Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 236.
21. január 1944
1 Na útechu kvôli môjmu celkovému utrpeniu a aby mi dal zabudnúť na ľudskú zlobu, môj Ježiš mi dopraje túto príjemnú kontempláciu.
Vidím veľmi prepychovo zariadenú sieň. V strede z povaly visí bohatý luster s mnohými kahancami. Všetky sú rozsvietené. Na stenách prekrásne koberce, intarzované kreslá vykladané slonovinou, zlatom a inými drahocennými materiálmi, aj prekrásne kusy nábytku.
Uprostred je veľký štvorcový stôl,
zložený takto zo štyroch k sebe priradených stolov. Je na ňom prestreté pre mnohých hostí (všetci sú muži) a je prikrytý krásnymi obrusmi. Sú tu cenné servisy, amfory a drahocenné poháre. Aj služobníctva, ktoré sa pohybuje okolo stola, prináša jedlá a nalieva víno, je veľa. Uprostred štvorca nie je nikto. Vidím nádherne vydláždenú podlahu, na ktorej sa zrkadlí svetlo olejového lustra. No z vonkajšej strany stola je veľa pohoviek - sedadiel a všetky sú obsadené hosťami.
Zdá sa mi, že som v šerom kúte v zadnej časti siene pri dverách, ktoré sú dokorán otvorené z vonkajšej strany, ale zároveň sú uzavreté ťažkým kobercom či gobelínom, čo visí z ich verají.
Na najvzdialenejšej strane od dverí, teda tu, kde sú dve značky,
je pán domu s najvýznamnejšími pozvanými. Je to postarší muž, odetý v širokej bielej tunike v páse stiahnutej vyšívaným opaskom. Šaty majú aj pri krku, na konci rukávov a naspodku vyšívané okraje, akoby to boli vyšívané stuhy alebo lampasy, ak sa vám lepšie páči takto ich označiť. Ale tvár tohto starca sa mi nepáči. Je to zlá tvár, chladná, pyšná a žiadostivá.
Na protiľahlej strane, oproti nemu, je môj Ježiš. Vidím ho zboku, ba povedala by som takmer zozadu, od chrbta. Má svoje zvyčajné biele šaty, sandále, dlhé vlasy ako vždy na čele rozdelené.
Badám, že ani Ježiš ani ostatní hostia nesedia, ako som si myslela, že sa sedí na týchto pohovkách — sedadlách, čiže kolmo ku stolu, ale pozdĺž neho. Vo videní svadby v Káne som nevenovala veľkú pozornosť tejto zvláštnosti, videla som, že jedia opretí o ľavý lakeť, len sa mi zdalo, že nemajú také pohodlie, azda preto, že pohovky boli menej luxusné a omnoho kratšie. Tieto sú však ozajstné lôžka, vyzerajú ako moderné turecké divány.
Ježiš má vedľa seba Jána a ich poloha je takáto,
keďže sa opiera o ľavý lakeť (ako všetci). Ján je vlastne vtesnaný medzi stôl a Pánovo telo, lakťom siaha až k slabinám Učiteľa, takže mu neprekáža pri jedení, ale zároveň mu to umožňuje — ak chce — dôverne sa oprieť o jeho hruď.
Nie je tam ani jedna žena. Všetci sa rozprávajú a pán domu sa občas obráti na Ježiša s afektovanou dôvernosťou a zjavnou blahosklonnosťou. Je zjavné, že chce ukázať jemu aj všetkým prítomným, že mu pozvaním do svojho bohatého domu prejavil veľkú poctu, jemu, chudobnému prorokovi, o ktorom si mysleli, že aj trochu preháňa... Vidím, že Ježiš odpovedá zdvorilo a pokojne. Usmieva sa svojím jemným úsmevom na tých, ktorí sa ho vypytujú, a aj žiarivým úsmevom, ak ten, kto s ním hovorí alebo sa naňho pozerá, je Ján.
