KRESŤANSKÁ DOKONALOSŤ / svätý Alfons Rodriguez / časť 1.
Dielo, neobyčajne cenné a každému, čo po dokonalosti túži, potrebné. Pôvodcom diela je španielský jezuita, sv. Rodriguez, muž, ktorý i učenosťou, ale ešte viac svätosťou vynikal. Preklad z Ejercicio de Perfeccion, Barcelona, 1895, Quinta ed.Imprimi potest (Smie sa tlačiť) Nihil obstat (Niet námietky) Imprimatur (Vytlačiť dovoľujem) Tyrnaviae, 7. dec. 1925, Dr. Paulus Jantausch; Eppus, adm. apostolicus. KRESŤANSKÁ DOKONALOSŤ /svätý Alfons Rodriguez / časť 2
HLAVA I
vážme si duchovné veci
„Žiadal som a bol mi daný smysel; prosil som, a dostal som ducha múdrosti, a viac som si ju vážil, ako kráľovstvá a tróny; aj bohatstvá som za nič mal v porovnaní s ňou, ani drahokam som jej neprirovnal; lebo všetko zlato v porovnaní s ňou je drobný piesok, a striebro za blato sa pokladá pred ňou." Opravdivá múdrosť, o ktorú sa nám treba starať je dokonalosť, ktorá je vo spojení s Bohom láskou, jako Pavel apoštol hovorí: „Ale nado všetko majte lásku, čo je sväzkom dokonalosti." Ako si Šalamon vážil múdrosť, tak nám treba si vážiť dokonalosť a všetko, čo k nej dopomáha. V porovnaní s ňou považujme všetko za piesok a blato, ako hovorí apoštol: „Všetko považujem za smeti, aby som získal Krista."
Toto je hlavný prostriedok dosiahnuť dokonalosť, lebo čím viac si ju budeme vážiť, tým väčší bude náš pokrok, i celého domu, i celej rehole. Príčina tomu je to, že čím viac si kto niečo cení, tým viac po tom túži. Vôľa je totižto slepá, ona to chce, čo jej rozum povie. Jako si kto čo váži, tak to i chce a túži po tom. A že je vôľa kráľovnou a rozkazuje všetkým silám a mocnosťam duševným, nakoľko chceme a túžimé po niečom, natoľko sa budeme i usilovať a prostriedky užívať, aby sme to obsiahli. Veľa závisí od toho, aby sme si vážili duchovné veci a pokrok, a aby sme po ňom veľmi túžili a starali sa oň. Všetko to súvisí.
Kto predáva drahokamy, tomu treba vedieť ich cenu, aby. sa neoklamal, lebo keď nebude to vedieť, predá cenný drahokam za babku. My tiež kupčíme s drahokamy a perlami. „Podobné je kráľovstvo nebeské obchodníkovi, hľadajúcemu dobré perly." Sme kupci na kráľovstvo nebeské, preto nám treba vedieť cenu tovaru, s ktorým kupčíme, aby sme sa neoklamali a nedali zlato za blato a nebe za zem. Preto hovorí Jeremiáš prorok: „Múdry nech sa nechváli svojou múdrosťou, silný svojou silou, bohatý svojím bohatstvom, ale nech tým sa chváli, kto sa chváli, že mňa zná." Najväčší poklad je poznať, milovať Pána Boha a slúžiť mu. To je najvážnejšia vec, o ktorú sa nám treba starať. Nato sme stvorení a nato sme prišli do rehole. To je naším cieľom, odpočinkom a našou slávou.
Rád by som bol, keby si všetci, ale najmä rehoľníci, vážili dokonalosť a duchovné veci, a v tom jeden druhému na pomoci boli, a to nielen slovami v obyčajných rozhovoroch, ale skorej príkladom. Aby z toho každý videl, i začiatočník, i ten, čo už pokročil, že v reholi len duchovné veci majú cenu; či je totiž kto ponížený, poslušný, či rád sa modlieva, a nie či je učený, alebo či je veľký kazateľ, alebo či je obdarený prirodzenými a ľudskými darmi, jako to sv. Ignác v konštitúciách píše. Toto treba každému vedieť od počiatku a tým sa živiť ako mliekom. Takto sa bude každý nie o to starať, aby bol učený, alebo veľký kazateľ, ale ponížený, poslušný a umŕtvený. Bude totiž vidieť, že iba to má cenu a to sa váži, že len tomu sa venujú tí, čo sa v inom sklamali, a všetci iba o to sa starajú a iba to si vážia. Nehovorím preto sa venovať čnosti, aby si nás iní ctili a vážili, ale aby druhí videli, že v reholi len toto má cenu, a tak každý sa presvedčil, že toto je najlepšie. To je pre mňa; touto cestou možno bezpečne kráčať; oddám sa čnosti, budem sa starať naozaj o pokrok, lebo všetko iné okrem toho je márnosť.
Z toho vidno, koľko môžu škodiť tí, čo len o tom rozprávajú, kto aký je nadaný a obdarený, a preto vychvaľujú toho alebo iného. Keď to počúvajú mladší od starších, myslia si, že to je hlavné a vzácne, a v tom sa treba usilovať vyznačiť a o to sa starať. Takto si potom vždy viac cenia učenosť, súcosť a nadanosť, a menej si vážia čnosť, poníženosť a sebazaprenie. A keď si začnú to menej vážiť a radšej v tom chybiť, ako v druhom: začnú sa kaziť, ba i opustia rehoľu. Lepšie by bolo o tom rozprávať, jak vážna a potrebná je čnosť a poníženosť, jak málo osožia bez nej učenosť a vlohy, alebo lepšie, jak ony škodia. Nevzbudzujme v iných ctižiadosť a túžbu vyznačiť sa veľkými vlohami, lebo to býva začiatkom zkazy.
Surius v živote opáta Fulgenciusa dobrý príklad prináša o veci. Hovorí, že ten opát nemal rád, ani si nevážil takých rehoľníkov, čo usilovne pracovali a celý deň po dome pomáhali, ale v duševných veciach už neboli takí usilovní, nekládli takú váhu na modlitbu, na duchovné čítanie a sväté rozmýšľanie. Druhých zas, čo sa venovali duchovným veciam a o duševný pokrok sa starali, hoci pre slabosť alebo pre chorobu nemohli toľko robiť, veľmi miloval a veľmi si vážil. Celkom správne. Lebo čože osožia veľké dary a vlohy, keď je niekto neposlušný a predstavený nemôže s ním robiť čo chce? Najmä, keď si preto všeličo dovolí a chce všeliaké výnimky; lepšie by mu bolo, keby bol bez tých darov.
Ešte by to ušlo, keby predstavenému bolo počet dávať, či mal v dome pracovitých a nadaných ľudí, ale jemu nie z toho treba počet dávať, ale či sa staral, aby poddaní pokrok robili v duchu a čo deň rástli v čnosti, či každý podľa síl od Boha daných plnil svoje povinnosti a pri tom nezanedbal seba. Z toho istého bude Boh počet žiadať i od poddaných. „Keď príde súdny deň, nebudú sa nás pýtať, čo sme čítali, ale čo sme robili; ani či sme pekne hovorili, ale či sme poriadne žili."
Kristus Pán poslal učeníkov kázať. Ako sa vrátili, začali sa chváliť: „Pane, divy a zázraky sme robili; ešte i diabli sa nám poddali a poslúchli nás v tvojom mene." A Spasiteľ im odpovedal: „Z toho sa neradujte, že duchovia sa vám poddávajú; lež radujte sa, že vaše mená zapísané sú v nebesiach." Zaslúžiť si nebo, to nech bude naša radosť; všetko ostatné je márnosť. „Čo by osožilo človeku, keby celý svet získal, a na duši škodu utrpel?"
Keď teda to hovoríme a Kristus to isté povedá o apoštolských prácach, že totiž pre ne nesmieme zabudnúť na seba, lebo by nám nič neosožilo, čo by sme i celý svet obrátili: čo povedať o iných zamestnaniach? Rehoľník sa nesmie natoľko pohrúžiť do učenia a do vonkajších prác, že potom zabudne starať sa o pokrok, o modlitbu, zpytovanie svedomia, sebazaprenie, že duchovné veci prídu až naostatok, a v najhorší čas, že radšej tie opustí ako druhé. Takto žiť znamenalo by žiť bez ducha a nie ako rehoľník.
Sv. Doroteus rozpráva, že raz kázal jednému učeníkovi opatrovať chorých. Ten bol veľmi usilovný. O chorých sa staral, postele a izby v najväčšom poriadku držal, všetko bolo čisté a pekné. Keď Doroteus prišiel pozrieť chorých, povedal mu Dositeus: Otče, márnivá myšlienka mi Prichodí na um, čosi mi hovorí: Jak všetko máš pekné! Ako sa bude radovať tomu tvoj predstavený! Odpovedal mu Doroteus, že ho márnivosť hneď opustila: Dobrý a usilovný opatrovník si, ale nie si dobrý a bezúhonný rehoľník. Preto nech každý dbá, aby o ňom nebolo možno povedať: Je dobrý opatrovník chorých, alebo vrátny, ale nie je dobrý rehoľník; je učený, alebo káže pekne, ale nie je dobrý rehoľník, lebo nie na inšie sme sem prišli, iba aby sme sa stali dobrými rehoľníkmi. To si nám treba vážiť a o to sa starať, ostatné veci však považovať ako za prídavok k duševnému pokroku dľa slov Krista Pána: ,.Hľadajte teda najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a toto všetko sa vám pridá."
Pustovníci preto že nemohli ustavične čítať, rozjímať a modliť sa, plietli košíky a inou ručnou prácou sa zaoberali, aby nezaháľali. Niektorí z nich na konci roku všetko, čo spravili, hodili do ohňa, lebo mali z čoho žiť. Oni len preto robili, aby čas trávili a nezaháľali. Tak treba i nám hlavne o pokrok sa starať. Všetky iné práce, čo sa týkajú bližného a jeho spasenia, odbavujme tak, ako pustovníci, keď plietli košíky: pre ne nezabúdajme na seba a na dokonalosť. Hlavnou zásadou našou nech bude, prvé miesto dávať duchovným veciam, ktoré s naším pokrokom súvisia, a nezanedbávať ich pre nič, za nič. Len to nás zachová a pomôže nám čnosti si nadobudnúť; ak v tom chybíme, hneď sa ukáže u nás úpadok. Zo zkúsenosti vieme, že keď nepokračujeme ako treba, je to preto, lebo sme ochladli na duchu. „Vyschlo mi srdce, lebo som zabudol jesť chleba." Keď nám bude chybovať duševná potrava a pokrm duševný, jasné je, že oslabneme a upadneme. Preto nám to sv. Ignác veľmi na srdce kladie a často nás na to upozorňuje. Raz hovorí: „Tí, čo sú v zkúšobných rokoch, a všetci nech sa usilujú zapierať sa a rásť v čnosti a dokonalosti." Inokedy zas: „Všetci nech venujú svoj čas duchovným veciam a nech hľadajú zbožnosť dľa milosti Božej." Zas: „Každý nech sa oddáva celý čas, čo je vyznačený na modlitbu, rozjímanie a čítanie celou usilovnosťou v Pánu." A slová: „celou usilovnosťou" prízvukujú sa."
Z toho vidno, že predstavení nechcú, čoby niekto i veľa práce mal, či už z poslušnosti, či z úradu, aby zanedbal obyčajné duchovné veci, lebo ani jeden predstavený nechce, aby dakto prestupoval pravidlá, a to ešte také vážne. Preto nech nikto nevyhovára svoju nedbanlivosť v duchovných veciach: Nemal som kedy modliť sa, zpytovat svedomie, čítať, lebo ma poslušnosť zabavila. Nie je tomu vina poslušnosť, ale že si ľahostajný a že nemáš veľmi rád duchovné veci. Sv. Bazil hovorí, že nám treba veľmi verne Bohu venovať čas, ktorý je vyznačený na modlitbu a na duchovné veci. Keď niekedy pre vážnu robotu nemôžeme sa modliť, alebo zpytovat svedomie v svoj čas, treba nám ako hladnému túžiť čím skôr to vynahradiť. Ak sme zameškali posilniť sa preto, že sme celú noc bdeli pri chorom, spovedali ho alebo pripravovali na dobrú smrť, hneď hľadíme si to vynahradiť, a nájdeme na to i času. To je vôľa predstavených, keď niekomu dajú robotu v čas duchovných vecí. Nechcú, aby ich zanechal, len odložil a potom ich úplne odbavil dľa rady Mudrcovej: „Nedaj si prekážať, aby si sa vždy modlil." Nehovorí: neprekážaj, ale nedaj si prekážať, nemaj prekážky vždy sa modliť. Dobrý rehoľník ani jej nemá, lebo má vždy kedy nahradiť, Čo zameškal.
Sv. Doroteusovi bolo sa o hosťov starať. Často dlho do noci čakal, ba niekedy i v noci vstával a obsluhoval prišlých. A predsa s ostatnými vstával na modlitbu, a prosil jedného, aby ho budil. Ten totiž, čo mal z úradu tú povinnosť, to nerobieval, lebo vedel, že bol dlho hore, a že ešte z horúčky nevyzdravel. Nechcel zanedbať duchovné veci, ani ich vynechať pod hocjakou zámienkou, aby nebol potom celý deň nespokojný.
— Dľa legendy akýsi svätý starec videl anjela okiadzať všetkých, čo pilne chodievali na modlitbu, ba i tých miesta, čo pre poslušnosť chybovali, ale miesta tých, neokadil, čo pre lenivosť neboli tam. To nech teší tých, čo pre robotu nemôžu odbaviť spolu s inými duchovné veci, a tiež nech nás povzbudzuje z vlastnej viny nezameškať ich.
HLAVA II
O TÚŽBE PO ČNOSTI A PO DOKONALOSTI
„Blahoslavení, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení." Spravodlivosť je jedna zo štyroch hlavných čností, ale patrí ona ku každej čnosti a svätosti. Dobrý a čnostný život voláme spravodlivosťou, o svätom a čnostnom človeku hovoríme, že je spravodlivý: „Spravodlivosť úprimných oslobodí ich." Ten istý smysel nachodíme na mnohých miestach vo sv. Písme: ,,Ak nebude vaša spravodlivosť hojnejšia ako zákonníkov a farizejov, nevojdete do kráľovstva nebeského", povedal Kristus Pán, t. j. ked vaša čnosť, zbožnosť a svätosť nebude väčšia. Tak treba rozumieť i to, čo Kristus Pán povedal Jánovi Krstiteľovi, keď ho nechcel pokrstiť: „Tak nám sluší splniť všetku spravodlivosť." Svedčí sa nám dať príklad poslušnosti, poníženosti a všetkej dokonalosti. Tak treba rozumieť i slová na začiatku hlavy spomenuté. Kristus blahoslavenými nazýva tých, čo tak túžia po čnosti a dokonalosti, že sú hladní a smädní na ňu, lebo tí budú nasýtení a ju obsiahnu. Je to jedno z osem blahoslavenství, ktorým nás Pán naučil v reči na hore. Sv. Hieronym o týchto slovách píše: Nie ie dosť chcieť spravodlivosť, ale treba nám i lačnieť po nej, aby sme mohli s prorokom hovoriť: „Jako jelen dychtí po žriedlach vôd, tak túži moja duša po tebe, Bože."
Je to tak vážna vec, že jako sme v prvej hlave začali vysvetľovať, od nej závisí náš duševný pokrok, a je-počiatkom a jedným prostriedkom nadobudnúť si dokonalosť dľa slov Mudrcových: „Počiatkom jej je opravdivá žiadosť náuky." Počiatkom múdrosti, ktorá je poznať a milovať Boha, v čom pozostáva naša dokonalosť, je opravdivá túžba po nej. Lebo, ako filozofi hovoria, vo všetkých veciach a najmä v mravných, láska a túžba po cieli je prvou príčinou, ktorá hýbe ostatné. Čím viac kto miluje a túži po cieli, tým starostlivejšie bude sa usilovať ho dosiahnuť. Preto veľa závisí od toho, aby sme veľmi túžili po čnosti a dokonalosti. Takto budeme sa i usilovať nadobudnúť si ju.
