Melánia Calvatová a Maximin Giraud a zjavenie Panny Márie v La Salette v sobotu 19.septembra 1846
Melánia Calvatová a Maximin Giraud a zjavenie Panny Márie v La Salette v sobotu 19.septembra 1846 poobede pri pasení dobytka v horách...Správa o zjavení, spísaná malou pastierkou roku 1878, vydaná s cirkevným imprimatur Msgre Zoly, biskupa v talianskej Lecce.
Zjavenie v La Salette. Bolo to 19. septembra 1846, v sobotu, na vigíliu sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Slnečné ráno zavítalo do kotliny La Salette.
19. septembra 1851 miestny biskup formálne schválil verejnú pobožnosť a modlitby k Panne Márii z La Salette. 21. augusta 1879 pápež Lev XIII. udelil kánonickú korunováciu obrazu, ktorý sa teraz nachádza v Bazilike Panny Márie v La Salette. Obrazu bola udelená diadém v ruskom štýle namiesto diadém solárneho typu, ktorý sa používa na tradičných zobrazeniach Panny Márie počas jej zjavení.
Medzi miesta zasvätené Panne Márii z La Salette mimo Francúzska patrí svätyňa v Oliveira de Azeméis v Portugalsku , kaplnka v San Miguel de Allende , Guanajuato , v Mexiku , svätyňa v Kodaikanal , Tamilnadu , India , ako aj národná svätyňa. v Attleboro v štáte Massachusetts a svätyňa v Enfielde v štáte New Hampshire v Spojených štátoch amerických , obe známe svojimi ukážkami vianočných svetiel.
V roku 1846 obec La Salette pozostávala z ôsmich alebo deviatich roztrúsených osád . Počet obyvateľov bol asi 800, prevažne malí roľníci so svojimi rodinami a závislými osobami.
Zjavenie
V sobotu 19. septembra 1846 okolo 15-tej hodiny dvaja mladí pastieri, Mélanie Mathieu (alebo Mélanie Calvat), vo veku tesne pod pätnásť rokov, a Maximin Giraud (niekedy nazývaný Mémin, a omylom Germain), jedenásťročný, strážili svoje stáda na hore pri dedine La Salette-Fallavaux (departement Isère ). Večer povedali svojim pánom, že videli plačúcu pani, ktorá sa im prihovorila. Vdova Pra (tiež známa ako vdova Caron) gazdiná Mélanie, si myslela, že videli Najsvätejšiu Pannu a deti poslala, aby všetko povedali kňazovi z La Salette. Urobili to na druhý deň, v nedeľu ráno. Kňaz plakal od dojatia, robil si poznámky a opäť v slzách o tom hovoril vo svojej kázni.
Deti neskôr oznámili, že Presvätá Bohorodička každému z nich zverila zvláštne tajomstvo. Tieto dve tajomstvá, ktoré si Mélanie ani Maximin nikdy nedali najavo, poslali v roku 1851 pápežovi Piovi IX. na radu de Bruillarda. Predpokladá sa, že tieto tajomstvá boli osobného charakteru. Maximin poradil markíze de Monteyard: "Ach, to je šťastie."
"Maximin Giraud sa po nešťastnom a túlavom živote vrátil do Corps, svojej rodnej dediny, a zomrel tam svätou smrťou (1. marca 1875). Mélanie Calvatová ukončila nemenej túlavý život v talianskej Altamure (15. decembra 1904). "
Mélanie Calvatová zomrela ako reholníčka-mníška v Altamure v Taliansku 15. decembra 1904.
Správa o zjavení, spísaná malou pastierkou roku 1878, vydaná s cirkevným imprimatur Msgre Zoly, biskupa v talianskej Lecce.
18. septembra 1846 som bola ako obvykle sama a pásla som kravy svojho panstva. Okolo jedenástej som videla prichádzať malého chlapca. Pri jeho uzretí som sa zľakla, pretože každý vedel, že sa vyhýbam akejkoľvek spoločnosti. Potom chlapec prišiel na dosluch a povedal mi: "Maličká, idem k tebe, som totiž z Corps."
Pri tých slovách som mu dala jasne najavo, že o jeho spoločnosť nestojím. Ustúpila som o niekoľko krokov a povedala: "Nikoho tu nechcem, želám si byť sama."
Ale chlapec išiel za mnou a pokračoval: "Ale choď, nechaj ma pri sebe, môj pán povedal, že mám pásť svoje kravy s tvojimi; som predsa z Corps."
Ja som však od neho odstúpila a dala mu znovu najavo, že tu nikoho nechcem. Potom som sa obďaleč posadila do trávy a rozprávala sa s kvetinkami milého Pána Boha.
Prevážila však moja nie dobrá povaha. Rýchlo som vstala a bez slova odbehla kus ďalej, kde som sa ďalej rozprávala s kvetinami.
