Blahoslavený F I L I P ....R I N A L D I -salezián-sviatok 5.december
Blahoslavený
Sviatok: 5. december
* 28. mája 1856, Lu, Taliansko
† 2. júla 1931, Turín, Taliansko
Krátky životopis
Tretí nástupca dona Bosca, zakladateľ sekulárneho inštitútu „Dobrovoľníčky dona Bosca“.
Ako hlavný predstavený saleziánov viedol kongregáciu v rokoch 1922 – 1931.
Zomrel 5. decembra 1931 (bola sobota ráno). Pohreb sa konal na slávnosť Panny Márie Nepoškvrnenej 8. decembra 1931 v bazilike Panny Márie Pomocnice kresťanov na Valdoccu v Turíne.
Na duchovné čítanie
deviatimi deťmi pred sochu Panny Márie a učila ich opakovať po sebe: „Pozdravujem ťa, Mária. Dávam ti svoje srdce a ty mi ho už nevracaj.“ Traja z týchto chlapcov sa stali kňazmi.
Filip bol ôsmy z deviatich detí. Keď dovŕšil desať rokov, vstúpil do jeho života don Bosco. V susednej dedine Mirabello totiž tento turínsky kňaz otvoril malý seminár a otec tam zaviedol Filipa. So svojím učiteľom donom Pavlom Alberom prežil mnoho rokov a neskôr o tom napísal: „Pre mňa bol don Albera anjelom strážcom. Jeho poverili, aby nado mnou bdel, a on to robil s takou láskou, že kedykoľvek na to myslím, žasnem.“
Don Bosco prišiel dvakrát z Turína a dlho sa s Filipom rozprával. Stali sa priateľmi. Ale na jar bol už Filip ustatý od intenzívneho štúdia, a navyše ho začalo vážne znepokojovať ľavé oko. Jedného dňa, keď bol zvlášť vypätý, ho istý nešetrný asistent hrubo urazil. To bola posledná kvapka do preplneného pohára. Filip nestratil sebakontrolu, išiel za direktorom a povedal mu, že chce ísť domov. Nebol to vrtoch, jeho otec skutočne prišiel a zobral ho domov. Keď don Bosco prišiel po tretí raz do Mirabella a nenašiel tam Filipa, nemilo ho to prekvapilo. Napísal mu list, v ktorom ho prosil, aby sa vrátil. Ale Filip sa už cítil od saleziánov vzdialený. V roku 1876 mal dvadsať rokov a vyhliadky na manželstvo. Z Turína došiel však don Bosco, aby získal Filipa späť. Filip s pokojnou vytrvalosťou sedliaka vyložil všetky svoje ťažkosti a don Bosco mu ich rad radom riešil. „Postupne si ma získaval,“ napísal raz don Rinaldi, „rodičia mi ponechali slobodu a moje rozhodnutie padlo na dona Bosca.“
21-ročný sedliak z Lu Monferrato znovu otvoril knihy a začal študovať. Ako 24-ročný zložil do rúk dona Bosca sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a stal sa saleziánom. 23. decembra 1882, ako 26-ročný, bol Filip Rinaldi vysvätený za kňaza. Don Bosco musel veľmi jasne čítať v budúcnosti tohto silného mládenca. V januári 1888, niekoľko dní pred svojou smrťou, don Bosco vymenoval dona Rinaldiho za direktora pre dospelé povolania. Don Rinaldi ho prišiel navštíviť a rád by sa bol vyspovedal, ale keď ho videl takého vysileného, už-už sa toho chcel zrieknuť. Nakoniec však povedal: „Don Bosco, chcel by som, aby ste ma vyspovedali, ale nechcem vás unaviť. Spravme to takto: ja vám poviem svoje hriechy a vy mi poviete len jedno slovo.“ Vyspovedal sa a don Bosco mu ešte pred rozhrešením povedal jediné slovo: „Rozjímanie.“ Neskôr don Rinaldi spomínal: „Toto slovo na mňa urobilo ohromný dojem. Bolo to ako nejaké zjavenie o tom, aký význam don Bosco pripisoval rozjímaniu.“ Don Rua, nástupca dona Bosca, si ako hlavný predstavený Saleziánskej kongregácie jedného dňa v roku 1889 zavolal dona Rinaldiho a jednoducho mu oznámil: „Posielam ťa do Španielska do Barcelony-Sarria. Budeš musieť vybavovať veľmi chúlostivé veci.