Natoľko je to potrebné pre pokrok, aby tá túžba v nás bola a nám zo srdca šla, so sebou nás strhla, aby nás nebolo treba povzbudzovať, že od toho, kto by jej nemal, nemožno veľa očakávať. Postavme za príklad rehoľníka. Náuku si môže každý podľa stavu prispôsobiť. Dobré je a potrebné, aby sa v reholi predstavení starali o poddaných a na nich pozor dávali; treba i napomínať i trestať ich. Ale kto len preto robí všetko, tomu nehodno veriť. Taký iba zatiaľ bude slúchať, kým ho vidí predstavený. Ked to nepochádza zo srdca, z opravdivej túžby po pokroku, vtedy to nič nestojí, ani nemôže dlho trvať.
Je rozdiel medzi vecmi, čo sa len násilne pohybujú a čo samé od seba. Tie, čo sa násilne, pod vplyvom cudzej sily pohybujú, čím ďalej idú, tým pomalšie a slabšie sa pohybujú, ako keď kameň hodíme hore. Tie však, čo sa pohybujú samé od seba, čím ďalej idú, tým chytrejšie letia, ako kameň, keď padá na zem. Ten rozdiel badať i medzi rehoľníkmi, ktorí všetko robia len zo strachu pred pokutou aľebo karhaním, alebo že ich vidia druhí alebo pre iné ľudské ohľady; a medzi tými, čo všetko robia z lásky k čnosti a z čistej túžby páčiť sa Bohu. Tí prví len dovtedy slúchajú, dokedy ich karhajú alebo na nich pozor dávajú.
Sv. Gregor o svojej tetke píše, že zakiaľ ju sestry Tarsila a Emiliana napomínaly pre jej ľahkomyseľnosť a neskromnosť, ktorá sa protiví obleku rehoľnému, zatiaľ bola vážna, a zdala sa vďačne prijímať napomenutie. Ale ako ju prestaly karhať a trestať, hneď bolo po všetkej vážnosti, a trávila čas daromnými rozhovormi a zabávala sa so svetskými dievčatmi, čo v kláštore bývalý. Čo nepochádza zo srdca, ale z nútenosti, to nemôže trvať.
Dokonalosť netrpí násilia; treba aby šla zo srdca. Kristus Pán tiež to povedal mladíkovi: „Keď chceš byť dokonalý." Lebo keď sami nebudeme chcieť, všetko úsilie a prostriedky predstavených budú daromné. To je rozlúštenie a odpoveď na otázku, ktorú postavil sv. Bonaventura. Prečo stačil dávno jeden predstavený pre tisíc rehoľníkov, ba dľa sv. Hieronyma a sv. Augustina, i trom i päť tisícom, kým dnes nestačí pre desiatich, ba ani pre menej? Príčinou tomu je, že dávno mnísi mali v srdci živú a horúcu túžbu po dokonalosti a ten oheň, čo v nich horel, hnal ich horlivo starať sa o svoj pokrok. „Spravodliví sa budú skvieť a jako iskry medzi trstinou budú lietať." Týmto obrazom vyjadruje Duch svätý chytrosť a ľahkosť, ktorou spravodliví kráčajú po ceste čnosti, keď im v srdci tento oheň horí. Lietať budú jako iskry v trsti. Pozri, jak chytro a ľahko sa šíri oheň v trstine, keď sa raz zapáli. Tak bežia i spravodliví po ceste čnosti, keď sa v nich zapáli ten Božský oheň. Dávnym mníchom iba na to boli prestavení, aby ich v horlivosti miernili. Bez tej horlivosti nielen jeden predstavený nestačí pre desiatich, ale desiati nestačia pre jedného, a neurobia ho dokonalým, keď sám nechce. Je to jasné. Lebo čože osoží vtedy dozerať, či sa niekto modlí? Či nemôže potom, keď už prešiel dozorca, to robiť, čo sa mu páči? Či nemôže myslieť na učenie, na robotu a na iné veci, hoci kľačí? A keď mu treba dať počet zo svedomia, či nemôže len to povedať, čo chce, a zamlčať, čo je vážne? Povedať, že všetko ide dobre, a neide dobre, ba zle? Všetko je daromné, keď sám nechce.
Sv. Tomáš, keď sa ho raz pýtala sestra, ako by sa mohla spasiť, povedal jej: „Chci". Keď chceš, budeš spasený, keď chceš, budeš robiť pokrok, keď chceš, budeš dokonalý. To je najhlavnejšia vec, aby si chcel a naozaj zo srdca túžil: Boh je nám hotový pomáhať; ak nie, všetko bude daromné, čo predstavení urobia. Tebe je starať sa o pokrok; to je tvoja povinnosť, lebo na to si vstúpil do rehole. A každý nech bude presvedčený, že v ktorý deň začne zabúdať na seba a na to, čo patrí k pokroku, začne sa nestarať dobre odbavovať duchovné veci, mať živú a ohnivú túžbu napredovať v čnosti a sebazapieraní, v ten deň sa začína jeho zkaza. Preto stavia nám sv. Ignác za základ na začiatku konštitucií: „Vnútorný zákon lásky, ktorý Duch svätý vpisuje a vtláča do sŕdc, má nás zachovať, spravovať a podporovať v živote službe Božej zasvätenom." Ten oheň lásky Božej a túžba po jeho väčšej chvále má nás vždy povzbudzovať v čnosti napredovať.
Keď po niečom naozaj túžime, vtedy sa i usilujeme to dosiahnuť. Od prírody sme hotoví hľadať, čo si žiadame, a nájdeme vždy prostriedky k tomu. Ako Mudrc hovorí, počiatkom múdrosti je ozaj túžiť po nej.
Z tej opravdivej túžby po čnosti ešte niečo dobrého vyplýva. Urobí ľahkým a sladkým, čo ie samo v sebe ťažké. Povedzže mi len: Prečo ti bolo tak ľahko opustiť svet a vstúpiť do rehole, keď nie preto, že si si to zo srdca žiadal? Pán ti dal k tomu vôľu a veľkú lásku, čo bolo milosť povolania. Odvrátil ti srdce od sveta a obrátil ho k reholi, a takto stala sa ti vec ľahkou. A prečo tým, čo sú vo svete, zdá sa to tak ťažkým? Lebo Boh nedal im vôle a lásky k tomu, k čomu tebe: nepovolal ich Boh, ako sami hovoria, ani milosť povolania im nedal. Jako vstúpiť do rehole ľahkým ti urobila vôľa a túžba po tom. že ťa nemohli od toho úmyslu odvrátiť ani rodičia, ani rodina, ani celý svet. Práve tak. aby si v reholi napredoval a jej cvičenia ľahké ti ostaly, potrebné ti je ustavične mať tú vôľu. Ak ju ztratíš, všetko sa ti zdá ohromne ťažkým. To je príčinou tomu, že nám raz všetko tak ťažko ide, inokedy zas ľahko; nie sú tomu na príčine ani veci, ani predstavení, ale my sami a naša slabá čnosť a neumrtvenosť. Zdravý, silný človek ľahko dvihne veľkú ťarchu, ale chorý alebo slabý povie: Jaká ťarcha je to! hovorí otec Avila. To je príčinou našej ťažkosti, lebo veci sú tie isté a kedysi nám boly ľahké. V nás je chyba. Kým by sme mali byť mužmi a rásť v čnosti, v muža dokonalého, dľa sv. Pavla, sme deti v čnosti, a slabí v túžbe napredovať, s ktorou sme vstúpili do rehole.
HLAVA III
TÚŽBA PO POKROKU A MILOSŤ BOŽIA
Veľmi vážna vec je túžiť, lačnieť po pokrmu. Je to najhlavnejší prostriedok a najlepšia príprava na to, aby nám Pán dal čnosť a dokonalosť, ktorú chceme. Sv. Ambroz hovorí, že keď niekto veľmi si žiada pokročiť a rásť v čnosti a dokonalosti, to sa natoľko páči Bohu, že ho obsype svojimi darmi. V tomto smysle vysvetľujú i slová P. Marie v chválospeve: „Hladných nakŕmil dobrými vecmi." To isté povedal už dávno prorok: „Nasýtil mdlú dušu, t. j. smädnú a hladnú dušu nasýtil dobrými vecmi." Tých, čo tak túžia po čnosti a dokonalosti, čo majú taký hlad a smäd po nej, Pán obohacuje a naplňuje duševnými darmi, lebo tá túžba nášho srdca sa mu veľmi páči.
Danielovi sa zjavil sv. Gabriel anjel a povedal mu, že jeho modlitby od počiatku boly vyslyšané, „lebo si muž túžob." A Davidovi kráľovi potvrdil Pán kráľovstvo pre jeho potomkov, lebo mal vôľu a túžbu vystaviť dom a chrám Pánovi, hoci Pán nechcel, aby to on urobil, ale jeho syn Šalamon. Predsa páčila sa mu tá túžba, a odmenil ju, ako keby ju bol uskutočnil. O Zachejovi hovorí sv. evanjelium, že chcel vidieť Ježiša: a on bol prvý, na koho Ježiš pozrel, ku komu zavítal a do čieho domu vstúpil.
Ešte viac vyzdvihuje to Šalamon hovoriac o múdrosti, ktorá je sám Boh: „Ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú, a najdú ju, čo ju hľadajú." Vieš, jak ľahko? „Predíde ich, čo po nej túžia a prv sa im ukáže." Nezačneš ani túžiť ešte po nej, a už ju máš. „Kto na svite bdie u nej, ten nebude pracovať: nájde ju sedieť pri svojich dverách a čakať, aby jej otvorili." Jak otvorí, ukáže sa mu tá Božská múdrosť, ktorá je sám Pán Boh. O, nekonečne dobrý a milosrdný Bože! Nie je ti dosť hľadať nás a klopať nám na dvere raz, dva razy, aby sme ti otvorili. „Hľa, stojím pri dverách a klopem", hovorí v Zjaveniach a v Piesňach: „Otvor mi, sestro!" Bohu nie je dosť to, ale ako kričaním ukonaný sedí pri dverách, na znak, že už by bol vošiel, keby neboly zavreté. Predsa neodíde, ale sedí, aby si sa s ním stretol hneď, jako otvoríš: „Nájdeš ho sedieť pri svojich dverách." Hoci si meškal otvoriť Bohu svoje srdce a poslúchnuť jeho vnuknutie, predsa neodišiel, lebo rád by prísť k tebe, preto sedí a čaká. kým mu neotvoríš..„Pán čaká, aby sa smiloval nad nami." Niet priateľa, čo by tak chcel vstúpiť do domu priateľovho, jako Boh túži vojsť ti do srdca. Viacej túži nám svoje milosti dať, ako mv túžime ich prijať. Ale čaká, aby sme si ich žiadali a mali hlad a smäd v duši. ,,Ja dám zdarma zo studničkv vody života." ..Keď kto je smädný, nech príde a nech sa napije." Pán chce, aby sme veľmi túžili po čnosti a po dokanalosti, aby sme si ju vedeli vážiť a zachovať ako cennú vec, keď nám dá z nej čiastku. Lebo po čom málo túžime, to si ani nevážime, i keď to už máme. Najhlavnejšia príčina, prečo tak málo napredujeme v čnosti a tak zaostávame v dokonalosti, je, že nemáme duševného hladu a smädu. Tak chladno a slabo túžime po nich, že naše túžby skôr sa zdajú byť mrtvé jako živé.
Niektorí, ako sv. Bonaventura hovorí, robia predsavzatia, ale nikdy sa nepremôžu, ani si násilia neurobia, aby ich uskutočnili, dľa slov apoštola: ,,Chcieť mi je napohotove, ale vykonať dobré nenachádzam." Často však nie sú to opravdivé predsavzatia a túžby, len také: radi by, ale nechcú. „Lenivý chce i nechce." „Túžby zabijú lenivého: ruky mu nechcely nič robiť: celý deň žiada a dychtí." „Lenivého život je túžiť." Otec Avila takýchto ľudí pripodobňuje tým, čo vo sne veľké veci robia, ale keď sa zobudia, práve naopak činia. „Jako sa hladnému sníva, že jie, ale keď sa prebudí, prázny má žalúdok." I tí počas modlitby zdajú sa žiadať si, aby nimi opovrhovali druhí a málo si ich vážili, ale jak majú príležitosť na to, opak toho robia. Snívali, ale nežiadali si to naozaj. Iní pripodobňujú takých vojakom maľovaným, čo majú šabľu v rukách, ale ňou nikdy nešvihnú a nezarúbu. „Ozaj, človek pominie jako tieň." Tak mnohí celý život sa vyhrážajú, ale nič neurobia. Izaiáš prirovnáva takých žene, ktorá s bôľom rodí, ale nemôže vydať dieťa na svet. ...Prišly deti až po pôrod, ale niet sily porodiť." Sv. Hieronym k slovám Pánovým u sv. Matúša:,,Beda samodruhým a dojčiacim v tých dňoch", píše: „Beda dušiam, čo plod nevychovaly v muža dokonalého." Beda tým, čo svoje úmysly nedaly na svet, ale ich zadusily. Neuskutočniť ich značí zadusiť a zabiť. Beda tým, čo celý život v túžbach strávia a bez dobrých skutkov zomrú! Žiadosti im nepomôžu, ba ich trápiť budú, že ich neuskutočnili: vlastné deti povstanú oproti nim, ktoré by ich chránili, keby ich boli na svet vydali.
Absalon sa za svoje zlaté a pekné vlasy obesil; takto býva s tými pri smrti, čo mali pekné a zlaté predsavzatia. Sv. Ján evanjelista v Zjaveniach hovorí, že videl ženu, ktorej bolo porodiť, a pri nej veľkého draka, čo chcel dieťa hneď po narodení sožrať. To chce diabol silou-mocou,. keď niekto dobré predsavzatia robí, preto nám zo všetkých síl treba sa usilovať také predsavzatia mať, ktoré by sme hneď mohli uskutočniť. Dľa sv. Bernarda to chce povedať i prorok Izaiáš stručnými slovami: ,.Keď hľadáte, hľadajte", akoby povedal: Opravdivé túžby a predsavzatia majú byť pevné a vytrvalé, ktoré nás povzbudzujú usilovať sa Bohu páčiť, dľa slov proroka Micheáša: ,,Poviem ti, človeče, čo je dobré a čo chce od teba Pán: čiň spravodlivosť, miluj milosrdenstvo a kráčaj starostlivé s Bohom tvojím." Horúce túžby vyžaduje od nás Pán, aby nás mohol obsypať svojimi darmi. Blahoslavení, čo lačnejú a žížnia po čnosti a po dokonalosti. Boh splní ich žiadosti. O sv. Gertrude čítame, že jej Pán povedal: Každému veriacemu som dal zlatú rúrku, ktorou z môjho Božského Srdca vyssá a vytiahne, čo chce. Tá rúrka je, hovorí, dobrá vôľa a žiadosť.
HLAVA IV.
Horlivosť v duchovných veciach a túžba po nich
...Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú. ešte budú smädný" hovorí Duch svätý o Božej múdrosti. Dľa sv. Gregora ten rozdiel je medzi smyselnými a duchovnými dobrami a radosťami, že prvé, kým ich nemáme, budia v nás veľkú chuť a žiadosť, ale ked sme ich už obsiahli, za nič ich nepovažujeme. Niekto sa chce dostať do nejakého sboru, alebo na nejakú katedru, ale jak má, čo chcel, nič si toho neváži a na väčšiu vec obracia zrak. Keď dostane kanoniu alebo inú hodnosť, hneď začne po väčšej veci túžiť: prísť do snemovne alebo biskupom sa stať. Ale ani tým sa neuspokojí, znovu po inom ešte väčšom sa ohliada; to, čo má, si neváži.