2 Vidím, ako sa dvíha vzácna tapiséria, ktorá zakrýva otvor vo dverách, a vchádza mladá žena, veľmi krásna, prepychovo oblečená a starostlivo učesaná. Veľmi husté plavé vlasy vytvárajú na jej hlave skutočnú ozdobu z umelecky pospletaných lokní. Vyzerá, akoby mala na hlave zlatú prilbu s reliéfmi, tak jej žiaria bohaté husté vlasy. Žena má toaletu, ktorá v porovnaní so šatami, čo som vždy vídavala na Panne Márii, je veľmi výstredná a zložitá. Spony na ramenách, šperky držiace nazberané záhyby nad poprsím, zlaté retiazky na zvýraznenie poprsia, pás so zlatými sponkami a drahokamami. Vyzývavé šaty, ktoré zvýrazňujú línie nádherného tela. Na hlave má taký ľahučký závoj, že... nič nezahaľuje. Je to len doplnok k jej náhrdelníkom. Na nohách má sandále z červenej kože, veľmi bohato zdobené zlatými sponami a remienkami prepletenými okolo členku.
Všetci okrem Ježiša sa obrátia a hľadia na ňu. Ján ju chvíľu pozoruje, potom sa obráti k Ježišovi. Ostatní sa na ňu uprene pozerajú so zjavnou a nehanebnou žiadostivosťou. Ale žena si ich vôbec nevšíma a nedbá na šepot, ktorý nastal pri jej príchode, ani na požmurkávanie všetkých prítomných s výnimkou Ježiša a jeho učeníka. Ježiš sa tvári, akoby si nič nevšimol. Rozpráva ďalej, no vzápätí ukončí rozhovor, ktorý viedol s pánom domu.
Žena zamieri k Ježišovi a pokľakne si pri nohách Učiteľa. Položí na zem vázičku v tvare veľmi vypuklej amfory, vytiahne si drahocennú ihlicu, ktorou mala pripnutý závoj k vlasom, zloží si ho z hlavy, stiahne si z prstov prstene a všetko položí na pohovku - sedadlo k Ježišovým nohám. Potom vezme do svojich rúk Ježišove nohy, najprv pravú, potom ľavú, rozviaže mu sandále a položí ich na zem, potom mu so silným výbuchom plaču bozkáva nohy, pritlačí si k nim svoje čelo, hladká ich a slzy padajú na ne ako dážď, ktorý sa trblieta vo svetle lustra a brázdi pokožku týchto úctyhodných nôh.
3 Ježiš pomaly, sotva badateľne obráti hlavu a pohľad jeho tmavomodrých očí spočinie chvíľku na sklonenej hlave. Pohľad, ktorý rozhrešuje. Potom sa znova pozerá smerom do stredu siene. Ponechá žene voľnosť v jej oslobodzujúcom citovom prejave.
Ale ostatní nie. Uťahujú si z nej medzi sebou, požmurkávajú a posmievajú sa. A farizej sa na chvíľu posadí, aby lepšie videl. Jeho pohľad vyjadruje čosi ako žiadostivosť, mrzutosť a iróniu. Žiadostivosť po tejto žene, tento jeho cit je zjavný. Mrzutosť, že vošla tak slobodne, čo by mohlo ostatných priviesť k pomysleniu, že žena je... častým hosťom v jeho dome. Iróniu vzhľadom na Ježiša...
Ale žena si ničoho nevšíma. Naďalej silno, ale nehlučne plače. Len veľké slzy a občasné vzlyky. Potom si rozpustí vlasy, vytiahne z nich zlaté sponky, ktorými mala zopnutý svoj zložitý účes, a položí ich vedľa prsteňov a veľkej ihlice. Zlaté pradená sa jej skotúľajú po chrbte. Ona ich vezme do obidvoch rúk, prehodí si ich na prsia a dosucha utiera nimi zmáčané Ježišove nohy. Potom načrie prstami do vázičky a naberie z nej jemne žltú, veľmi voňavú masť. Po celej sieni sa rozšíri vôňa ľalie a tuberózy. Žena z nej hojne naberá a rozotiera ju po nohách, bozkáva ich a hladká.
Ježiš na ňu občas pohliadne s láskyplným súcitom. Ján sa zarazene obrátil, keď žena vybuchla v plač, a ani teraz nevie odtrhnúť zrak od Ježiša a ženy. Striedavo pozerá z neho na ňu. Farizejova tvár je čoraz nahnevanejšia.
4 Počujem tu známe slová z evanjelia
* Pozri Lk 7,40-50*
a počujem ich sprevádzané takým tónom a takým pohľadom, že donútia nahnevaného starca skloniť hlavu.
Počujem slová rozhrešenia určené žene, ktorá odchádza a svoje šperky zanecháva pri Ježišových nohách. Závoj si ovinula okolo vlasov a čo najlepšie si ich doň skryla. Ježiš hovorí: „Choď v pokoji." A veľmi nežne jej na chvíľku položí ruku na sklonenú hlavu.