“ Saleziánska škola v Barcelone-Sarria sa dostala do krízy. Niekoľko nepríjemných príhod ohrozovalo dobré meno saleziánov a počet žiakov klesol na polovicu. Don Rinaldi sa ako 33-ročný začal učiť španielčinu. V Barcelone-Sarria ho čakala situácia, ktorá by niekoho ľahko mohla obrať o spánok: saleziánov bolo málo a boli znechutení, o disciplíne a serióznom štúdiu medzi žiakmi sa nedalo ani hovoriť. Donovi Rinaldimu sa však čoskoro podarilo obnoviť pracovné a študijné nadšenie a takisto aj disciplínu. Tri roky stačili na to, aby sa pričinením dona Rinaldiho pozdvihol saleziánsky dom v Barcelone-Sarria a aby sa ukázalo, z akého dreva je tento zdatný Piemonťan vykresaný. Don Rua mu z Turína oznámil, že ho menuje za provinciála všetkých saleziánskych diel v Španielsku a Portugalsku. Don Rinaldi si stručne napísal do notesa svoj program: „Chcem byť otcom. Budem sa vyhýbať ostrým spôsobom. Keď budú chcieť so mnou hovoriť, nedám najavo, že som ustatý alebo že sa ponáhľam.“ Za deväť rokov don Rinaldi založil 16 nových saleziánskych diel, najväčšiu prácu však vykonal vo formácii saleziánov. Otvorene všetkým pripomínal: „My sme tu nato, aby sme pracovali pre chudobných mladíkov. Pracovať pre nich neznamená nechať ich, aby sa uspokojili so svojou chudobou, ale zaúčať ich aj do sociálneho a kultúrneho života.“ V tomto období bol saleziánsky provinciál poverený starať sa aj o dcéry Márie Pomocnice. Predstava ženy vo vtedajšom Španielsku bola taká, že má byť dobrá, nábožná a nič viac. Don Rinaldi saleziánkam jasne hovoril: „Je to veľký omyl, ak sa s nábožnosťou nespája aj primerané vzdelanie. Buďte si isté, že ak dievčatá nebudú mať patričné vzdelanie – teoretické aj praktické – dávame svetu do rúk silnú zbraň. Budú obžalúvať rehoľníkov a rehoľníčky z nevedomosti a z lenivosti.“
6. apríla 1910 zomrel vo veku 73 rokov don Rua. Don Rinaldi už ako niekoľkoročný prefekt celej kongregácie oznámil túto smutnú správu saleziánom a súčasne zvolal generálnu kapitulu, ktorá zvolila „tretieho dona Bosca“. Stal sa ním don Pavol Albera, ktorý v Mirabelle očaril Filipa svojou dobrotou. Dona Rinaldiho opäť zvolili za generálneho prefekta.
Počas prvej svetovej vojny ležala na pleciach dona Rinaldiho ťažká úloha postarať sa o hmotné potreby bojujúcich spolubratov. A predsa sa mu aj počas ťažkých rokov 1914 – 1918 podarilo založiť dve diela, ktoré v nasledujúcich rokoch dosiahli mimoriadny rozvoj. Prvým bola Medzinárodná federácia saleziánskych odchovancov a odchovankýň, druhým združenie osôb zasvätených vo svete, ktoré sa neskôr nazvali Dobrovoľníčky dona Bosca.
V októbri 1921 pripadla donovi Rinaldimu po druhý raz smutná povinnosť oznámiť saleziánom dosť nečakanú smrť hlavného predstaveného dona Alberu. Don Rinaldi mal vtedy 65 rokov. Tentoraz dúfal, že ho saleziáni oslobodia od tejto veľkej zodpovednosti prefekta kongregácie. 24. apríla 1922 sa na Valdoccu zišla generálna kapitula, aby zvolila nového hlavného predstaveného. Generálna kapitula mu však ani nedala čas na prečítanie pripraveného lístka s prosbou o zvolenie nového mladého prefekta a hneď v prvom skrutíniu ho zvolila rovno za hlavného predstaveného. Po dlhom potlesku don Rinaldi vstal a zdrvený povedal: „Čo ste to urobili? Je to pre mňa i pre vás výzva, aby sme sa hlboko zamysleli. Vyzerá to tak, že Pán Boh chce zahanbiť našu kongregáciu alebo že Panna Mária chce ukázať, že iba ona je tá, ktorá pôsobí medzi nami. Uisťujem vás, že je to pre mňa na veľkú pokoru. Modlite sa, aby som nepokazil to, čo urobil don Bosco a jeho nástupcovia.“
Ale don Francesia, jeden z najstarších saleziánov, ktorý žil dlhé roky v dôvernom vzťahu s donom Boscom, povedal: „Chýba mu len hlas dona Bosca, všetko ostatné má.“
V donovi Filipovi Rinaldim mali saleziáni od tohto dňa svojho „štvrtého dona Bosca“.