S duchovnými vecmi je to naopak. Dokiaľ ich nemáme, cítime odpor proti nim a v ošklivosti ich máme, ale keď ich už máme, vážime si ich, a čím viac ich požívame, tým viac si ich žiadame. Svätý udáva príčinu toho rozdielu: keď obsiahneme časné rozkoše, lepšie poznáme ich nedokonalosť a nedostatok. Vidíme, že nás neuspokoja ani nenasýtia, preto všetko, čo sme dosiahli, málo si vážime a túžime po inej väčšej veci, očakávajúc od nej uspokojenie. Ale sa sklameme: to isté bude, čo by sme čo dosiahli: nič zemského nemôže nás nasýtiť. To povedal Kristus Samaritánke: „Každý, kto pije z tejto vody znovu bude smädný.'' Pi, koľko sa ti páči z vody zemskej, onedlho budeš smädný. Voda svetských pôžitkov nevládze nám smäd uhasiť. Ale keď si si nadobudol duševné dobrá a radosti, ešte viac ich budeš milovať a túžiť po nich. Nie je div, keď niekto netúži po duchovných veciach, ktoré ani nezná ani neokúsil. Preto píše sv. Peter: „Jestli ste predsa okúsili, že sladký! je Pán." A prorok: „Okúste a vidzte, jak sladký je Pán." Keď okúsiš P. Boha a duchovné veci, nájdeš v nich toľko sladkosti, ako v ničom inom. To je, čo Mudrc chce povedať slovami: „Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú, budú ešte smädní." Čím viac sa oddáš duševným veciam, tým väčší hlad a smäd budeš mať po nich.
Alebo povie niekto: akože sa to shoduje s tým, čo Kristus Pán povedal Samaritánke: „Kto bude! piť z vody, ktorej mu ja dám, nebude žížniť na veky"? Tu Kristus Pán hovorí, kto bude piť z vody, ktorú mu on dá, nebude viac smädný, a u Mudrca zas Duch svätý tvrdí, že čím viac budeme piť, tým väčší smäd budeme mať; akože sa tie slová shodujú? Na to odpovedajú svätí. Slová Kristove takto treba rozumieť: kto bude piť z vody, ktorú Pán sľubuje, ten nebude viac smädný na smvselné a svetské rozkoše, lebo sladkosť, ktorú nájde v duchovných veciach a v Bohu,! urobí mu ich nechutnými. Ako po medu všetko sa zdá nechutným, tak po okúsení ducha znechutí; sa telo, hovorí sv. Gregor. Čo zas Mudrc píše: ,,Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú, ešte budú smädní", treba rozumieť o duchovných veciach. Čím viac kto okúsi Boha v duchovných veciach, tým väčší hlad a smäd bude mať po nich. Lepšie totižto pozná ich cenu, viac pocíti ich sladkosť, preto i viac bude túžiť po nich. Takto sa shodujú tie dve miesta.
Ale akože sa to shoduje s tým, čo Kristus Pán u Matúša hovorí: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žížnia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení"? Tu povedá, ktorí lačnejú a žížnia po spravodlivosti, budú nasýtení, Mudrc zas hovorí, ktorí z nej budú jesť a piť, budú mať ešte väčší hlad a smäd po nej. Tie dve veci: mať hlad a smäd, a nasýteným byť, akože sa shodujú? Ľahko sa odpovie na to. Je to výhoda duchovných vecí, že nasýtia a vzbudzujú hlad, uspokoja nám srdce a budia v ňom smäd. Je sýtosť s hladom a hlad so sýtosťou. Divné, cenné a veľké sú tie veci, čo nám tak naplňujú a uspokoja srdce, že vždy máme hlad a smäd po nich. Čím viac z nich ijeme a pijeme, tým viac rastie v nás hlad a smäd. Ale ten hlad netrápi, ale tíši, ten smäd nemorí ani neoslabuje, ale občerstvuje a naplňuje nám srdce veľkou radosťou. Je pravda, že dokonale a úplne až v nebi budeme nasýtení, dľa proroka: „Nasýtim sa, keď sa mi zjaví tvoja sláva. Opoja sa hojnosťou tvojho domu." V sláve, hovorí sv. Bernard, tak sa nasýtime videním Pána Boha, že vždy budeme ako hladní a smädní, lebo sa nám nezunuje vidieť Boha, ale vždy budeme mať novú vôľu vidieť ho a radovať sa mu, ako keby to bolo prvý deň a prvá hodina. Sv. Ján píše v Zjaveniach, že videl blahoslavených stáť pred trónom Baránkovým a čul ich spievať akoby novú pieseň veľkou radosťou. Tá pieseň a tá nebeská manna bude nám vždy novou a chutnou, že zadivení sa budeme pýtať: „Manhu?" Čo je to? Tak je to tu s duchovnými vecmi, ktoré sú čiastkou nebeskej radosti: i nasycujú, uspokojujú a naplňujú srdce, i budia hlad a smäd po sebe, a čím viac sa im oddávame a radujeme, tým väčší hlad a smäd cítime po nich; ten istý hlad nasycuje, ten istý smäd osviežuje a utišuje. To všetko nech nám pomáha tak vysoko si vážiť duchovné veci a tak vrele po nich túžiť, aby sme zabudli a opovrhovali svetskými, vecmi a povedali so sv. Petrom: „Pane, dobre je nám tu."
HLAVA V.
TÚŽBA PO DOKONALOSTI JE ZNAKOM MIL0STI BOŽEJ
Treba sa nám usilovne starať o veľký hlad a smäd, o túžbu pokročiť v čnosti a čo deň viac sa páčiť Bohu. Nech nás na to povzbudzuje vážna a potešiteľná vec: tá túžba je najlepším a najistejším znakom, že Boh. prebýva nám v duši, že sme s ním zadobre. Takto hovorí sv. Bernard: Niet istejšieho znaku, že Boh je v srdci, ako žiadosť väčšej milosti. A odvoláva sa na slová Mudrcove: ,,Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú, ešte budú smädní." Keď máš hlad a smäd po duchovných veciach a po Bohu, raduj sa, lebo je to znak, že Boh ti prebýva v duši: on vzbudil v tebe ten hlad a smäd. Ľahko si prišiel na žilu toho Božského pokladu, lebo si ho hľadal. Poľovný pes pomaly a lenivo ide, kým nenájde šľaku po zveri, ale jak ju zaňuchá, chytro beží a hľadá ju tu i tam, a nezastaví sa, dokedy ju nedohoní. Tak to býva s tým, čo naozaj zacítil vôňu tej Božej sladkosti, beží za vôňou tej drahej masti. „Ťahaj ma: za tebou budeme bežať pre vôňu tvojich mastí." Boh ti je v srdci, on ťa ťahá. Ak necítiš v sebe ten hlad a smäd,boj sa, či je to nie preto, že nemáš Boha v duši. Lebo dľa sv. Gregora vlastnosťou duchovných vecí je, že keď sme bez nich, nemáme ich radi, netúžime po nich, ani si ich nevážime.
Sv. Bernard hovoril, že sa triasol a vlasy mu dúpkom stávaly, keď rozmýšľal o slovách, ktoré Duch sv. vnukol Mudrcovi: „Nevie človek či je hoden lásky a či nenávisti." Strašné je to miesto, píše. Nemám pokoja a celý sa trasiem, keď prídem naň, a opakujem so strachom: Nevie človek či je hoden lásky a či nenávisti. Keď teda svätí a stĺpy. Cirkvi svätej sa strachom naplnili, keď rozmýšľali, či sú v milosti alebo v nemilosti, akože sa nebudeme báť my, čo sme veľa ráz zhrešili? „Sami v sebe samých mali sme výrok smrti." Isté je, že som obrazil Boha, ale nie je celkom isté, či mi on odpustil hriechy. Ktože by sa teda netriasol? A kto by si necenil, keby mal dajaký znak, alebo istotu v takej vážnej veci? Ó, keby som vedel, že som v milosti Božej!
V tomto živote nemôžeme byť neomylne istí, že sme v milosti a v priateľstve Božom, bez zvláštneho zjavenia Božieho, ale nejaké znaky predsa môžeme mať. Najhlavnejší je z nich, keď niekto túži po pokroku a chce so dňa na deň rásť v čnosti a dokonalosti. Preto to samé by nám malo stačiť, aby sme sa starali o tú túžbu, lebo ona nám svedčí, že sme v milosti Božej a v jeho priateľstve. To je najväčšia potecha, ktorú v živote môžeme mať.
To potvrdzujú slová Ducha sv, v Písme: „Chodník spravodlivých jako svetlo jasné, ktoré rastie až v dokonalý deň." Svetlo slnka ráno je slabé, ale jako sa blíži k poludniu, rastie a stáva sa dokonalejším. Podobne i spravodliví: čím ďalej žijú, tým viac rastú v čnostiach. Spravodlivý nikdy nemyslí, že dosiahol svoj cieľ, nikdy nepovie dosť, ale vždy má hlad a smäd po spravodlivosti, tak že keby vždy žil, vždy by chcel byť spravodlivejším, nakoľko to od neho závisí, lebo silou-mocou usiluje sa z dobrého na lepšie. O takých hovorí Písmo: „Pôjdu z čnosti do čnosti." Tí sa budú vždy usilovať napred, z jednej čnosti do druhej prejsť, kým nedosiahnu dokonalosti. Cesta však lenivých, nedokonalých a podlých jako slnko večerné, ktoré slabne a hasne, kým neprejde celkom do tmy. „Cesta bezbožných je tmavá, nevedia, kde padnú." Natoľko oslepnú, že nevidia, kde padnú, nezbadajú svoje chyby, ani ich už svedomie netrápi pre ne; ba niekedy tak ďaleko zajdú, že ani za hriech nepokladajú to alebo len za ľahký, čo je ťažký: takí sú pomútení a zaslepení.
HLAVA VI.
NEÍSŤ NAPRED JE ÍSŤ NAZAD
Svätí sú jednej mienky v tom: Na ceste Božej neísť napred je ísť nazad. To objasníme, aby sme sa povzbudili ísť napred v dokonalosti. Lebo ktože by chcel odstúpiť od toho, čo začal? Najmä keď sa rozpamätá na slová Spasiteľove: „Nikto nie je súci pre kráľovstvo Božie, kto položí svoju ruku na pluh a obzerá sa nazad." Tieto slová by nás maly strachom naplniť. Sv. Augustin hovorí: „Zatiaľ nepadneme, zakiaľ siahame po tom, čo je pred nami. Jak začneme stáť, pôjdeme dolu, neísť napred je ísť nazad. Ak sa nechceme vrátiť, treba nám bežať a ísť vždy napred."
To isté skoro tými istými slovami hovorí sv.. Gregor, sv. Chrysostom, sv. Lev pápež a iní mnohí svätí a často to opakujú. Najmä sv. Bernard opisuje to obšírnejšie v dvoch listoch. Vlažného a lenivého rehoľníka, ktorý sa uspokojí obyčajným životom a nechce ísť napred, takto karhá v nich: Mníchu, nechceš ísť napred? Chceš teda ísť nazad? Chcem žiť, povedáš mi, a ostať, kde som prišiel: nechcem byť ani horší ani lepší. Chceš teda nemožnosť, veď čože stojí na svete? Nič neostáva v tom istom stave, iba Boh: „U ktorého niet žiadnej premeny, ani tieňa vrtkavosti." „Ja som Pán a nemením sa." Všetky iné veci sa ustavične menia. „Všetky ako šaty starnú a jako plášť ich premeníš, a premenia sa. Ty však ten istý si, a roky tvoje nebudú mať konca." Najmä o človeku hovorí Job: ,,Uteká jako tieň, a nikdy neostane v tom istom stave." Práve tak hovorí sv. Bernard o Kristovi. Či zastal niekedy, kým žil na zemi a obcoval s ľuďmi? Nikdy. Sv. Lukáš píše o ňom: „Ježiš vzmáhal sa v múdrosti a veku, i v milosti u Boha i u ľudí." Dával viac na javo svoju múdrosť a svätosť. A prorok píše, že sa pripraví bežať: „Jasal ako obor, ktorému prichodí bežať po ceste."
Keď chceme ostať s Kristom, vtedy nám tak treba chodiť, ako on chodil: „Kto povedá, že zostáva v ňom, musí aj sám tak pokračovať ako on pokračoval." Keď ty zostaneš, kým on uteká, nepriblížiš sa ku Kristovi, ale ďalej od neho odídeš. Jakub videl rebrík a na rebríku anjelov. Ani jedného nebolo vidno ani sedieť ani stáť, ale všetci alebo išli hore alebo dolu. Z toho môžeme vidieť, píše sv. Bernard, že v tomto živote medzi vystupovaním a sostupovaním, medzi pokrokom a úpadkom niet nič vo stredku. Kto neide napred, ide nazad, ako kolo kolárovo, ktoré keď sa zastaví, hneď sa krúti nazpät. To isté hovorí opát Teodor dľa Cassiana: Vytrvalou horlivosťou treba sa nám vždy starať o čnosti a v nich sa cvičiť, aby nenastal hneď úpadok, keď zastane pokrok. Lebo jak sme povedali, myseľ naša nemôže ostať v tom istom stave, t. j. že by ani nerástla v čnosti, ani škody neutrpela. Nenadobudnúť je utratiť, lebo komu sa nechce napred ísť, ten nebude ďaleko od nebezpečenstva.
Ale povie niekto: Dobre hovoríš, a bude to i pravda, lebo všetci svätí to hovoria, ale zdá sa mi, že to všetko je iba v obrazoch a v podobenstvách povedano, vysvetli nám preto toto podobenstvo lepšie. Nedbám. Cassian a za ním sv. Gregor vysvetľuje to dobrým podobenstvom. Kto uprostred prudkej rieky nepláva proti prúdu, toho voda odnesie, tak je to i na ceste duchovného života. Tá je taká ťažká našej prirodzenosti pre hriech, že kto sa nenamáha ísť napred, toho odnesú prudké vody náruživostí. Kto sa plaví proti vetru a proti prúdu, pôjde nazad,keď prestane veslovať a ísť napred. „Kráľovstvo nebeské násilie trpí a násilní ho uchvacujú." Treba nám vždy bojovať proti prúdu náruživostí svojich, ináč pôjdeme nazad a upadneme.
Sv. Hieronym a sv. Chrysostom objasňujú to druhou náukou, ktorá je spoločná medzi svätými a medzi theologmi a o ktorej píše i sv. Tomáš, keď hovorí o rehoľníckom stave. Píše, že rehoľníci sú v stave dokonalosti, nie preto, žeby sa boli stali dokonalými, keď vstúpili do rehole, ale že sú povinnovatí starať sa o dokonalosť. Kto sa nestará o ňu, ten je iba naoko rehoľníkom, lebo nerobí to, načo prišiel do rehole. Nechcem skúmať, či zhreší ťažko alebo nie rehoľník, ktorý povedá: Ja sa uspokojím so zachovaním príkazov Božích a sľubov podstatných; o zachovávanie pravidiel, ktoré pod hriechom neviažu, nebudem sa starať. O tejto veci rozlične súdia učenci. Jedni hovoria zhreší ťažko, druhí nie, iba ak by dajaké opovrhnutie prišlo ešte k tomu. Ale to je isté, a v tom sa shodujú všetci, že taký rehoľník by bol planý rehoľník, dával by pohoršenie a zlý príklad, a bol by vo veľkom nebezpečenstve ťažko zhrešiť, lebo kto malými vecmi opovrhuje, ten sa pomaly veľkých priestupkov dopustí. To nám stačí, lebo to je toľko ako ísť nazad.