Ale Maximin sa nevzdal a opakoval, že nemieni hovoriť a bude spôsobný, že mu bola dlhá chvíľa, že ho za mnou poslalo jeho srdce atď.
Zľutovala som sa nad ním a ukázala mu, aby sa posadil; potom som sa ďalej rozprávala s kvetinami milého Pána Boha.
Maximin rýchlo prerušil mlčanie a začal sa smiať (myslím, že sa mi posmieval). Pozrela som sa na neho a on povedal: "Zažeňme čas a hrajme sa."
Neodpovedala som, pretože som sa nevedela hrať s ostatnými; bola som stále sama. A tak som sa ďalej bavila s kvetinkami.
Maximin prišiel s úsmevom až ku mne a vyhlásil, že kvety nemajú uši, aby ma počuli, a že by sme sa teda mali spolu hrať. K tomu som však nemala vôbec chuť. Odhodlala som sa však s ním aspoň hovoriť, a tak mi rozprával, že tých desať dní, kedy ešte musí byť u svojho pána, rýchlo utečie a potom pôjde do Corps k svojmu otcovi.
Počas jeho rozprávania zaznel zvon z La Saletta. Naznačila som Maximinovi, aby pozdvihol dušu k Bohu. Sňal čiapku a na chvíľu sa odmlčal.
Potom som mu povedala: "Chceš sa naobedovať?"
"Ale áno," povedal a posadil sa.
Vytiahla som z príručnej tašky jedlo, ktoré mi dala na pastvu moja vrchnosť, a podľa svojho zvyku som špičkou noža urobila na žemli krížik a malú dierku, než som sa do nej zahryzla, a potichu som povedala: "Ak je vnútri diabol, nech vyjde, ak je tam milý Boh, nech zostane!" A rýchlo som zase dierku zakryla.
Maximin sa nahlas rozosmial a vykopol mi žemľu z ruky, takže sa začala kotúľať po svahu, až nakoniec zmizla. Mala som ešte kus chleba, ktorý sme spoločne zjedli, a potom sme sa hrali. Tu mi napadlo, že Maximin vlastne musí mať ešte hlad, a ukázala som na miesto v hore, kde rástlo veľa čučoriedok. Poslala som ho tam a on hneď odišiel. Natrhal si nielen pre seba, ale ešte aj mne priniesol plnú čiapku. Večer sme spoločne zišli do údolia a dohovorili sa, že budeme naše kravy pásť spoločne.
Nasledujúci deň, 19. septembra 1846, som sa spolu s Maximinom vydala na cestu. Stúpali sme hore do hôr. Zistila som, že Maximin bol veľmi dobromyseľný a mierumilovný, a rád hovoril o veciach, ktoré ma zaujímali. Bol tiež rozumný a netrval na svojom názore; bol len trochu príliš zvedavý. Kedykoľvek som sa od neho trochu vzdialila a chcela na chvíľu byť sama, rýchlo pribehol a díval sa, čo robím a ako hovorím s kvetinami milého Pána Boha. Keď prišiel neskôr, vypytoval sa, čo som hovorila.
Bolo neskoré ráno. Povedala som mu, aby natrhal kvetiny, že si z nich urobíme raj. Pustili sme sa do diela a za chvíľu sme mali veľa pestrofarebných kvetov. Z dediny bolo počuť zvonenie Anjel Pána, pretože počasie bolo jasné a bez mráčika.
Potom, čo sme spoločne vzdali česť milému Bohu, povedala som Maximinovi, že by sme mali naše kravy vyhnať na malú plošinku blízkosti rokliny, pretože sú tam pekné kamene, z ktorých si vystavíme raj. Vyhnali sme tam kravy a potom sme si zjedli naše skromné jedlo.
Potom sme znášali kamene a stavali si z nich malý domček, ktorý pozostával z prízemia, predstavujúci obytnú miestnosť, a poschodie, ktoré bolo v našich predstavách rajom. Poschodie bolo bohato vyzdobené kvetinami rôznych farieb a girlandami zo stoniek. Celý raj bol zakrytý veľkým plochým kameňom, tiež posiaty kvetmi. Okrem toho sme všade okolo rozvesili vence. Keď bol raj hotový, prezerali sme si ho. Prišla na nás ospalosť a tak sme si ľahli do trávy asi dva kroky od raja a zaspali.
Keď som sa prebudila a nevidela naše kravy, zavolala som Maximina a obaja sme stúpali nahor k malému pahorku. Odtiaľ som uvidela, že naše kravy sa pokojne rozložili. Zostupovala som zase dole a Maximin mi išiel naproti.
Náhle som uvidela žiarivé svetlo, jasnejšie ako slnko, a ťažko som zo seba dokázala vyraziť: "Maximin, vidíš to tam dole? Preboha!" Súčasne mi z ruky vypadla palica.