Už od prvých mesiacov, ako bol zvolený za hlavného predstaveného, dal don Rinaldi Saleziánskej kongregácii silný misionársky impulz. Don Rinaldi podporoval rozkvet misionárskych povolaní aj vydávaním časopisu Gioventu missionaria (Misionárska mládež) a založením organizácie Associazione missionaria della gioventu salesiana (Združenie saleziánskej misionárskej mládeže). Počas deviatich rokov jeho pôsobenia v úrade hlavného predstaveného odišlo na misie 1 868 saleziánov a 613 dcér Márie Pomocnice.
Aby sa udržiavala a upevňovala jednota saleziánov, už don Rua a don Albera podnikali dlhé cesty. Don Rinaldi pochopil, že musí nasledovať ich príklad, čo aj robil, hoci zakaždým sa vrátil do krajnosti vyčerpaný. Navštívil saleziánov a dcéry Márie Pomocnice v tých štátoch, ktoré boli postihnuté prvou svetovou vojnou, a to najmä v Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Nemecku a Francúzsku.
2. júna 1929 prežíval don Rinaldi jeden z najkrajších dní – pápež Pius XI. vyhlásil dona Bosca za blahoslaveného. V tomto roku však začal neúprosne cítiť každú námahu a svojich 73 rokov, a tak musel prestať s cestovaním. Veľa času venoval rozjímaniu. „Vnútorný život,“ hovorieval saleziánom, „je prítomnosť Boha v nás. Na neho myslíme, vzývame ho a milujeme ho. Duchovným životom treba naplniť školu aj rekreáciu. Netreba o tom ani hovoriť, stačí na to len myslieť.“ Ráno 5. decembra 1931 don Rinaldi sedel vo svojej izbe s knihou v ruke. Čítal životopis dona Ruu. Jeho sekretár bol v susednej izbe, a keď počul zakašľanie, išiel sa pozrieť, či don Rinaldi niečo nepotrebuje. Našiel ho s hlavou položenou na knihe. Odišiel k Bohu bez toho, žeby bol niekoho vyrušoval.
Saleziánska kongregácia, ktorú prevzal po donovi Pavlovi Alberovi, mala 4 788 saleziánov a tí pracovali v 404 dielach. Po deviatich rokoch, o ktoré sa obával, že „pokazí“, čo urobil don Bosco, bolo saleziánov 8 836 a pracovali vo viac než tisíc dielach na celom svete.
29. apríla 1990 Ján Pavol II. povýšil pokorného rehoľníka dona Filipa Rinaldiho vedľa dona Bosca a
dona Ruu tým, že ho vyhlásil za blahoslaveného.
Rinaldiho blahorečenie sa slávilo za pápeža Jána Pavla II. v roku 1990.
život
Filippo Rinaldi sa narodil v polovici roku 1856 v Lu Monferrato ako ôsme dieťa farmárom Cristobolo Rinaldi a Antonia Brezza. S Giovannim Boscom sa poznal od roku 1861. Dvaja jeho bratia sa neskôr stali kňazmi, podobne ako on.
Rinaldi začal svoje pedagogické štúdium v Mirabello Monferrato , kde na jeho výchovu dohliadali saleziáni dona Bosca ; pomohol mu tam Paolo Albera , ale Rinaldi sa neskôr vrátil do svojho domu napriek tomu, že Bosco sa ho snažil presvedčiť, aby prehodnotil svoje rozhodnutie. Pokračoval vo svojom živote ako farmár, ale dostal niekoľko listov od Bosca a niekoľko kníh od Albera o rehoľných povolaniach a procese rozlišovania. V roku 1874 jeho rodičia privítali Bosca, ktorý sa rozhodol navštíviť Rinaldiho, no on sa ukázal ako najvytrvalejší vo svojom rozhodnutí nepokračovať v náboženských štúdiách. Boscovo naliehanie aspoň dokázalo presvedčiť rodičov, aby sa vrátili do školy; jeho matka sa v tomto ukázala hlasnejšou a dokonca aj niektorí ľudia z mesta sa ho pokúsili presvedčiť. V roku 1876 sa pripravoval na svadbu, ale Bosco ho ešte raz navštívil, aby ho presvedčil, že by mal namiesto toho považovať rehoľný život za životaschopnejšiu alternatívu; v novembri 1877 súhlasil s tým, že pôjde do rádového domu v Sampierdarene ako na miesto, ktoré Bosco označil ako miesto „pre neskoré povolania“.