Sv. Chrysostom niekoľko príkladov prináša o veci pre lepšie porozumenie. Keby si mal sluhu, hovorí, ktorý by ani nekradol, ani sa nehral, ani nepil, ale bol by verný, skromný a triezlivý, ale celý deň by leňošil a nič nerobil, doista zaslúžil by karhania, hoci nič zlého nerobí, lebo zle je zameškať povinnosť. Roľník, ktorý je ináč dobrý človek, ale ruky má založené a nechce orať, siať a vinice obrábať, zaslúžil by tiež karhania, hoci by nič zlého nerobil. Dosť zlá vec je nerobiť to, čo treba. A keby ti niektorá ruka nijakú škodu síce nerobila, ale by zaháľala a druhým údom by nechcela slúžiť, či by si to za zlé nepokladal? Práve tak je to i s duchovnými vecmi. Rehoľník, ktorý zaháľa, má založené ruky, neide napred, o dokonalosť sa nestará, ani o čnosť, zaslúži veľké karhanie, lebo nerobí, čo je jeho povinnosť, a čo vyžaduje jeho stav. Nič dobrého nerobiť je zlé, a neísť napred je ísť nazad, je zanedbávať svoju povinnosť a zamestnanie.
Či možno myslieť niečo horšieho, ako roľu, ktorá je dobre obrobená a popravená, a predsa je neúrodná, neprináša nijakého úžitku? A roľa tvojho srdca jakou starostlivosťou bola obrobená, koľko daždu nebeských milostí padalo na ňu, jako bola zohrievaná lúčmi slnka spravodlivosti, a predsa je bez všetkého ovocia; či je niečo horšieho od tej neúrodnosti? „Odplácali sa mi zlým za dobre, a striehli mi na dušu." Je to dávat zlé za dobré tomu, komu si toľko dlžen, ktorý ti toľko milostí dal.
Ešte iné podobenstvo prinášajú na objasnenie veci. Na mori priveľké ticho je tak nebezpečné pre plavcov, ako búrka. Spotrebujú, čo si vzali na cestu a ostanú bez potravy. Tak to býva i s tými, čo sa plavia cez búrlivé more tohoto života, a zastavia sa, nejdú ďalej v čnosti. Spotrebujú a minú zásobu čností, čo si nadobudli, a potom keď sa dvíhajú vlny, keď príde búrka, pokušenia a príležitosti na hriech, vidia, že potrebujú viac potravy, viac čnosti. Beda tomu, komu sa páči tichosť v čnosti. „Dobre ste bežali: ktože vám prekážal, aby ste neboli poslušní pravde?" Dobre si začal bežať, keď si vstúpil do rehole, ale si zaostal, utichol v čnosti. „Už ste nasýtení, už ste obohatení." Už si starý, už si myslíš, že si bohatý a stačí ti, čo máš. Ale pozri len, ešte ti treba veľa ísť, veľká cesta ti ostáva. Príde ešte veľa príležitostí, a to neočakávano a počas núdze, v ktorých budeš potrebovať viac poníženosti, viac trpezlivosti, sebazaprenia a rovnováhy vôle.
HLAVA VII.
STARAJME SA O TO, ČO NÁM CHYBUJE
„Kto je spravodlivý, nech sa ospravodlivuje ešte, a svätý nech sa posväcuje ešte." Sv. Hieronym a Beda píšu k slovám: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žížnia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení:" Spasiteľ nás jasne poučil, že sa nesmieme nikdy za dosť spravodlivých považovať, ale vždy sa nám treba starať čo deň rásť v spravodlivosti. To chce i sv. Ján povedať.
Sv. Pavel apoštol v liste k Filipanom odporúča nám jeden prostriedok na to, ktorý sám užíval: „Bratia, ja sa nepovažujem, že som čo uchytil; ale jedno (činím), že na to, čo je za mnou zapomínam, za tým však, čo je predo mnou, sa napínam." Apoštol sa nepovažuje za dokonalého; ktože by sa teda mohol považovať za dokonalého? Ja, hovorí, nemyslím, že som dokonalý, preto sa usilujem byť dokonalým. A čo robíš? Vieš čo? Zabúdam na to, čo už mám, a pozerám, čo mi ešte chybuje, a usilujem sa to si nadobudnúť.
Svätí veľmi odporúčajú tento prostriedok za príkladom apoštolovým. Sv. Hieronym píše: Kto chce byť svätým, ten zabúda, čo urobil, a len po tom siaha, čo je pred ním, čo mu chybuje. Šťastlivý, kto každý deň pokročí, kto nepozerá, čo včera spravil; ale čo je mu dnes robiť, aby pokročil v čnosti a v dokonalosti.
Sv. Gregor a sv. Bernard dopodrobna to objasnia. Tento prostriedok má dve hlavné čiastky. Prvá je, aby sme zabudli a nepozerali na to, čo dobrého sme už urobili. Najmä na to nám treba dbať, lebo od prírody radšej pozeráme na to, čo nás teší, ako čo nás môže zarmútiť. A že pohľad na vlastný pokrok, a čo sme dosiahli, nás teší, kým duševná chudoba a nedostatok nás zarmucuje, preto radšej hľadíme na to, čo máme, ako čo nám chybuje. Sv. Gregor hovorí: Ako chorý na posteli hľadá, kde je mäkšie, chladnejšie a pohodlnejšie, tak i duševne slabý a nedokonalý radšej pozerá a myslí na to, čo urobil, ako na to, čo mu chybuje. A sv. Bernard vraví: Vedz, je to veľmi nebezpečné. Keď totiž budeš pozerať na to, čo máš, zpyšnieš, lebo nad iných sa povýšiš; nepokročíš, lebo myslíš si, že máš veľa; začneš nedbalým a lenivým byť.
Vidz na farizejovi v evanjeliume, jak zle bolo pre neho hľadeť na to, čo má a chváliť sa svojimi čnosťami, hovoriac: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci, alebo jako i tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, desiatky dávam zo všetkého, čím vládnem." „Povedám vám: Sostúpil tento osprac vodlivený do svojho domu, a nie ten." Veru, povedám vám, hovorí Spasiteľ, ten mýtnik, nad ktorého sa vyvyšoval, odišiel ospravodlivený, kým on, ktorý sa za spravodlivého považoval, odišiel planý a neospravodlivený. To chce dosiahnuť zlý duch, keď ti stavia pred oči to dobré, čo sa zdáš mať. Chce, aby si bol hrdý, pyšný, druhými opovrhoval a neveľa si vážil, aby si takto mohol byť odsúdený ako pyšný a planý. Je ešte i druhé nebezpečenstvo v tom, hovorí sv. Bernard, keď na to pozeráš, čo si urobil: zanedbáš ísť napred, zaostaneš v pokroku, lebo si budeš myslieť, že si už dosť robil, že teraz môžeš už odpočívať. Ustatí pocestní pozerajú, koľko už prešli; podobne i my sa ohliadame za sebou, keď ustaneme, a vkradne sa do nás vlažnosť. Preto potom uspokojíme sa tým, čo máme a v nedbanlivosti svojej sa len viacej utvrdíme.
Ak chceme tým nebezpečenstvám vyhýbať, treba nám nie na to hľadieť, čo máme, ale čo nám chybuje. Prvé vedie k lenivosti, druhé povzbudzuje nás pracovať. To je druhá čiastka toho prostriedku, čo nám apoštol dáva, t. j. vždy na to hľadieť, čo nám chybuje, a usilovať sa nadobudnúť si to. Svätí niekoľkými obyčajnými príkladmi a podobenstvami objasňujú vec. Sv. Gregor hovorí: Dlžník, ktorý je dlžný tisíc dukátov, keď zaplatí dvesto alebo štyristo, neuspokojí sa tým, ale vždy na to myslí, čo mu ešte prichodí platiť, a dovtedy sa neprestane sužovať, dokedy všetok dlh nezaplatí. Tak i nám nie na to treba myslieť, čo dobrého sme urobili, koľko sme platili z dlhu, čo máme u Boha, ale koľko nám ešte prichodí platiť; to nech nás trápi a ustavične mučí. Ďalej hovorí sv. Gregor: Rozumní pocestní neohliadajú sa koľko cesty už prešli, ale vždy napred pozerajú, koľko im ešte ostáva. Nám, čo sme na ceste do vlasti nebeskej, tiež sa netreba ohliadať, koľko sme už prešli, ale koľko nám ešte chybuje. Tým, čo chcú dakde prísť, málo osoží, že už veľa išli, keď ostatok cesty neprejdú. Zpomedzi tých, čo bežia o závod, tí dostanú vyznačenie, ktorí najlepšie bežali, a nie tí, čo dlho chytro bežali, ale pred cieľom ustali. I tebe málo osoží, keď dobre začneš bežať, ale na ceste ustaneš. „Tak bežte, aby ste dosiahli", píše apoštol. Bež tak, aby si dosiahol, čo chceš; neohliadaj sa, koľko si už prebehol posiaľ, ale hľaď na cieľ, na koniec cesty, na dokonalosť, a vidz, že ti ešte mnoho chybuje; takto budeš dobre bežať. A sv. Chrysostom hovorí: Kto vidí, že nedosiahol ešte cieľu, neprestane bežať.
Sv. Bernard hovorí, že nám je nasledovať kupcov vo svete. Kupec tak sa usiluje čo deň zveľaďovať svoj majetok, že si ani nepomyslí, koľko získal posiaľ, a koľko ho to roboty stálo. Znovu sa len o to silou-mocou stará, aby čím viac získal. Tak treba i nám robiť, hovorí svätý. Len o to sa starajme, aby sme zveľaďovali svoj kapitál, rástli denne v poníženosti, v láske, v sebazaprení a v iných čnostiach, ako dobrí kupci, nedbajúc koľko sme zarobili a získali doteraz. Kristus Pán tiež pripodobňuje kráľovstvo nebeské človeku obchodníkovi, a káže nám kupčiť: „Kupčite, kým neprijdem."
Toto podobenstvo o kupcovi lepšie vysvetlíme preto, že sv. evanjelium ho spomína. Kupci a obchodníci starostlivo pozor dávajú, aby nič neutratili, a nezameškajú použiť ani jednej príležitosti zveľadiť si majetok. Tak rob i ty: neutrať nič a použi každú príležitosť pokročiť. „Všetci nech sa starajú nič nezameškať z dokonalosti, ktorú pomocou Božou môžu dosiahnuť", káže sv. Ignác. Použi každú príležitosť a čerpaj z nej nejaký duševný zisk: zo slova, čo ti druhý povie, z rozkazu, čo je ti proti srsti, z poníženia. To je všetko zisk pre teba. Tvoja povinnosť je hľadať a kupovať tieto príležitosti; a ktorý deň z nich viac máš, môžeš spokojnejší a veselší ísť spať; ako kupec, keď mal veľa príležitostí získať, lebo vtedy dobre mu išiel obchod, tak i ty si dobre splnil ten deň svoju rehoľnícku povinnosť a pokročil si. A jako kupec nepozerá na to, či druhý utratí a nesmúti pre to, ale len na svoj zisk hľadí a teší sa mu, tak ani ty nepozeraj na to, či druhý dobre robí alebo zle, keď ti dáva takúto príležitosť, či má na to príčinu alebo nie: nehnevaj sa na neho, ale sa teš svojmu zisku.
Keby sme tak prijímali takéto príležitosti, veru by sme neztratili pokoj duše; lebo keby sme sami po tom túžili a hľadali, čo by nás mohlo zarmútiť a o pokoj pripraviť, čože by nás mohlo vtedy pomútiť a o pokoj priniesť?
Vidz ďalej, jako sa kupec pohrúži do zisku: zdá sa na nič iné nemyslieť. Vo všetkom i pri každej príležitosti len na to hľadí, jako získať niečo. S tou myšlienkou sadá za stôl, ide spať, prebúdza sa, vstáva a zaoberá sa celý deň. Tak treba i nám robiť v záujmoch duševných. Vo všetkom a pri každej príležitosti len na to pozerajme, jako by sme mohli mať nejaký duševný zisk. Tou myšlienkou sadajme za stôl, líhajme a vstávajme, tou sa zaoberajme celý deň a celý život; lebo to je náš obchod a poklad, iného nám netreba hľadať. Sv. Bonaventura dodáva, že ako kupec nenájde naraz všetko na jednom trhu alebo jarmoku, čo chce a potrebuje, ale na rozličných, tak i rehoľníkovi nielen v modlitbe a v duševnej poteche treba hľadat pokrok a dokonalosť, ale i v pokušení, v robote a v povinnosti a v každej príhode.
Keby sme takto hľadali a starali sa o čnosť, jak skoro by sme zbohatli! „Keď ju budeš hľadať, jako peniaze, a vykopávať, jako poklady, vtedy porozumieš bázni Pánovej, a nájdeš múdrosť Božiu." Keby si hľadal, hovorí Mudrc, čnosť a dokonalosť, ktorá je opravdivá múdrosť, takou usilovnosťou a starostlivosťou, akou svetskí ľudia hľadajú peniaze, vykopávajú zlato a poklady, doista by si ju našiel. Pán nežiada od nás veľa, hovorí sv. Bernard, lebo nežiada od nás, aby sme viac sa usilovali a starali nadobudnúť si opravdivej múdrosti, a pokladu, ktorý je sám Boh, ako sa usilujú sveskí ľudia nashromaždiť si pominuteľného bohatstva, čo mole zožerú a zlodeji ukradnú, a zajtra sa už pominie. Bolo by nám však tým väčšou túžbou dychtiť po duševných veciach, a tým viac sa usilovať nadobudnúť si ich, čím väčšie a vzácnejšie sú od zemských vecí. To oplakáva svätý: Priveľká hanba, že oni vrelejšie túžia po škodných veciach, ako my po čnosti: viac sa ponáhľajú umrieť, ako my žiť.
V cirkevných dejinách čítať o opátovi Pambovi, že raz sa v Alexandrii stretol so ženskou, ktorá bola veľmi vyobliekaná a vystrojená. Začal plakať a vzdychať: Beda mi! Dopytovali sa ho učeníci: Otče, prečo plačeš? Odpovedal im: Akoby neplakal, keď vidím, že tá sa viac usiluje ľuďom páčiť, ako ja Bohu? Keď vidím, že sa viac usiluje získať ľudí, a do pekla ich strhnúť, ako ja pre nebo zachrániť?
O sv. Františkovi Xaverskom čítame, že sa zahanbil, keď sa dozvedel, že kupci skorej prišli do Japonska so svojimi nestálymi a pominuteľnými tovarmi, ako on s pokladmi a bohatsvom evanjeliuma, hlásať vieru a rozširovať kráľovstvo nebeské. Hanbme sa i my, že synovia tohto sveta sú o veľa múdrejší a usilovnejší vo veciach svetských, ako my v Božích. „Synovia tohoto sveta opatrnejší sú vo svojom pokolení, ako synovia svetla." To nech nás povzbudzuje vstať z nedbalosti a lenivosti.
HLAVA VIII.
HĽAĎME NA VEĽKÉ VECI
Veľmi pomáha pokročiť a dokonalosti si nadobudnúť vždy pozerať na veci vysoké a veľkej dokonalosti, dľa rady apoštola, ktorý píše Korinťanom: „Vynasnažujte sa dosiahnuť lepších darov. A ešte výbornejšiu cestu vám ukážem." Je to vážny prostriedok. Potrebné je. aby naše túžby vysoko siahaly, aby sme v skutočnosti dosiahli, čo sme povinovatí. Vážnosť a potrebnosť veci objasníme podobenstvom. Keď je kuša nie dosť napnutá, vtedy treba piaď alebo dve vyše mieriť, ako je cieľ, ináč netrafíš. My sme takí zmalátnelí a leniví, že keď chceme cieľ dosiahnuť, treba nám veľmi vysoko mieriť. Človek sa pre hriech takým biednym stal, že keď chce strednej čnosti si nadobudnúť, musí v predsavzatiach a v túžbach ďaleko siahať.