5 Ježiš mi teraz hovorí:
„To, čo prinútilo farizeja a jeho druhov skloniť hlavu a čo sa neuvádza v evanjeliu, boli slová, ktoré môj duch skrze môj pohľad vmietol a vtĺkol do tejto vyprahnutej a žiadostivej duše. Odpovedal som omnoho obšírnejšie než bolo povedané, lebo nijaké ľudské myšlienky mi neboli skryté. A on ma pochopil v mojej nemej reči, ktorá napomínala ešte väčšmi než moje slová.
Povedal som mu: ,Nie. Neobviňuj zlomyseľne, aby si sa ospravedlnil sám pred sebou. Mňa neovláda zmyselnosť tak ako teba. Táto žena neprichádza ku mne vedená zmyselnosťou. Ja nie som ako ty, ani ako sú tebe podobní. Ona prichádza ku mne, lebo môj pohľad a moje slová, ktoré počula čisto náhodne, jej osvietili dušu, v ktorej žiadostivosť vytvorila temnotu. Prichádza, lebo chce premôcť zmyselnosť a chápe, úbohé stvorenie, že samej by sa jej to nikdy nepodarilo. Ona miluje vo mne ducha, nič viac, len ducha, lebo cíti, že je nadprirodzene dobrý. Po toľkom zle, ktoré zakúsila od vás všetkých, ktorí ste zneužívali jej slabosť pre svoje neresti a potom ste ju odplácali šľahaním bičom pohŕdania, ona prichádza ku mne, lebo si uvedomuje, že našla dobro, radosť, pokoj, ktoré zbytočne hľadala v nádherách sveta. Uzdrav sa zo svojho duševného malomocenstva, pokrytecký farizej, usiluj sa správne vidieť veci. Zbav sa pýchy mysle a žiadostivosti tela. To je malomocenstvo, ktoré zapácha viac než telesné malomocenstvo. Môj dotyk vás môže vyliečiť z telesného malomocenstva, lebo kvôli nemu ma voláte. Ale z duchovného malomocenstva nie, lebo z neho sa nechcete uzdraviť, pretože sa vám páči. Ale ona sa chce. A preto ju očisťujem a uvoľňujem z reťazí jej otroctva. Hriešnica zomrela. Je tam, v tých šperkoch, ktoré sa mi hanbí ponúknuť, aby som ich posvätil a použil pre potreby svoje a svojich učeníkov, pre chudobných, ktorým pomáham z prebytku druhých, lebo ja, Pán vesmíru, teraz, keď som Spasiteľ človeka, nevlastním nič. Ona je tam, v tej vôni rozotrenej na mojich nohách, poníženej ako jej vlasy, na tej časti tela, ktorú si ty odmietol osviežiť vodou zo svojej studne po tom, čo som prešiel takú cestu, aby som aj tebe priniesol svetlo. Hriešnica zomrela. A znovu sa zrodila Mária, znova krásna ako dievčina, cudná pre svoju živú bolesť, pre svoju čistú lásku. Umyla sa vo svojich slzách. Veru, hovorím ti, farizej, že medzi tým, kto ma miluje vo svojej čistej mladosti, a touto, ktorá ma miluje vo svojej úprimnej skrúšenosti srdca znovu zrodeného pre milosť, nerobím rozdiely. A čistému i kajúcnici zverujem úlohu, aby pochopili moje zmýšľanie tak, ako nik iný, a úlohu, aby vzdali môjmu telu poslednú úctu a prvý pozdrav (nepočítam osobitný pozdrav svojej matky), keď budem vzkriesený.'
Toto som chcel povedať svojím pohľadom farizejovi.
6
Ale tebe pripomínam inú vec, pre tvoju radosť a radosť mnohých. Aj v Betánii Mária zopakovala gesto, ktoré označilo úsvit jej vykúpenia. Existujú osobné gestá, ktoré sa opakujú a svojim štýlom prezrádzajú danú osobu. Nezameniteľné gestá. Ale, keďže tak bolo správne, v Betánii je gesto menej skľúčené a dôvernejšie vo svojej úctivej poklone. Mária prešla veľa od oného úsvitu svojho vykúpenia. Veľa. Láska ju strhávala ako rýchly vietor do výšky a vpred. Láska ju spaľovala ako vatra a ničila v nej nečisté telo a robila pánom v sebe očisteného ducha. A Mária, teraz odlišná vo svojej vzkriesenej dôstojnosti ženy, odlišná aj svojím odevom, teraz jednoduchým ako bol odev mojej matky, účesom, pohľadom, správaním, rečami, táto Mária bola nová a mala aj nový spôsob, ako si ma uctiť tým istým gestom. Vezme poslednú zo svojich vázičiek s parfumom, uchovanú pre mňa, a rozotrie mi ho na nohy a na hlavu, bez sĺz, s pohľadom, ktorý robí radostným láska a istota, že jej bolo odpustené a že je spasená. Teraz sa mi Mária môže spokojne dotknúť hlavy a pomazať mi ju. Kajúcnosť a láska ju očistili ohňom serafinov a ona sama je serafinom.