Riaditeľom v Sampierdarene bol jeho priateľ kňaz Paolo Albera. Pre Rinaldiho to bola jednoduchá skúsenosť vziať si knihy, ale naučil sa to a v septembri 1879 vstúpil do noviciátu v San Benito Canaves; neskôr dostal sutanu od samotného Bosca 20. októbra 1879. Počiatočnú profesiu zložil 13. augusta 1880 a kňazskú vysviacku prijal 23. decembra 1882 v katedrále Ivrea od arcibiskupa Davida Riccardiho. Rinaldi mal v úmysle nestať sa kňazom, ale jeho nadriadení v ňom videli potenciál, a tak ho požiadali, aby sa vydal na cestu ku kňazstvu. Bosco ho vymenoval za riaditeľa domu pre neskoré povolania v Mathi . Bosco ukázal Rinaldimu v roku 1887 mapu Austrálie a povedal mu, že saleziáni tam budú čoskoro pôsobiť, ale povedal Rinaldimu, že jeho práca bude v Španielsku a nie v Austrálii. V roku 1889 bol poslaný do Španielska ako riaditeľ rádu v Sarriá, kde mal pôsobiť do roku 1901, pričom od roku 1892 do roku 1901 pôsobil aj ako provinciálny riaditeľ rádu vo svojej časti Španielska. V roku 1895 začal s výrobou noviny s názvom „Lecturas Catolicas“.
1. apríla 1901 sa vrátil do Turína ako generálny vikár rádu počas obdobia Michele Rua ; ale v roku 1910 to bol jeho starý priateľ Albera, ktorý nahradil Ruu. Ale po Alberovej smrti neskôr v roku 1921 zaisťujúca generálna kapitula zvolila Rinaldiho za hlavného predstaveného a tretieho nástupcu Bosca 24. mája 1922. Rinaldi pomáhal pri zakladaní Svetových federácií bývalých žiakov a pomáhal organizovať saleziánsky Medzinárodný kongres naplánovaný na rok 1911. V roku 1925 podnikol sériu medzinárodných návštev po celej Európe v krajinách ako Poľsko a Francúzsko , ako aj po návrate do Španielska. 20. mája 1917 založil Sekulárny inštitút dobrovoľníkov dona Bosca v Ivrei a vyslal členov rádu do krajín ako India a Japonsko na misie a iné ciele. Počas jeho funkčného obdobia sa počet saleziánov zvýšil o 66 percent zo 6000 na 10000 členov.
Rinaldi zomrel v polovici roku 1931 v Turíne a jeho telesné pozostatky boli uložené v Turíne, ale neskôr premiestnené do saleziánmi zriadenej baziliky . Od roku 1928 až do svojej smrti trpel slabosťou srdcového svalu. Jeho rád neskôr získal diecézne schválenie od turínskeho kardinála arcibiskupa Michele Pellegrina 31. januára 1971 a úplné pontifikálne schválenie od pápeža Pavla VI. 5. augusta 1978 tesne pred pápežovou smrťou.
Beatifikácia
Beatifikačný proces sa začal informatívnym procesom v Turíne, na ktorý dohliadal kardinál Maurilio Fossati od 5. novembra 1947 až do jeho uzavretia v roku 1953; teológovia usúdili, že jeho duchovné spisy sú v súlade s oficiálnou doktrínou, a tak ich schválili v dekréte vydanom 19. februára 1956. Formálne uvedenie do veci sa uskutočnilo za pápeža Pavla VI. 11. júna 1977, a preto bol označený za Božieho služobníka . Kardinál Anastasio Ballestrero dohliadal na apoštolský proces v rokoch 1980 až 1981 a Kongregácia pre kauzy svätých neskôr potvrdila oba procesy 25. júna 1982 predtým, ako dostala Positio z postulácie v roku 1985. Teológovia schválili kauzu 14. októbra 1986 rovnako ako CCS. 23. decembra 1986, čo umožnilo pápežovi Jánovi Pavlovi II potvrdiť jeho hrdinskú cnosť a vymenovať ho 3. januára 1987 za ctihodného .