Ale povie niekto: Ja nechcem väčšej dokonalosti, ako ťažkého hriechu sa chrániť. Pochybujem, žeby si to dosiahol, lebo kuša je spustená. Keby si vyše mieril, hádam by si trafil, ale že ďalej necieliš, nemyslím, že by si to dosiahol, a ostaneš vo veľkom nebezpečenstve ťažko zhrešiť. Rehoľník, ktorý chce nielen príkazy Božie zachovávať, ale i sľuby, nielen ťažkého hriechu sa chrániť, ale i ľahkého a každej nedokonalosti, je na dobrej ceste nezhrešiť ťažko, lebo vysoko cieli, hoci pre krehkosť azda nedosiahne, čo si pred seba vzal, a ostane trochu nazad, chybí v niečom, čo je iba rada, dopustí sa viny proti pravidlu, alebo dajakého ľahkého hriechu. Kým druhý, ktorý sa len ťažkého hriechu chráni, preto, že kuša nie je napiata, padne do smrtného hriechu. Preto upadajú svetskí ľudia tak často do ťažkých hriechov, kým dobrí rehoľníci, z dobroty Pánovej, sú slobodní od nej. A to je veľká milosť, ktorú máme v reholi, za ktorú máme ďakovať Pánovi, že nás povolal do nej. A čoby iných výhod nebolo v rade, tá by mala stačiť, aby sme spokojne žili a za veľkú milosť a dobrodenie považovali, že nás Boh povolal do kláštora. Dúfam v Pánu, že tu celý život nedopustíš sa ťažkého hriech a, kým vo svete nebol by si bez neho ostal rok, ani mesiac, ani hádam týždeň.
Z toho vidno, v jakom nebezpečenstve je nedbalý rehoľník, ktorý si neváži pravidlá a o dokonalosť sa nestará. Ten je blízko upadnúť do ťažkého hriechu. Keď teda chceš napredovať, usiluj sa nadobudnúť si dokonalej poníženosti, aby si s radosťou prijímal výčitky a potupu, vtedy aspoň budeš ich s pomocou Božou trpezlive znášať. Usiluj sa nadobudnúť si čo najdokonalejšej poslušnosti vôle a rozumu; žeby si nezameškal presne splniť to, čo ti kážu. Hľaď rovnováhu mať vo vôli čo sa týka veľkých a ťažkých vecí, potom budeš ľahostajný aspoň v obyčajných, v každodenných.
To mal na mysli, hovorí sv. Augustin, P. Boh. keď na začiatku a pred inými príkazmi dal nám čo najvyšší a najdokonalejší: „Milovať Budeš Pána Boha svojho z celého srdca svojho, a z celej duše svojej a zo všetkej sily svojej a zo všetkej mysli svojej." „To je najväčšie a prvé prikázanie", a cieľ všetkých ostatných: „Cieľ príkazu je láska." Toto prikázanie je tak vznešené, že dľa theologov a svätých dokonale ho zachovávať iba v druhom živote možno. Nezaoberať sa ničím iným len Bohom a milovať ho z celého srdca, celou vôľou a rozumom a všetkými silami, to iba blahoslavení môžu a nie my, ktorí sa i o telo musíme starať. A hoci je toto prikázanie tak vysoké a dokonalé, predsa Pán ho kladie na prvé miesto, aby sme videli, čo treba nám dosiahnuť, o čo sa nám treba starať. Načože nám káže Boh, aby sme ho z celého srdca milovali, pýta sa sv. Augustín, keď tento príkaz v tomto živote nemožno splniť? Lebo nedobre beží, ktorý nevie, kde bežať. Aby sme pozerali na vysoký cieľ a veľkú dokonalosť a napnuli ruku a čo najďalšie hodili diskos. Čím vyššie mierime, tým menej chybíme.
„Blahoslavený muž, ktorý má pomoc od teba: v srdci si usporiadal vystupovania." Na tieto slová sv. Hieronym hovorí: Svätý v srdci vystupuje, hriešnik sostupuje. Muž spravodlivý a svätý usiluje sa ísť napred v dokonalosti, o tom premýšľa v srdci dľa slov Mudrcových: „Myšlienky silného vždy v hojnosti." Hriešnik a nedokonalý sa o to nestará, on sa uspokojí obyčajným životom; najviac keď stredným ehe byť, a preto padá a ide nazad. Mnohí hovoria: „Mne stačí obyčajný život, dosť mi je, keď medzi ostatnými budem spasený. Nechcem zásluhy apoštolov, nechcem lietať vysoko, uspokojím sa po rovine kráčať", píše Gerson. Tak hovoria nedokonalí, ktorých počet je veľký: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených." A ďalej hovorí Kristus Pán: „Široká je brána a priestranná cesta, ktorá vedie do zahynutia, a mnoho je tých, ktorí vchádzajú ňou. Aká tesná je bránka a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú." Sv. Augustin myslí, že prorok prvých volá poľnými zverami, čo chodia po širokom poli a nechcú podliehať nijakému poriadku. Preto hovorí Gerson, že takýmito slovami: mne stačí obyčajný život, ja sa uspokojím, keď len budem spasený, nechcem byť dokonalejším, dáva človek na javo svoju nedokonalosť, lebo nechce vojsť úzkou bránou. Takíto, čo pre svoju lenivosť iba spasení chcú byť so strednými, veľmi sa môžu obávať, aby neboli zatratení so sprostými pannami, čo bez starosti usnuly, a s lenivým sluhom, ktorý zakopal poklad a neobchodoval, ani nič nezískal s ním. Hrivna sa mu vezme, a on bude hodený do tmy vonkajšej. Nečítame o inej príčine, pre ktorú bol zatratený, iba že sa nestaral poklad rozmnožiť.
Gerson prináša príklad, aby sme lepšie videli, jaký nepekný a hanebný je stav takýchto. Jeden bohatý otec z vysokého rodu má veľa synov. Každý je súci rozmnožovať majetok a slávu rodiny usilovnosťou a inými dobrými vlastnosťami. Všetci to i zrobia okrem jedného. Ten nechá druhých robiť, čo treba, z lenivosti sedí doma a odpočíva si. Nechce nič robiť, čo by zodpovedalo jeho schopnostiam a rodu na slávu slúžilo, hoci by mohol, ako ostatní, keby len chcel. Vraví, že jemu stačí, čo má, aby len vyžil, on nechce viac úcty, viac majetku, ani nedbá o to. Otec ho zavolá, prosí a nahovára ho, aby túžil po vyšších veciach. Spomenie mu, aký je súci, nadaný, aké má dary. Pripomenie mu, z akého vysokého je rodu, čo vykonali jeho predkovia a jeho bratia. Keď sa ani teraz neprebudí z nedbalosti, a nestará sa o vyššie veci, doista veľmi zarmúti otca. Tak nás povzbudzuje i náš nebeský Otec k dokonalosti tým, hovorí Gerson, že sme dietky Božie a bratia Ježiša Krista. Dietky moje, neuspokojte sa obyčajným životom:
„Vy teda buďte dokonalí, jako i váš Otec nebeský je dokonalý." Pozerajte, aký veľkodušný a dokonalý je váš Otec a robte ako sa patrí na synov takého Otca: „Aby ste boli dietkami vášho Otca, ktorý je na nebesiach." Pozerajte na svojich bratov. Hľaďte na najstaršieho brata, Ježiša Krista. On je okrasou nášho rodu, hoci ho to krv a život stálo, ale vďačne priniesol túto obeť. Keď je ti to vysoký príklad, hľaď na druhých svojich bratov, čo boli takí krehkí ako ty, rodení v hriechu ako ty, plní náruživostí a planých náklonností ako ty. Preto nám stavia sv. Cirkev, naša matka, pred oči príklad svätých a slávi ich sviatky. Keď chceš ešte bližšie pozerať, hľaď na príklady bratov, ktorí sa z tej istej rehole a Spoločnosti narodili. Hľaď na sv. otca Ignáca, na sv. Františka Xavera a Borgiáša, na Edmunda Campiona a na druhých, ktorých znáš. Nasleduj ich, nebuď na hanbu svojmu rodu, svojej reholi. Koho toto všetko nepovzbudí k veľkým skutkom, kto sa uspokojí obyčajným životom, či ten nezarmucuje Pána Boha, nášho Otca, nedáva zlý príklad bratom, nezaslúži, aby ho Otec nebeský neuznal za syna a bratia neuznali ho za brata?
Túžme po vysokých a šľachetných veciach, pozerajme vždy na veľké a vznešené skutky, aby sme pre krehkosť svoju neostali veľmi nazad. Robme ako kupci, čo na začiatku viac žiadajú, aby dostali, čo im patrí; a tí, čo sa jednajú, ktorí tiež viac pýtajú ako je spravodlivo, aby nútili druhého dať im, čo je spravodlivo. I príslovie hovorí: Pýtaj nespravodlivú cenu, aby si dostal spravodlivú. Preto ti hovorím, nie aby si žiadal niečo nespravodlivého, ale čo je najslušnejšie, hľad na to, aby si dosiahol, čo potrebuješ, pros a žiadaj čo najdrahšie, aby si dosiahol, čo je ceny strednej, lebo keď na niečo stredného budeš pozerať a ďalej nesiahaš, ostaneš hodne v zadu.
Z toho vidno, jak vážne je hovoriť v exhortách o veciach veľkej dokonalosti, povzbudzovať k čo najhlbšej poníženosti, ktorá siaha až po najvyšší stupeň, k dokonalému mrtveniu všetkých náruživostí a náchylností, k odovzdanosti do vôle Božej, aby sme iba to chceli alebo nechceli, čo Pán Boh chce alebo nechce, aby to bolo našou radosťou a tak pri ostatných čnostiach. Povie však dakto: Načože hovoriť a kázať o takých vysokých veciach pokoleniu krehkému, alebo tomu, ktorý iba teraz začína rehoľný život? Keby sme hovorili o veciach prostých, ľahkých a našej slabosti primeraných, možno, že by sme ich uskutočnili. Ale tieto dokonalosti, ktoré siahajú až do tretieho neba, iba sv. Pavlovi a druhým takým treba predkladať. Nemáš pravdu, teba sa týkajú tieto dokonalosti, tebe sa hovorí o nich. Práve pre tú príčinu, ktorú spomínaš, treba, aby sme ti ich spomínali. Hovoríš, že si krehký, preto aby sme ti nevraveli o vysokých veciach. A ja ti zas: práve že si krehký, potrebuješ, aby si pozeral na veci vysoké a veľkej dokonalostí, lebo len tak dosiahneš, čo je slušno a neostaneš veľmi nazad v čnosti.
Preto dobre je čítať životy a príklady svätých a rozmýšľať o ich veľkých a hrdinských čnostiach. Nato nám ich i Cirkev odporúča, aby sme aspoň povstali z lenivosti, keď už nedosiahneme to, čo oni. Druhý úžitok vyplýva z toho, keď si povážime, jak čisto žili svätí a jak ďaleko sme my od nich, že sa totižto zahanbíme a uponížime. „Pozre na ľudí a povie: zhrešil som." Na tieto slová hovorí sv. Gregor, že jako chudobní vtedy zvedia najlepšie, že sú chudobní, keď vidia poklady boháčov, tak i duša vtedy sa viac uponíži a pozná svoju biedu, keď pozerá na príklady vznešené a na pamätné životy svätých. O sv. opátovi Antonovi rozpráva sv. Hieronym, že raz prišiel navštíviť sv. Pavla, prvého pustovníka. Videl, aký veľký svätý je to. Keď sa vrátil, učeníci sa ho pýtali: Kdeže si bol, otče? Odpovedal svätý s plačom: Beda mi, hriešnikovi, ktorý bez práva nosím meno rehoľníka! Videl som Eliáša, videl som Krstiteľa v púšti, videl som Pavla v raji. I o Makariusovi čítať niečo podobného. Navštívil niekoľko mníchov, videl ich svätosť. S plačom povedal potom učeníkom: Videl som mníchov, nie som ja mních. Beda mi, ktorý sa bez práva volám mníchom! To, čo títo svätí povedali z veľkej poníženosti, môžeme my povedať väčším právom o sebe, keď uvažujeme príklady a hrdinské čnosti svätých. Takto nám treba vynahradiť poníženosťou a zahanbením, čo nám chybuje a bude nám pomáhať tento prostriedok vo všetkom.
HLAVA IX.
VÁŽME SI VYSOKO I MALIČKOSTI
„Kto opovrhuje maličkosťami, pomaly upadne." Je to vec veľmi vážna, najmä pre tých, čo sa starajú o dokonalosť. Veľké veci samé sa odporúčajú. Maličkosťami však ľahko opovrhujeme a málo si ich vážime; nazdáme sa, že nie veľa závisí od nich. To je veľký omyl. Duch svätý slovami Mudrcovými nás napomína, aby sme sa chránili toho nebezpečenstva; lebo kto opovrhuje maličkosťami a nič si z nich nerobí, ten pomaly upadne do veľkých vecí. To by nám malo stačiť, aby sme sa presvedčili a spolu i báli; lebo tomu nás učí a na to nás napomína Duch svätý.
Sv. Bernard píše o veci: S maličkosťami začnú tí, čo upadnú do najväčších hriechov. Nemýľme sa, lebo pravda je, čo príslovie vraví: Nikto sa naraz nestane najväčším ani v zlom ani v dobrom, ale pomaly. Ako ľahká choroba telesná pomaly rastie, práve tak i duševná. A keď vidíš niektorých sluhov Božích, hovorí svätý, ťažko upadnúť, nemysli si, že to prišlo odrazu, lebo nikto, kto dlho žil sväto, nepadne naraz do ťažkého hriechu. Napred len maličkosťami opovrhoval, tým hasol v ňom oheň čnosti, a zaslúžil si, že Boh odňal od neho svoju ruku. Tak potom ľahko podľahol pokušeniu.
Dobrým podobenstvom, ktoré je vlastne od Ducha sv... objasňuje vec Cassian. Dom, povedá, nezvalí sa naraz. Napred kvapky vody začnú vsiakať do trámov, do múra a pomaly ich znivočia. Neskoršie príde i na základy rad a jednu noc celý dom sa sborí. „Pre lenivosť spadne strecha a pre lenivosť rúk premokne do domu." Kto pre lenivosť hneď na začiatku neopravuje dom, keď je škoda ešte malá, aby nepremokalo, tomu sa chyža raz zvalí. Práve tak, hovorí Cassian, upadnú i ľudia veľmi hlboko. Napred sa nám vkradnú do srdca náruživosti, ako kvapky vody, pomaly idú ďalej, vyhubia a oslabia v nás čnosť. Takto potom zrúti sa celá budova, lebo sme ju neopravovali na začiatku, keď škoda bola ešte malá: nechali sme tiecť vodu do nej. Jeden deň príde pokušenie a druhý vystúpenie z rehole.
Daj, Bože, aby sme to sami nezkúsili. Ozaj, hodno sa báť tých maličkostí, ktorými sa začala záhuba mnohých. Zlý duch je múdry: nepokúša odrazu sluhov Božích ťažkými vecmi. S maličkosťami ďalej zájde ako s veľkými vecmi. Keby ich pokúšal na ťažké hriechy, ľahko by ho zbadali a odohnali, ale ked maličkosťami prichodí, nezbadajú ho, ani nezaženú, ale ho nechajú.
Sv. Gregor hovorí, že ľahké hriechy s jednej strany sú nebezpečnejšie, ako ťažké. Tie človek čím lepšie pozná, tým viac sa ich chráni, a keď do nich upadne, usiluje sa čím skôr povstať. Ľahké líriechy však čím menej ich poznáme, tým menej im vyhybujeme; a že si z nich nič nerobíme, často sa ich dopúšťame, a nikdy sa nerozhodneme smelo povstať z nich. Tak sa ide z malých vecí k veľkým.