7 Povedz to sebe, ó, Mária, môj malý ,hlas', povedz to dušiam. Choď, povedz to dušiam, ktoré sa neodvážia prísť ku mne, lebo sa cítia vinné. Veľmi, veľmi veľa sa odpúšťa tomu, kto veľa miluje. Tomu, kto veľmi miluje mňa. Vy neviete, úbohé duše, ako vás miluje Spasiteľ! Nebojte sa ma! Prichádzajte. S dôverou. S odvahou. Ja vám otvorím svoje srdce i náručie.
Vždy na to pamätajte: ,Nerobím rozdiel medzi tým, kto ma miluje vo svojej neporušenej čistote, a tým, kto ma miluje s úprimnou skrúšenosťou srdca znovuzrodeného pre milosť.' Som Spasiteľ. Vždy na to pamätajte.
Choď v pokoji. Žehnám ťa."
22. január 1944
8 Dnes som stále myslela na Ježišov diktát zo včerajšieho večera a na to, čo som videla a pochopila, aj keď to nebolo vyslovené.
Medzitým vám len tak poviem,
* Ohľadne spresnení, ktoré nasledujú v celom odseku (4) 236.8, MV takto poznamenáva na strojopisnej kópii, obracajúc sa na pátra Miglioriniho: To je nezáväzné. Ja by som to vynechala. Podobná poznámka je aj na konci kapitoly (4) 227.*
že rozhovory stolovníkov, tie, ktorým som rozumela, lebo sa zvlášť obrátili na Ježiša, sa týkali denných skutočností - Rimania, Zákon, ktorý oni nerešpektujú, a potom Ježišovo poslanie ako Učiteľa novej školy. No, pochopiteľne, pod zdanlivou blahosklonnosťou to boli zlomyseľné a úskočné otázky kladené tak, aby ho zahnali do úzkych. Čo vonkoncom nebolo ľahké, lebo Ježiš dal pár slovami správnu a výstižnú odpoveď na každú tému.
Napríklad na otázku, v akej zvláštnej škole alebo sekte sa stal novým učiteľom, odpovedal jednoducho: „V Božej škole. Boh je ten, koho nasledujem v jeho svätom Zákone a kvôli nemu dbám o to, aby Zákon bol obnovený v celej svojej podstate v týchto maličkých (a s láskou sa pozrel na Jána a v Jánovi hľadel na všetkých ľudí čistého srdca) tak, ako bol v ten deň, keď ho Pán, Boh vyhlásil na Sinaji. Privádzam ľudí k Božiemu svetlu."
Na inú otázku, čo si myslí o tom, že cisár zneužíva svoju moc, keďže ovládol Palestínu, odpovedal: „Cisár je tým, čím je, lebo tak si to želá Boh. Spomeň si na proroka Izaiáša.
* Pozri Iz 10, 5—26.*
Či on, inšpirovaný Bohom, nenazýva Asýrsko ,prútom' svojho hnevu? Palicou, trestajúcou Boží ľud, ktorý sa príliš vzdialil od Boha a pretvaruje sa svojím odevom a svojím duchom? A nehovorí, že keď ho použije na potrestanie, zničí ho, lebo zneužil svoju úlohu a príliš spyšnel a zosurovel?"
To sú dve odpovede, ktoré ma najväčšmi oslovili.
9 Dnes večer mi môj Ježiš vraví s úsmevom:
„Mal by som ťa volať ako Daniela. Túžiš po veľkých veciach a si môj miláčik, lebo tak veľmi túžiš po svojom Bohu. A mohol by som pokračovať a povedať ti to, čo povedal môj anjel Danielovi: ,Neboj sa! Od prvého dňa, čo si si upriamil srdce, aby si pochopil a pokoroval sa pred svojím Bohom, sú vyslyšané tvoje slová a ja som prišiel pre tvoje slová.' Ale tu nehovorí anjel, ale ja, Ježiš.