Zázrak potrebný na jeho blahorečenie bol vyšetrený a neskôr 18. júla 1986 získal potvrdenie CCS, než ho 7. júna 1989 schválila lekárska rada; teológovia nasledovali tento príklad 13. októbra 1989 a CCS 19. decembra 1989. Ján Pavol II. schválil zázrak 3. marca 1990 a neskôr 29. apríla 1990 vyhlásil Rinaldiho na Námestí sv. Petra za blahoslaveného. čeľusť Márie Carly, ktorá bola 20. apríla 1945 na konci druhej svetovej vojny počas konfliktu postrelená do tváre.
Súčasným postulátorom tejto kauzy je Pierluigi Cameroni.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Philippus Rinaldi
5. decembra, sviatok
Postavení:
kňaz SDB
Úmrtie
1931
ŽIVOTOPIS
Narodil sa 28. 5. 1856 v Lu vo farnosti Alexandrie pri Monferrate v Taliansku do veriacej poľnohospodárskej rodiny ako ôsmy z deviatich detí. Asi v 10 rokoch nastúpil u saleziánov v Mirabelle do gymnázia. Tu mu Ján Bosco (pam. 31. 1.) predpovedal, že sa stane saleziánom. Po prvom ročníku sa však Filip rozhodol vrátiť domov kvôli hrubostiam istého pomocníka. V tej dobe sa tiež sťažoval na problémy so zrakom. Do 20 rokov pracoval na poliach. Aj keď z Lu odchádzalo veľa mladíkov za povolaním ku kňazstvu, aj traja z rodiny Rinaldiovcov, bol Filip presvedčený, že k tomuto povolaniu sa nehodí, a uvažoval o tom, že by v niektorom poriadku mohol byť najvýš laickým bratom. Na jeseň roku 1876 sa znovu stretol s Jánom Boskom, ktorý ho zbavil pochybností a napomohol k rozhodnutiu. Za rozhovoru s ním Filip vraj druhýkrát uvidel žiaru z jeho tváre. V roku 1877 sa Filip na jeho výzvu odhodlal vstúpiť do ústavu v Sampierdarene, ktorý sa venoval starostlivosti o neskoré povolanie. Noviciát údajne začal v San Bening Canavese. Prvé rehoľné sľuby zložil 22. 9. 1878 a večné asi o dva roky neskôr. Kňazské svätenie prijal 23. 12. 1882 a jeho neuskutočnenou túžbou bolo stať sa misionárom niekde v Argentíne.
Po niekoľkých rokoch sa stal v Mathi Torinese riaditeľom saleziánskeho strediska pre tzv. neskoršie povolanie a úspešne sa tu venoval formácii starších študentov.
Asi rok po smrti Jána Boska bol vyslaný do Španielska. Tam v Barcelone-Saut pôsobil ako riaditeľ, ktorý mal dôveru a získaval srdcia mnohých mladých. Od roku 1892 bol poverený funkciou vizitátora. Za jeho 9-ročného pôsobenia vzniklo v Španielsku 21 domov, otvoril nové diela aj pre Dcéry Panny Márie Pomocnice, založil Katolícke čítanie aj vydávanie týždenníka pre oratória. V roku 1901 ho Don Rua povolal do Turína do ústrednej rady Kongregácie.
Stal sa potom generálnym prefektom či vikárom a ekonómom. Začal sa tiež starať o vysielanie saleziánov do misií. Naučil sa vysporiadať s mnohými ťažkosťami, bol predvídavý, rozvážny a plný lásky. Mal vo veľkej úcte Pannu Máriu au nej častejšie so synovskou dôverou hľadal pomoc. Bol trpezlivým spovedníkom aj dobrým kazateľom. Svojimi slovami prebúdzal záujem o povolanie aj medzi dievčatami a založil ďalšiu formu zasväteného života v saleziánskom duchu, laický inštitút dobrovoľníčok s neskorším názvom Sekulárny inštitút Volontarií Dona Boska (VDB). Filip Rinaldi je predstavovaný ako nesmierne činný a pozorný k aktuálnym sociálnym problémom, horlivý a geniálny organizátor mnohostrannej saleziánskej činnosti aj skvelý vykladateľ saleziánskej spirituality a pedagogiky.
V roku 1922 bol zvolený za generálneho predstaveného. Ako tretí nástupca Dona Boska bol pre celú Saleziánsku rodinu starostlivým a pozorným otcom.
Otec Filip Rinaldi mnoho rokov trpezlivo znášal rôzne ochorenia a tým posledným bola ťažká srdcová choroba.
Blahorečený bol 29. 4. 1990 pápežom Jánom Pavlom II.