To isté tvrdí i sv. Chrysostom. Čosi divného hovorí: „Opovažujem sa čosi divného a neslýchaného povedať: zdá sa mi niekdy, že veľkých hriechov netreba sa tak usilovať chrániť, ako malých a chatrných: tamtie sa nám samé od seba ošklivia; o tieto však práve preto, že sú malé, nestaráme sa veľa. A kým nimi opovrhujeme, nemôžeme sa postaviť zmužile oproti nim a vyhnať ich. Takto chytro povstanú z malých vecí pre našu nedbalosť veľké."
Zlý duch veľmi si to váži a tým pokúša rehoľníkov a sluhov Božích. Dobre vie, že takto sa mu podarí ich uvaliť do ťažkých hriechov. Preto hovorí sv. Augustin: „Čo z toho pri stroskotaní lodí, či ju jedna veľká vlna zaliala, a či ju voda pomaly, ktorú pre nedbalosť nechali, naplnila a stiahla do hlbiny?" Ani diabol sa nestará o to, či malými vecmi dostane sa do duše a či veľkými, len keď svoj cieľ dosiahne. Z veľa malých kvapiek povstávajú povodne, ktoré niekedy i veľké múry podmyjú: malou škárou vteká voda nepozorovane do lodi, až utonie.
Preto hovorí sv. Augustin, že ako na lodi, keď vnikne voda, treba ustavične pumpovať, aby neutonula, tak treba i nám v modlitbe a pri zpytovaní svedomia vyhadzovať chyby a nedokonalosti, aby nás pomaly nestiahly so sebou. V tom sa má rehoľník bez prestania cvičiť: vyčerpávať vodu, ináč je v nebezpečenstve. Inde zas hovorí: „Chránil si sa veľkých a čo s malými? Či sa ich nebojíš? Vyhodil si ťarchu, dávaj pozor, aby ťa piesok nezasypal." Ušiel si a vyhol vlnám, búrkam a nebezpečenstvám, ktoré sú na mori tohoto života, dávaj pozor, aby si v prístave rehole v piesku nezahynul. Dávaj pozor, aby ťa maličkosti nezahubily, lebo vtedy málo ti osoží, že si ušiel a vyhol veľkým veciam. Ani lodi by nič neosožilo, keby vyhla veľkým nebezpečenstvám a búrkam, skalám a melčinám, ale zahynula by v prístave v piesku.
HLAVA X.
INÁ PRÍČINA VECI
Je i druhá vážna príčina, pre ktorú si treba všímať maličkostí. Keď sa totiž nebudeme veľa o ne starať a nebudeme si z nich nič robiť, vtedy, môžeme sa obávať, že nám Boh odoprie zvláštnu milosť a pomoc, či už aby sme odporovali pokušeniam a nezhrešili, či už aby sme nadobudli čnosti a dokonalosti, po ktorej túžime.
Pre lepšie porozumenie veci treba nám predpokladať náuku, ktorú sv. Pavel podáva v liste písanom Korinťanom: Boh nikdy nikomu neodopre svojej nadprirodzenej, potrebnej a dostatočnej pomoci, s ktorou keď kto chce, môže nepodľahnúť pokušeniu, ba mu odporovať a premôcť ho. „Verný je Boh, že nedopustí pokúšať vás nad vaše sily, ale z pokúšania spraví východ, aby ste mohli zniesť', píše apoštol. Keď ti pošle väčšie kríže a pokušenia, vtedy ti dá i väčšej pomoci, aby si z nich mohol nielen vyviaznuť bez škody, ale i úžitok mať. Je i druhá pomoc Božia, a to zvláštna, bez ktorej sotva možno odporovať pokušeniu a premôcť ho. Mnoho ráz nepremôžeme pokušenie, keď nám Boh nedá tej zvláštnej pomoci. Nie síce preto, že by sme nemohli, ale že nechceme. Keby sme chceli, mohli by sme i prvou odporovať; tá stačí, ak by sme ju použili ako treba. Kto teda podľahne pokušeniu a zhreší, ten nech sebe dáva vinu, lebo vlastnou vôľou padol; nebol by však upadol, keby mu Boh bol dal tej druhej zvláštnej milosti.
Tú druhú, zvláštnu, hojnú a účinlivú pomoc nedá Boh každému vždy, lebo to je čistý dar jeho štedrosti. Dáva ju tým, ktorým chce, ktorí sú oproti nemu štedrí, dľa slov proroka: „So svätým budeš svätý a s človekom nevinným nevinný, s vyvoleným budeš vyvolený a s planým sa pokazíš." Alebo dľa iného prekladu: „Oproti dobrotivému budeš dobrotivý, oproti štedrému štedrý budeš, s úprimným a prostým budeš robiť úprimne a prosto, a s planým zle budeš zachádzať." A to je to, načo nás sv. Ignác napomína v pravidlách: „Čím viac sa kto odá Bohu, a veľkodušnejším sa ukáže jeho Božskej Velebnosti, tým veľkodušnejší bude i Boh oproti nemu a sám bude lepšie pripravený prijímať od neho každý deň väčšie milosti a duchovné dary." To isté učí i sv. Gregor Nazianský i druhí sv. otcovia.
V čom pozostáva tá štedrota človeka oproti Bohu, to vidno zo štedrosti ľudí medzi sebou. Vtedy je dakto štedrý oproti druhému, keď mu nielen to dá, čo mu je povinovatý dať, ale mu ešte viac dá, ako mu patrí. To je štedrosť, druhé je iba spravodlivosť a povinnosť. Práve tak, kto sa usiluje Bohu páčiť nielen vo veciach povinovatých, ale i vo veciach dokonalosti, nielen vo veľkých, ale i v malých, ten je štedrý oproti Bohu. Oproti tým i Boh bude štedrý. Tí sú jeho priatelia, tým dáva svoje dary, tým dáva nielen všeobecné svoje milosti, ktoré stačia, aby kto mohol odporovať pokušeniu, ale i zvláštne a účinlivé, ktoré človeku nedajú padnúť v pokušení.
Keď si ty nie štedrý oproti Bohu, akože žiadaš, aby Boh bol štedrý oproti tebe? Keď si ty skúpy oproti nemu, zaslúžiš, aby i on bol skúpy oproti tebe. Keď si ty taký skúpy, že akoby na vážkach ineráš a vážiš, či si to povinovatý robiť, či nie, či pod hriechom ači nie, či je to už ťažký hriech, či nie. To je skúposť oproti Bohu, lebo nechceš mu viac .dať, ako si povinovatý, a neskôr hádam ani to mu nedáš. I Boh bude skúpy oproti tebe; nedá ti iba čo musí pre svoje slovo. Dá ti iba všeobecnej, potrebnej milosti, ktorej neodoprie nikomu a ktorá stačí, aby sme mohli odporovať pokušeniam a nepadnúť v nich. Môžeš sa však právom obávať, že ti nedá zvláštnej a účinlivej pomoci, ktorej tým dáva, čo sú veľkodušní oproti nemu; tak potom podľahneš pokušeniu a upadneš do hriechu.
To učia i teologovia a svätí, keď hovoria, že jeden hriech býva pokutou za druhý. To tak treba rozumieť: Prvým hriechom človek nehodným sa stáva zvláštnej pomoci Božej, preto upadne do druhého. To isté býva i s ľahkými hriechami, ba čo viac. i s chybami a nedbalosťou, v ktorej kto žije. I pre tie môže sa hockto nehodným stať zvláštnej a účinlivej pomoci Božej, s ktorou by vytrval a zvíťazil nad pokušením, ale bez ktorej podľahne a do hriechu upaáne. V tom smysle vysvetľujú niektorí svätí slová Mudrca: ,,Kto opovrhuje maličkosťami, pomaly upadne." Kto si neváži maličkostí, ten nezaslúži tú zvláštnu milosť Božiu a preto upadne do veľkých vecí. Tiež tak vysvetľujú slová v Zjaveniach: „Že si vlažný, a nie si ani studený, ani teplý, začínam ťa vypľúvať zo svojich úst." Hoci Boh ešte nevypľul vlažného, ale ho už začína vypľúvať, lebo pre svoju nedbanlivosť a pre chyby, ktorých sa vedome a úmyselne dopúšťa, nezasluhuje tú zvláštnu pomoc, bez ktorej upadne.
Uvažujme teda, koľko príčin sa máme obávať, že svojou lenivosťou nehodnými sa staneme tej zvláštnej pomoci Božej. Koľko ráz sme boli v pokušení a vo veľkom nebezpečenstve a často nie sme istí, či sme sa zdržali a či nie, či sme privolili alebo nie, či sme sa dopustili hriechu a či nie? Ako by nás tešilo v takých úzkostiach povedomie, že sme inokedy veľkodušní oproti Bohu, že zasluhujeme jeho zvláštnu pomoc, s ktorou môžeme byť bezpeční, že vždy zvíťazíme, bez nej však by sme sa • dostali do veľkého nebezpečenstva, a neskôr by sme i podľahli.
Sv. Ján Zlatoústy to pokladá za najhlavnejší prostriedok, aby sme premohli pokušenia. Hovoriac o diablovi, našom nepriateľovi a o ustavičnom boji, v ktorom s nami stojí, povedá: „Viete, že máme večného nepriateľa, ktorý nezná smierenia, preto treba nám byť veľmi opatrnými." Ale akože sa chystať a ozbrojiť, aby nás nepremohol, ale aby sme my ho vždy premohli? Vieš ako? Počúvaj ďalej sv. Chrysostoma: „Nepremôžeme ho ináč, iba tak, že dobrým životom zabezpečíme si vyššiu pomoc." Zapamätajme si slová: „Nepremôžeme ho ináč." To isté hovorí i sv. Bazil: „Kto chce, aby mu Boh pomáhal, ten nech nikdy nezamešká svoju povinnosť. Kto to urobí, ten nikdy neostane bez pomoci Božej. Preto starajme sa, aby nám svedomie nevyčitovalo v ničom." A dobre odvádza z toho sv. Bazil, že starostlivo treba nám odbavovať duchovné veci a iné, aby nám svedomie v ničom nevytýkalo, aby sme boli hodní tej zvláštnej pomoci Božej.
Z toho je jasné, jak vážne je všímať si maličkosti, ak ich maličkosťami môžeme volať, čo nám toľko dobrého môžu priniesť, ale i zlého. Preto hovorí Mudrc: „Kto sa Boha bojí, ten nič nezamešká." Lebo vie, že z malých vecí pomaly upadne do veľkých, a bojí sa tiež, že keď on nebude veľkodušný oproti Bohu v týchto veciach, vtedy ani Boh nebude oproti nemu veľkodušný.
Je to tak vážne, že za všeobecnú zásadu môžme postaviť: dokedy kto si váži maličkosti, dovtedy je s ním dobre a dostáva od Pána milosti; naopak však, keď niekto opovrhuje maličkosťami, príde do veľkého nebezpečenstva, lebo odtiaľ pochádza všetko zlo pre rehoľníka. Dobre a jasne nám to povedal náš Spasiteľ: „Kto je verný v maličkosti, i vo väčšom je verný; a kto je nespravodlivý v maličkosti, i vo väčšom je nespravodlivý." Kto teda chce vedieť, či robí pokrok (a o tom hodno často uvažovať), ten nech pozre, či si váži maličkosti, alebo či nimi opovrhuje. A keď zbadá, že sa nestará o malé veci, a svedomie, ako inokedy, ho ani netrápi, keď do nich upadne, vtedy nech sa veľmi usiluje napraviť. Sv. Bazil píše: Keď diabol vidí, že nás nijako nemôže odvrátiť od rehole, aspoň to sa usiluje silou-mocou nám nahovoriť, aby sme sa o dokonalosť nestarali a maličkosti si nevážili, uisťujúc nás, že preto Boha ešte neztratíme. Naša povinnosť naopak je, starať sa, aby, ako nás od rehole nevládze odvrátiť, tak ani v dokonalosti nás nehatil, ale zo všetkých síl sa jej oddali vážiac si i maličkosti.
HLAVA XI.
DOBRÉ PREDSAVZATIA TREBA USKUTOČŇOVAŤ
Veľmi pomáha v pokroku prostriedok, ktorý odporúčajú učitelia duchovného života: nestarať sa totiž o pokrok len vo všeobecnosti, ale po čiastkach a pomaly.
Cassian píše, že Mojžiš opát raz v duchovnom rozhovore dopytoval sa svojich mníchov, čo chcú dosiahnuť svojou robotou, pôstom, bdením, modlitbou a sebazapieraním? Aký cieľ majú? Odpovedali: Kráľovstvo nebeské. To viem, ale ja sa pýtam na bezprostredný a na čiastočný cieľ, o ktorý sa vám treba starať, aby ste ostatný dosiahli. Roľník chce síce hojnú úrodu mať, aby mal z čoho žiť, ale jeho všetka starosť je obrábať zem, čistiť ju od buriny. Kupec chce síce zbohatnúť, ale všetka jeho starosť je spozorovať, aký tovar sa míňa, a jako mu treba kupčiť, aby skôr prišiel k cieľu. Tak treba i rehoľníkovi postupovať. Nestačí povedať všeobecne: chcem byť spasený, chcem byť dobrým rehoľníkom, dokonalým človekom; ale treba mu hľadieť na tú náruživosť alebo hriech, ktorý ho najviac hatí, na tú čnosť, čo mu najviac chybuje, a o to sa starať. Takto pomaly ked sa bude usilovať s jednej veci na druhú prejsť, ľahšie dosiahne to, čo chce.
To odporúčal ktorýsi pustovník mníchovi, ktorý prv bol veľmi horlivý, ale neskoršie zanedbal duchovné veci a veľmi zvlažnel. Mních sa chcel vrátiť k predošlému stavu, ale cestu našiel akoby zavretú, zdala sa mu priťažkou, i nevedel ako začať. Pustovník ho tešil a povzbudzoval týmto príkladom: Vyšiel syn na roľu, ktorá bola tŕnim a zelinou zarastená. Keď zbadal, že tu by bolo treba veľa robiť, znevidelo sa mu to a šiel spať, nerobil nič ani prvý deň, ani druhý. Povie mu otec: Nepozeraj, synu, na celú roľu a nemysli si, že všetko ti treba naraz zrobiť, ale každý deň vyčisť len kúsok. O krátky čas roľa bola čistá.
Je nám tu spomenúť, že jedna hlavná príčina, prečo nedostávame od Pána viac milosti, je, že neuskutočňujeme dobré predsavzatia a túžby, ktoré v nás on vzbudí. Nedbáme o to, čo nám dal, preto väčších milostí nám neudeľuje. Učiteľ nepustí žiaka ďalej, keď vidí, že ešte nevie to, čo mu rozkázal sa naučiť. Takto robieva i Pán s nami čo sa týka dokonalosti. Dovtedy nám nedá väčších milostí, dokedy neprevedieme do života predošlé predsavzatia, a čím viac kto sa usiluje uskutočniť túžby, ktoré mu Pán pri modlitbe vnukol, tým viac pohýna ho. aby mu dal väčšie milosti. O. Avila píše: Kto do.bre užíva to, čo zná, dostane svetlo, aby videl to, čo nezná. Druhý nech sa neopováži o to prosiť, lebo by dostal odpoveď: ,,Načože chceš vedieť moju vôľu, keď ju neplníš v tom, čo už vieš?" Keď neprevedieš do života túžby, ktoré ti Pán dal, akože chceš, aby ti dával iné, väčšie milosti? Akou tvárou opovážiš sa prosiť Boha v modlitbe, aby ti dal to a to, čo si žiadaš a potrebuješ, keď sa nechceš polepšiť, chrániť chyby, v ktorej sa tl najprv treba napraviť, a na čo ťa už Boh veľa ráz povzbudzoval? Neviem ako môže pohliadnuť k Bohu a prosiť ho o veľké veci ten, ktorý sa nechce napraviť v tej alebo v inej vonkajšej chybe, do ktorej úmyselne kedy-tedy upáda. Preto, ak chceme pokrok robiť a veľa darov od Pána dostať, vtedy usilujme sa i uskutočniť vnuknutia a žiadosti, ktoré nám Pán dáva.