Mária, prichádzam vždy, keď si človek ,upriami srdce, aby porozumel‘. Nie som Boh tvrdý a prísny. Som živé milosrdenstvo. A k tomu, kto sa obráti na mňa, prichádzam rýchlejšie než myšlienka.
10 Aj za úbohou Máriou z Magdaly, takou ponorenou do svojej hriešnosti, som sa so svojím duchom ponáhľal, len čo som pocítil, že sa v nej rodí túžba porozumieť. Porozumieť Božie svetlo a stav svojej temnoty. A stal som sa pre ňu svetlom.
V ten deň som sa prihováral mnohým, ale v skutočnosti som hovoril iba pre ňu. Videl som len ju, ako sa priblížila, privedená rozletom duše vzbúrenej proti telu, ktoré ju držalo v područí. Videl som len ju s jej úbohou tvárou prežívajúcou búrku, s jej núteným úsmevom, ktorý pod plášťom istoty a predstieranej radosti, ktorá bola výzvou pre svet a pre ňu samu, skrýval toľko vnútorného plaču. Videl som len ju, omnoho viac doráňanú tŕním než zatúlaná ovečka z podobenstva, ju, ktorá sa dusila v hnuse svojho života, ktorý sa vyplavoval na povrch ako hlboké morské vlny, čo prinášajú so sebou vodu z hlbín.
Nehovoril som veľké slová, ani som sa nedotkol témy určenej pre ňu, dobre známu hriešnicu, aby som ju nezarmútil a neprinútil ju utiecť, hanbiť sa alebo prísť. Nechal som ju na pokoji. Nechal som, aby moje slová a môj pohľad vstúpili do nej a vykvasili v nej a aby z toho chvíľkového impulzu urobili jej slávnu budúcnosť svätice. Rozprával som prostredníctvom jedného z najláskavejších podobenstiev - lúčom svetla a dobroty vyliatym práve pre ňu.
11
A v onen večer, keď som vchádzal do domu pyšného boháča, v ktorom moje podobenstvo nemohlo vykvasiť do budúcej slávy, lebo bolo zabité farizejskou pýchou, som už vedel, že príde, po tom, čo preplakala mnoho sĺz vo svojej izbe nerestí a vo svetle tohto plaču sa už rozhodla o svojej budúcnosti.
Keď ju videli vchádzať muži spaľovaní žiadostivosťou, ich telá sa zachveli a do ich myslí sa votrelo podozrenie. Všetci po nej túžili, okrem dvoch ,čistých' na hostine - mňa a Jána. Všetci si mysleli, že prišla hnaná jedným z jej ľahkovážnych rozmarov — ozajstnou posadnutosťou diabla —, ktoré ju vrhali do nepredvídaných dobrodružstiev. Ale Satan už bol porazený. A všetci závideli, keď videli, že sa neobracia k nim, ale že prišla kvôli mne. Človek vždy pošpiní aj tie najčistejšie veci, keď je iba človekom z mäsa a krvi. Iba čistí vidia správne, lebo v nich nie je hriech, ktorý by znepokojoval ich myslenie.
12 Nesmie ťa však zarmucovať, Mária, že človek nechápe. Boh pochopí a pre nebo to stačí. Sláva pochádzajúca od ľudí nezväčšuje ani o gram tú slávu, ktorá je údelom vyvolených v raji. Stále na to pamätaj.
Úbohú Máriu z Magdaly vždy posudzovali nesprávne pre jej dobré skutky. Neposudzovali ju tak pre jej zlé skutky, lebo tie boli sústami zmyselnosti ponúkané nenásytnému hladu chlipníkov. Kritizovali ju a zle posudzovali v Kafarnaume, v dome farizeja, kritizovali a napomínali ju v Betánii, v jej dome. Ale Ján, ktorý hovorí veľké slovo, dáva kľúč k tejto poslednej kritike: ‚Judáš... , že bol zlodej.'
* Pozri Jn 12, 1-8 a (9) 586.7.*
Ja hovorím: ,Farizej a jeho priatelia preto, že boli chlipníci.' Takže vidíš? Dychtivosť po zmyselnosti a dychtivosť po peniazoch dvíhajú hlas na kritiku dobrého skutku. Dobrí nekritizujú. Nikdy. Dobrí chápu.
Ale opakujem, nezáleží na kritike sveta. Záleží na tom, ako posudzuje Boh.