či Učiteľ chce..."
„Choď, len choď, Mária. Máš za priateľa nevinného chlapca a ovečky... Len choď. Spokojne..."
Mária z Magdaly odchádza s chlapcom a tri ovečky idú pred nimi. Je ich sprevádza pohľadom... a pozerajú sa i ostatní.
„Chudera moja sestra!" povie Marta.
„Neľutuj ju. Je ako kvietok, ktorý si narovnáva stonku po uragáne. Počuješ... ? Smeje sa... Nevinnosť vždy utešuje."