Svätí všeobecne učia, že kto dobre užíva obdržané dobrodenia, ten je hoden iné dostať, a naopak, kto ich nedobre užíva, nezaslúži druhých. Šalamon sa pýta, prečože sa roztopila manna hneď ako zasvietilo slnko a nebola na nič súca? A keď ju zas k ohňu priložili, neroztopila sa, ani nijak nepokazila, hoci oheň je horúcejší, ako slnko? A odpovedá: „Aby všetci vedeli, že treba predísť slnko pre dobrodenie tvoje", t. j. treba usilovne použiť dary a dobrodenia Pánove, lebo kto z lenivosti zamešká dar Boží použiť pred východom slnka, tomu lúče slnka roztopia potravu.
To isté nám vysvetľuje prekrásne náš Spasiteľ v podobenstve o šľachticovi, ktorý rozdelil svoj majetok medzi sluhami, aby s ním gazdovali. Keď zaujal svoje kráľovstvo, žiadal od nich počet a každého urobil správcom alebo pánom toľkých miest, koľko hrivien získal. Kto získal desať hrivien, ten sa stal pánom desať miest, kto získal päť, ten bol nad päť miest postavený. Tým nám Pán chcel dať porozumieť, že jako ten kráľ odmenil usilovnosť a vernosť svojich sluhov, za desať hrivien dal desať miest, práve tak hojne odmení i nás Pán, ak uskutočníme jeho vnuknutia a verne im zodpovieme. A naopak, keď im nezodpovieme ako treba, nielen nám vezme, čo nám dal, ale nás i potresce, ako sluhu, ktorý nič nezískal s hrivnou, ktorú dostal.
O chýrečnom maliarovi Apellesovi sa hovorí, že i pri mnohých zamestnaniach nebolo dňa, kedy by sa nebol cvičil v svojom umení a nemaľoval niečo. A keď si trošku času neurval, hovorieval: Dnes som nespravil ani jednej čiary. Odtiaľ príslovie: ani deň bez čiary, keď sa niekto necvičí daktorý deň v svojom umení. Takým spôsobom stal sa Apelles dokonalým a výborným maliarom. Keď sa teda chceš stať dokonalým rehoľníkom, nech nebude dňa, kedy by si nespravil dajednú čiaru v čnosti. Každý deň premôž sa v niečom. Každý deň naprav niektorú chybu v skutkoch, ktoré robievaš, takto so dňa na deň stanú sa lepšími a dokonalejšími. A keď príde poludňajšie zpytovanie svedomia, pozri, či neprešlo pol dňa bez každej čiary v čnosti a povedz: Dnes som nespravil čiary! Ó, dnes som ani kroka neurobil v čnosti, v ničom som sa nepremohol, ani raz som sa neuponížil, hoci som mal na to príležitosti! Márne prešlo pol dňa, ale popoludnie a zajtrajšok lepšie využijem. Takto pomaly veľký pokrok urobíme.
HLAVA XII.
NEDOPÚŠŤAJME SA ÚMYSELNE HRIECHOV
Veľmi nám pomôže rásť v čnosti a v dokonalosti, keď sa úmyselne nebudeme dopúšťať chýb. Ľahké chyby a hriechy sú dvojaké. Jedny, do ktorých bohabojní upadajú z nedbalosti, alebo z nevedomosti a z nepozornosti, hoci nie bez všetkej ľahkomyseľnosti. Sluhovia Boží, ktorí v pravde kráčajú, nesmútia pre tie hriechy, ale sa uponížia; ani Pán Boh sa od nich neodvráti. Skôr cítia v sebe novú silu preto, že sa k Pánu ponížene utiekajú. Druhé chyby sú, ktorých sa úmyselne dopúšťajú osoby v službe Božej vlažné a lenivé. Tie nás donesú o veľké milosti, ktoré by sme obsiahli od P. Boha, keby sme do nich neupadali. Pre tie nevyslyší Pán naše modlitby a nedá nám svojich milostí. Preto, ak chceme obsiahnuť od Pána mnohé milosti, nedopúšťajme sa úmyselne nijakých chýb. Stačia nám tie, ktoré páchame z nevedomosti alebo z nepozornosti, nepridávajme k nim viac. Nech stačí tá roztržitosť pri modlitbe, ktorá pochádza z nestálej obrazotvornosti; a neroztržujme sa dobrovoľne a úmyselne; nech stačí, keď prestúpime pravidlá z krehkosti a neprestupujme ich úmyselne.
Sv. Bazil udáva druhý prostriedok nadobudnúť si dokonalosť. Hovorí, že tým za krátky čas možno urobiť veľký pokrok. Ten prostriedok je, nezastavovať sa na ceste čnosti. Niektorí sa časom rozbehnú, ale chytro zastanú. Kráčaj ďalej napred, keď si raz začal, a nezastavuj sa, lebo na ceste čnosti viac sa unavíš, keď zastaneš, ako keď ďalej pôjdeš. Veľký rozdiel je medzi telesnými a medzi duševnými cvičeniami. Telo prácou sa umorí, duch však sa osvieži. To hovorí i príslovie: ,,Kuša sa zlomí, keď ju napneme, duša zas, keď ju spustíme."
Sv. Ambróz hovorí, že jako ľahšie je neupadnúť do hriechu a zachovať nevinnosť, ako potom opravdivé pokánie činiť, práve tak ľahšie je zachovať horlivosť v modlitbe a v zbožnosti, ako po niekoľkodňovej roztržitosti vrátiť sa k nej. Kováč, keď vytiahne z ohňa horúce železo, ktoré môže kuť a dať mu podobu jakú chce, nenechá ho celkom vystydnúť, ale ho znovu vloží do ohňa. Ani my nesmieme dať vychladnúť v sebe teplu pobožnosti, lebo keď nám srdce vychladne a stvrdne, ťažko ho rozohrejeme. Vídíme to zo zkúsenosti, že hoci niekto veľký pokrok urobil v čností, ale keď sa za čas zanedbá, oddá sa roztržitosti a prestane sa cvičiť v dobrom, ztratí všetko, čo si nadobudol za dlhý čas a nazdá sa, že nič mu neostalo z toho, čo mal, a teraz pre ťažkosť, ktorú v sebe cíti, nemyslí, žeby sa mohol vrátiť do predošlého stavu. A naopak tí, čo horlivo kráčajú, vždy sa usilujú zachovať teplo zbožnosti a vytrvale sa cvičia v dobrom, ľahko sa zachránia a za krátky čas veľký pokrok urobia. Príčina tomu je, že nemrhajú čas, nehubia čo spravili ako vlažní a leniví, ktorí svojimi prestávkami stavajú a rúcajú, plecú a rozpletajú a nikdy nedokončia tkaninu. Tí druhí nielen nekazia, ale idú napred a ustavičným cvičením si viac síl a väčšej ľahkosti nadobúdajú v dobrom, a tak veľmi pokročia. To hovorí Mudrc: „Núdzu rodí ruka lenivá, silná však ruka získava bohatstvá." „Duša pracujúcich stlstne."
Ktorýsi otec porovnáva vlažných i lenivých rehoľníkov a usilovných i horlivých. Vraví, že leniví, čo pre starobu už odpočívajú a neidú napred v pokroku, podobajú sa starým sluhom v pánskych domoch, ktorí nič nerobia iba sa vo dverách rozprávajú; dostanú plácu, ako starí sluhovia. Ale už nerastú v milosti u pána, sotva kto pamätá na nich. Mladí však sluhovia sú usilovní a starostliví v službe, celý deň skoro ani si neodpočinú; hneď, ako im pán niečo káže, spravia vec: tí potom rastú u neho v milosti a v láske. Takí sú usilovní a horliví rehoľníci.
HLAVA XIII.
INÉ TRI PROSTRIEDKY POKROKU
Sv. Bazil a iné svätí odporúčajú ako dobrý prostriedok pokroku: pozerať na lepších, čo sa vyznačia v čnosti a usilovať sa ich nasledovať. To isté radieval i sv. Anton opát a hovorieval, že rehoľníkovi je pokračovať ako včelke, ktorá lieta po kvetoch a sbiera med; od jedného nech sa uč! skromným byť, od druhého mlčať, od iného trpieť, zas slúchať a hotovým byť na všetko. U každého pozerajme na to, v čom sa vyznačuje, a nasledujme ho v tom. To robieval i on a takto sa stal veľkým svätým.
Je to jedna z najväčších výhod, čo máme v reholi. Pre tú dával jej prednosť sv. Hieronym a odporúčal žiť radšej v reholi ako o samote: „Aby si sa od druhého učil poslušnosti, od iného poníženosti; aby ťa ten učil mlčaniu, tamten tichosti." Mudrca Carilusa, muža veľkého a výtečného medzi Lacedemončany, raz sa pýtali, ktorý štát pokladá za najlepší. Odpovedal: Ten, v ktorom občania závodia vyznačiť sa v čnosti, a to bez hluku a bez povstania. Medzi inými i túto milosť nám dáva Pán v reholi; keby len nám ju neodňal nikdy. Vo svete a skoro v každom štáte ľudia vadia sa a pretekajú o majetok a hodnosť, ale ledva by si našiel, kto by sa o čnosť pretekal. Kým rehoľníci z dobroty a milosrdenstva Božieho iba o sebazaprenie a čnosť sa starajú. Usilujú sa prevýšiť jeden druhého v čnosti, v poníženosti a v poslušnosti a to bez hluku a šomrania, len zo svätej akejsi závisti. Je to nemalá milosť a dobrodenie od Pána, že nás povolal do rehole, kde je čnosť cenená a vážená, kde si nevážia učeného alebo kazateľa preto, že je veľmi učený alebo veľký kazateľ, ale že je veľmi ponížený a umrtvený; kde všetci sa usilujú pokrok robiť v čnosti a svojím príkladom povzbudzujú nás ísť napred. Použime teda dobre túto príležitosť.
Z toho vyplýva druhý prostriedok: povinnosť dávať bratom dobrý príklad, „aby všetci, hľadiac jeden na druhého, rástli v pobožnosti a Boha nášho Pána chválili", ako hovorí sv. Ignác. Alebo jako Kristus Pán káže v evanjeliume: „Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach." Vieme všetci, jak účinkuje dobrý príklad na druhých. Dobrý rehoľník svojím príkladom viac dosiahne, ako mnohými rečami, lebo ľudia viac veria svojim očiam ako ušiam. Sú presvedčení, že je možné, čo iní robia, a to ich pohýna a povzbudzuje to isté robiť. To je ten trepot tých svätých zvierat, ktoré videl prorok Ezechiel: „Počul som zvieratá trepať krýdlami jedno o druhé." Svojím dobrým príkladom klopeš na srdce bratovi a povzbudzuješ ho ku skrúšenosti, pobožnosti a k túžbe po dokonalosti.
Sv. Bernard tiež vyznáva, že sa povzbudil, keď videl niektorých duchovných a príkladných rehoľníkov, že duša mu slasťou a zbožnosťou oplývala a oči sa mu zarosily, a to nielen vtedy, keď ich videl, ale i keď sa len rozpamätal na niektorého, ktorého poznal, či to bol živý alebo zomrelý. O kráľovi Joziášovi hovorí sv. Písmo: „Pamiatka Joziášova je ako vôňa masti umele smiešanej." Takí máme i my byť, dľa slov apoštola: „Sme dobrou vôňou Kristovou." Buďme jak masť voňavá, jako nádoba s voňavkami, ktorá hneď ako sa jej kto dotkne, zaváňa, osviežuje a posilňuje. To nech nás pohýňa oddať sa čnosti a nikdy nepohoršiť v ničom bratov. Ako príkladný rehoľník veľmi osoží a povzbudzuje a dvíha celý dom, tak pohoršujúci veľa škodí a pokazí niekedy celú spoločnosť. Isté je ďalej, že viac účinkuje zlý príklad, ako dobrý pre našu náchylnosť, ktorá sa ľahšie chýli k zlému ako k dobrému.
V V. knihe Mojžišovej kázal Pán Boh veliteľom rozhlásiť medzi vojskom, keď šli do boja: „Kto je bojazlivý a ľakavého srdca, nech ide a vráti sa do svojho domu." A príčina tomu bola: „Aby nenastrašil srdce svojich bratov ako je sám strachom preľaknutý." To robí i vlažný a lenivý rehoľník svojím zlým príkladom: odstraší druhých podujať sa na dokonalosť, nakazí ich svojou nedbalosťou a lenivosťou. Preto hovorí sv. Eusebius:
„Ktorí si zaumienili žiť medzi mnohými, alebo sú horliví a to bude slúžiť na veľký úžitok druhým, alebo sú nedbalí a to bude veľkým nebezpečenstvom pre druhých."
Môžeme pridať inú vec ako tretí prostriedok a pohnútku: my máme povinnosť dobrý príklad dávať nielen bratom, s ktorými sa stykáme každý deň, ale celému svetu, aby rehoľa neutrpela škody na dobrom mene ktoré má, lebo svet dľa jedného súdi ostatných. Chyba a hriech rehoľníkov je ako hriech dedičný, týka sa všetkých ako tovar kupcov, čo spoločný obchod majú. Hneď povedia: I údovia Spoločnosti sa neporiadne spravujú, robia to a to; preto že videli jedného sa neslušne a prislobodne chovať. Každý má teda povinnosť byť na povzbudenie, aby sa zachránilo a rástlo dobré meno rehole, ktoré z dobroty Pánovej má, a neškodiť mu svojimi chybami a nedokonalosťami. Nám sa ešte viac treba o to starať, lebo všetci hľadia na nás: „Sme za divadlo svetu, i anjelom, i ľuďom." Hoci svetskí ľudia bez príčiny pripočítajú chybu jedného celej reholi, predsa isté je, že dobro rehole závisí od jedného a druhého jej príkladného úda a naopak i opovrhovanie ňou. Oni tvoria spoločnosť.
Každý nech si myslí, že rehoľa-matka mu hovorí, čo povedala matka machabejských mladšiemu synovi, keď ho povzbudzovala zomrieť za zákon: „Synu môj, smiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila a tri roky mliekom kojila a kŕmila a priviedla do toho veku." Smiluj sa nado mnou, synu, ktorá som ťa v živote nosila nie deväť mesiacov, ale deväť, ba dvadsať, tridsať alebo i viac rokov, ktorá som ťa mliekom kojila tri roky v zkúšobnej dobe a vychovávala som ťa v čnosti a vo vede toľkými výdavkami, kým som ťa priviedla do toho stavu, v ktorom si. Za to všetko iba to žiadam od teba, smiluj sa nado mnou, aby som pre teba nezahynula a nemala smutnú starobu. Neobráť proti mne ani proti sebe zbraň, ktorou som ťa ozbrojila pre tvoje dobro a pre dobro bližného. Čo ti má byť príležitosťou a prostriedkom uponížiť sa a zaprieť seba samého, nech ti neslúži za pohnútku spyšnieť, slobodnejším a ľahkomyselným sa stať.
HLAVA XIV.
BUĎME TAKÍ, AKO V PRVY DEŇ
Akýsi mních pýtal sa raz opáta Agatona, ako sa má spravovať v reholi? Odpovedal mu: „Jaký si bol v prvý deň, keď si opustil svet a vstúpil si do kláštora, taký ostaň vždy." Keď teda chceš vedieť, ako sa stať dobrým rehoľníkom, ako pokračovať v čnosti a v dokonalosti, to je dobrý prostriedok: aký si bol prvý deň, keď si opustil svet a prijali ťa do kláštora, taký ostaň vždy. Pováž si, akou oduševnenosťou zanechal si svet a všetko, čo si v ňom mal: rodičov, priateľov a známych, majetok, bohatstvá, radosti a zábavy. Neprestaň opovrhovať svetom, zabúdať na rodinu a na rodičov, zriekať sa rozkoší a pohodlnosti a budeš dobrým rehoľníkom. Rozpamätaj sa, jako ponížene a naliehavo si prosil o prijatie do radu a ako sa ti nazdalo v ten deň, keď ťa prijali, akoby sa ti nebe bolo otvorilo a jakú povďačnosť a povinnosť si cítil v srdci slúžiť Bohu v reholi za tú veľkú milosť a dobrodenie. Vytrvaj v tej povďačnosti a poníženom uznaní. Cíť sa i naďalej zaviazaným ako v prvý deň, keď ťa prijali, takto budeš veľký pokrok robiť v reholi. Pripomni si, aký si bol na začiatku zbožný, skromný, poslušný, ponížený, hotový na všetko, taký ostaň vždy a budeš rásť v čnosti a v dokonalosti.
Tento prostriedok veľmi odporúčajú svätí, ako to uvidíme; ale treba ho nám dobre porozumieť. Nechceme povedať, že netreba ti mať viac čnosti,ako v prvý deň, keď si vstúpil do rehole. Starší nesmie sa uspokojiť s čnosťou nováka. Jasné je, že staršiemu treba mať viac čnosti, ako novákovi, ktorý len začína, ako tomu viac treba vedieť, čo sa učí 10 rokov, ako inému, čo sa iba začína učiť. Rehoľa je tiež školou čnosti a dokonalosti, kto je teda v nej dlhšie, ten má viac vedieť a ďalej byť v pokroku. Kto sa usilovne začal učiť, ale neskoršie zlenivel, tomu radievame vrátiť sa k predošlej horlivosti a usilovnosti, tak dokončí školy. I tebe radíme: vráť sa k dávnej horlivosti, ktorou si začal kráčať po ceste čnosti prvý deň, keď si vstúpil do rehole. Vidz, jak odhodlane a vytrvale si začal slúžiť Bohu. Nič ťa nehatilo, nič ti nebolo ťažké. Buď i naďalej taký horlivý a odhodlaný, a pokročíš. To rozumejú svätí pod tým prostriedkom.
Sv. Antona raz učeníci prosili, aby ich nejako povzbudil k pokroku. Dľa sv. Atanáza takto začal: To nech si každý zapamätá: neupusťme z horlivosti, ktorou sme začali, ale vždy pokračujme ako začiatočníci. To isté opakoval často. A keď sa blížil k smrti, nežnými otcovskými slovami kládol im to na srdce. „Ja síce, — hovoril — synáčkovia, dľa výpovede sv. Písma, odchádzam, kde ma otcovia predišli. Pán ma už volá, chcem vidieť už nebe. Ale vás, dietky moje, napomínam, aby ste naraz nezkazili, čo ste tak dlho robili. Myslite si, že dnes iba stali ste sa rehoľníkmi, aby ste horlivé šli ďalej v tom, čo ste začali." Ak chceš pokrok robiť v čnosti a v dokonalosti, maj to pred očami. Rob, ako by si každý deň začínal a rob vždy tak, ako v prvý deň a bude z teba dobrý rehoľník. I sv. Augustin odporúča tento prostriedok: „Zabudni na všetko, čo si vykonal a každý deň mysli si, že začínaš."
Sv. Anton objasňuje to príkladom zo života. Sluhovia zato, že dlho slúžili už svojim pánom a veľa pracovali, nezameškajú urobiť, čo sa znovu nadhodí, ale sú vždy takí hotoví na všetko, čo im kážu, ako boli prvý deň svojej služby a jakoby posiaľ nič neboli robili. Tak treba i nám slúžiť Bohu, nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Pekný príklad máme na sv. Bernardovi. Surius píše o ňom, že pokladal druhých za svätých a dokonalých, za pokročilých, ktorí robili výnimky v niektorých veciach. Je to dobré preto, aby sme druhých neposudzovali, keď vidíme u nich niečo takého. Sám sa však považoval vždy za začiatočníka a nováka, ktorému sa nesvedčí výnimky robiť. Nevyhyboval spoločným robotám a cvičeniam poníženosti. Prvý bol vo všetkom, čo poslušnosť kázala, prvý chytal metlu a handru. V ničom sa nechcel odchyľovať od druhých. Keď sa teda druhí zaoberali nejakou ručnou robotou, ktorej sa nerozumel, hľadal nejakú ešte viac uponižujúcu a nižšiu prácu, aby neprišiel o zásluhu. Vzal motyku a kopal, alebo chytil sekeru a narúbal dreva a zaniesol ho do kuchyne, a veľmi sa tešil, keď mohol také veci robiť. Všetko to považoval za potrebné k pokroku. Nie tak, jako niektorí, čo hovorievajú, keď sa takýmito vecmi zaoberajú, že to iba pre príklad robia, im sa to nezdá potrebným, ani sa o to nestarajú. Dobré je, že robíš to pre príklad a pre povzbudenie, ale lepšie by bolo, keby si sa presvedčil, že to potrebuješ, ako sv. Bernard.
Sv. Anton dodáva ešte niečo, čo objasní predošlé. On sa neuspokojí tým, že neochladneme v horlivosti, ktorou sme začali, ale chce, aby sme vždy napred išli: „Ako začiatočníkovi treba nám vždy rásť v tom, čo sme začali." Kto začne Bohu slúžiť, ten sa usiluje každý deň viac a lepších skutkov mu preukázať, lebo vidí, že posiaľ iba ho obrážal svojimi hriechami. Takto chce napraviť minulosť a odmenu si zaslúžiť. Tak treba i nám vždy robiť, akoby sme posiaľ neboli si ničoho nadobudli, ale všetko premrhali.
Tento prostriedok, hovorí sv. Gregor, zodpovedá všetkým i dokonalým. Dávid prorok bol muž dokonalý a predsa povedal: „Teraz som začal." Tak horlivo a usilovne slúžil Pánovi na starosť, akoby vtedy bol začal mu slúžiť. Ba je to vlastnosťou dokonalých ľudí, dľa slov Mudrcových: „Keď dokončí človek, vtedy začne." Opravdiví sluhovia Boží, čím ďalej sú, čím viac sa blížia ku cieľu a k dokonalosti, tým horlivejšie a starostlivejšie kráčajú: „Ako tí, čo vykopávajú poklad." Sv. Gregor píše: Tí, čo hľadajú poklad, čím viac kopú a hlbšie sa dostanú, tým usilovnejšie pracujú. Vedia, že sa blížia k skrytému pokladu, že nie sú už ďaleko od neho a to im dodáva ešte väčšej chuti robiť a kopať. Tak i tí, čo sa naozaj starajú o pokrok a dokonalosť, čím ďalej sú, tým viac sa blížia k cieľu, tým viac sa ponáhľajú. Už je blízko poklad! Skoro napred! Už málo chybuje a je náš. ,,Tým viac, čím viac vidíte, že sa deň približuje." Akoby povedal, hovorí sv. Gregor: Tým väčšia má byť robota, čím bližšia je odmena.
Keď kameň padá, čím viac sa blíži k zemi, tým chytrejšie a ľahšie letí, kým ju nedosiahne. Práve tak, čím viac kto pokročí v čnosti a v dokonalosti, čím viac sa blíži k Bohu, ktorý je jeho stredom a ostatným cieľom, tým viac sa ponáhľa dosiahnuť ho. Tí sú, hovorí sv. Bazil, vrúcni duchom, o ktorých apoštol píše: „V horlivosti neupúšťajú, duchom sú vrúcni, Pánu slúžia." Niektorí na začiatku, ako vstúpia do rehole, sú horliví, ale ledva opustia noviciat, hneď ustanú, zostarnú: tí nie sú vrúcni duchom, ale vlažní a leniví. Vrúcni duchom hovorí sv. Bazil, sú tí, čo vždycky takou vrelou túžbou a nenasýteľným hladom chcú slúžiť Bohu ako v prvý deň, v ktorých tá túžba nehasne, ale rastie dľa slov proroka: ,,V jeho prikázaniach má veľkú radosť."
HLAVA XV.
NAČO SI VSTÚPIL DO REHOLE?
Iný prostriedok nám tiež veľmi pomôže rásť v čnosti a nadobudnúť si dokonalosť. Sv. Bernard ho často užíval, ako Surius píše: vždycky na to myslel, ba často sa i pýtal: Bernard, Bernard, načože si sem prišiel? To isté čítame i o sv. opátovi Arzeniusovi, ktorý sa často pýtal sám seba: Arzenius, Arzenius, načože si sem prišiel? Čože si zamýšľal, keď si opustil svet a prišiel do rehole? Či nie na to, aby si sa v nej usiloval vo všetkom P. Bohu páčiť, a nestarať sa o úctu u ľudí, ani si jej nevážiť? Preto dbaj o to a nie o úctu ľudskú. To razí svetom, ktorý si opustil. Nevráť sa k nemu v srdci, lebo málo ti osoží, keď telom budeš v reholi, srdcom však ostaneš vo svete, túžiac po sláve ľudskej.
Týmto sa oduševňovali mnohí svätí. Týmto treba i nám sa oduševňovať, aby sme kráčali napred a premohli všetké ťažkosti, čo sa nám prihodia v reholi. Keď ti bude ťažko poslúchnuť, povzbuď sa slovy: Načože si prišiel do rehole? Prišiel si sem svoju vôľu plniť, alebo vôľu druhého? Prečože chceš dľa svojej robiť? A keď budeš cítiť niektorý následok chudoby, tým oduševňuj sám seba: Či si azda nato sem prišiel, aby si tu mal pohodlie a hojnosť vo všetkom a v ničom nedostatku? Či nevieš, že si nato prišiel, aby si bol chudobný a jako naozaj chudobný niekedy i nedostatok trpel? Čože sa teda žaluješ? Keď sa ti zdá, že o teba nestoja, teš sa tým:Či si azda na to vstúpil do rehole, aby ťa druhí ctili? Doista nie, ale aby ľudia na teba zabudli a ty nič si nerobil z ich úcty. Načože vyhybuješ tomu, načo si sem prišiel a prečo chceš mať to, čoho si sa zriekol? To je rehoľník, neplniť svoju vôľu, byť chudoným a trpieť nedostatok, chcieť byť zabudnutým u ľudí, umrieť svetu a žiť Bohu.
Nato sme prišli do rehole. Málo nám osoží v nej byť, ak nebudeme robiť, načo sme prišli, lebo miesto neurobí človeka svätým, ale svätý a dokonalý život. Dobre hovorí sv. Augustin v reči, ktorú povedal mníchom-pustovníkom: „Sme v samote, sme v púšti; miesto však nás neurobí svätými, ale dobrý skutok posvätí i miesto i nás. Anjeli zhrešili v nebi, Adam v raji, hoci nebolo svätejšieho miesta od týchto miest. Keby mohlo miesto urobiť svätým toho, čo v ňom býva, ani človek ani anjeli by neboli vypadli z hodnosti." Nemysli si teda, že si hotový so všetkým a celkom bezpečný, hovoriac: som rehoľníkom, patrím do Spoločnosti, lebo to nestačí, ak nerobíš to, načo si prišiel. Pomysli si, že nie na to si prišiel, aby bol z teba učenec alebo veľký kazateľ, ale dobrý rehoľník, ktorý sa stará o dokonalosť.
Jak málo závisí od toho, či budeš viac alebo menej učený, či bude z teba veľký alebo menší kazateľ. Ale veľa, ba všetko závisí od toho, či budeš dobrým a dokonalým rehoľníkom. Čo robíme, keď to nerobíme? A čo sme doteraz robili, keď sme to nerobili? O čo sme sa starali, keď sme sa o to nestarali, načo sme prišli? Priateľu, načože si prišiel? Pýtaj sa často sám seba: Bože! akému umeniu mohol som sa ja za ten čas naučit, čo som v Spoločnosti ztrávil? Keby som sa bol učil maľovať, vedel by som už pekne maľovať, a mohol by som žiť z remesla. Chcel som sa stať dobrým rehoľníkom a nedosiahol som to. Toľko rokov chodím už do školy čnosti, a ledva som sa naučil prvé písmeny abecedy. Nedosiahol som am prvého stupňa poníženosti. Za sedem rokov môže sa stať človek dobrým filozofom a theologom a ja za toľko rokov nestal som sa dobrým rehoľníkom. Keby sme sa tak usilovne starali o pravdivé čnosti, ako sa staráme o vedu a učenosť!
Sv. Bernard hovorí: „Mnohí hľadajú učenosť, málo však svedomie. Keby sme tak usilovne a starostlivo hľadali svedomie, ako svetskú a márnu učenosť, skorej by sme ju i našli i s väčším úžitkom ju zachovali." Sv. Doroteus zas hovorí, že veľmi dobre bolo pre neho uvažovať o tom: Keď som vo svete študoval, tak som sa vhĺbil do svojich štúdií, že som na nič iného nemyslel, ani na to, kedy mi treba jesť. Keby nie priateľ, ktorý mi pripravoval jedlo a volal ma jesť, často by som bol zabudol na to. A taká horlivosť a túžba ma zaujala študovať, že keď som jedol, knihu som mal pred sebou: naraz som jedol a študoval. A keď som neskoro prišiel zo školy, hneď som zapálil svetlo a učil som sa do polnoci. Idúc spať, vzal som knihu k sebe, a keď som trošku spal, hneď som začal čítať. Napokon tak som sa oddal štúdiám, že ma okrem nich nič netešilo. Ako som potom prišiel do rehole, často som myslel na to a sám sebe povedal: Keď si sa tak horlivo učil výrečnosti, o koľko viac treba sa ti teraz starať nadobudnúť si opravdivých čností? Takto povzbudzoval sám seba a vraví, že z toho nemálo sily čerpal.
Hodno je i nám sa tým povzbudzovať, lebo vážnejšie je, aby sme boli dobrí rehoľníci, ako veľkí učenci. Preto celou dušou usilujme sa nadobudnúť si tejto Božej múdrosti. To je naša povinnosť. Syn Boží nemal inej roboty na zemi, ako nám lásku preukazovať a starať sa, a to takou obeťou, o náš pokrok a väčšie dobro. Či to bude veľa, keď sa potom my o nič iné nebudeme starať, iba milovať Boha a viac sa mu páčiť, hľadať a rozširovať jeho väčšiu slávu? „Preto pozdvihnite spustené ruky a kleslé kolená", hovorí apoštol. Strašme so seba lenivosť, podkašme si rukávy a „ponáhľajme sa vojsť do toho odpočinku", kým neprídeme k hore dokonalosti a slávy, „k hore Božej Horeb".
Pocestný, ktorý ráno dlho spal, usiluje sa ztratený čas nahradiť. Ponáhľa sa, aby dohonil priateľov, čo šli napred. Podobne treba i nám sa ponáhľať a bežať a ztratený čas nahradiť. Jak ďaleko napred sú moji priatelia, bratia, a sám som jako zaostal! A ja som prv začal, ako oni, lebo som prv vstúpil do rehole! Keby nás len bolelo, že sme toľko času ztratili doteraz, aby nás to hnalo bežať!
Dionyzius Kartuziánsky prináša jeden príklad zo životov Otcov. Akýsi mladík chcel vstúpiť do rehole, ale matka chcela to prekaziť a robila mu mnohé ťažkosti. Nijako nechcel odstúpiť od svojho predsavzatia, vždy jej odpovedal: „Chcem spasiť dušu svoju. Chcem si zabezpečiť duševné spasenie, to je najvážnejšia vec." Touto odpoveďou koniec urobil matkiným ťažkostiam. Keď videla, že nič nedosiahne …