Nevedela som, čo sa mi v tom okamihu úžasného udialo, ale cítila som sa tým byť priťahovaná, premožená úctou a srdce ma pálilo rýchlejšie ako ja sama. Uprene som hľadela na nehybné svetlo a keď sa potom akoby otvorilo, uzrela som vo vnútri ešte silnejšie, ktoré sa pohybovalo, a v jeho strede som uvidela nesmierne krásnu pani, sediaci na našom raji a držiacu si tvár v dlaniach.
Krásna pani sa postavila. Zopla si ruky na hrudi, keď na nás pozrela a povedala: "Poďte sem, moje deti, nebojte sa, chcem vám povedať veľké posolstvo." Tieto prívetivé a dušu posilňujúce slová mi dovolili k nej pribehnúť, a moje srdce by sa najradšej navždy u nej ukrylo.
Keď som prišla úplne blízko k jej pravici, začala hovoriť a súčasne jej z očí tiekli slzy: "Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená nechať pustiť rameno svojho Syna; je také mocné a ťažké, že ho už nemôžem zadržať. Ako dlho už pre vás trpím! Keď chcem, aby sa vás môj Syn nezriekol, musím sa k nemu bez prestania modliť. Avšak s vami to nepohne. Môžete sa modliť a namáhať, ako chcete, nikdy nedokážete splatiť námahu, ktorú som pre vás vynaložila.
Šesť dní som vám dala k práci a siedmy vyhradila pre seba, a vy mi ho nechcete priznať. A práve to robí rameno môjho Syna také ťažké.
Furmaníci tiež prehovoria len vtedy, keď môjmu Synovi zlorečia. To sú dve veci, ktoré rameno môjho Syna robia takým ťažkým. Keď sa úroda skazí, je to vaša vina. Posledný rok som vás počula kliať na zemiakoch (keď som to na úrode ukázala). Ale vás to nevzrušilo, ba naopak - keď ich nájdete zhnité, preklínate a zneužívate meno môjho Syna. Zemiaky budú aj naďalej hniť a na Vianoce už nebudú žiadne."
Premýšľala som, čo znamenajú slová zemiaky alebo zemak; myslela som, že sa jedná o jablká.
Krásna a dobrotivá pani uhádla moje myšlienky a začala znova: "Nerozumiete mi, moje milé deti. Poviem vám to inak. Keď máte obilie, nesejete ho. Všetko, čo zasejete, zožerie zver. Čo napriek tomu vzíde, rozpadne sa pri mlátení na prach. Príde veľký hladomor. Ešte predtým sa však deti pod sedem rokov budú chvieť v horúčkach a umierať v náručí ľudí, pokáním ostatných bude hlad. Orechy sa urodia zlé a hrozno zhnije."
Krásna pani, ktorá ma uchvátila, tu ustala, a po nejakú dobu jej nebolo rozumieť. Videla som však, že pokračuje, akoby hovorila, a jej pery sa ľúbezne pohybovali. Maximinovi sa teda dostalo oznámenie tajomstva.
Potom sa Najsvätejšia Panna obrátila ku mne a povedala mi tajomstvo vo francúzštine. Tu je úplné tajomstvo tak, ako mi ho povedala: "Melánia, to, čo ti teraz poviem, nezostane navždy tajné. V roku 1858 to môžeš uverejniť.
Kňazi, služobníci môjho Syna, sa stali stokou nečistoty pre svoj hanebný život, nedostatok zbožnosti pri slávení svätých tajomstiev, lásku k peniazom aj pre sklon k poctám a zábavám. Áno, život kňazov volá po hneve, a ten sa už vznáša nad ich hlavami. Beda kňazom i ostatným služobníkom Božím, ktorí svojou neverou a zlým životom znova križujú môjho Syna!
Hriechy ľudí volajú do neba a po hneve, ktorá už stojí za dverami. Nie je tu nikoho, kto by pre ľud prosil o milosrdenstvo a odpustenie. Nie sú už žiadne šľachetné duše, nie je nikoho, kto by bol hoden priniesť večnú obeť nepoškvrneného Baránka pre dobro sveta.
Boh bude trestať dosiaľ nevídaným spôsobom. Beda obyvateľom krajiny! Boh na ne vyleje plný kalich svojho hnevu, a nikto neujde mnohých metlám. Hlavy a vodcovia Božieho ľudu zanedbali modlitbu a pokánie, a démon im zatemnil rozum. Stali sa bludnými hviezdami, ktoré diabol priťahuje, aby ich zničil.
Boh dovolí starému hadovi zasievať roztržky a zvary medzi vládcami, do všetkých vrstiev i rodín. Prídu telesné i duševné bolesti. Boh prenechá ľudí sebe samým napospas a bude zosielať tresty po dobu tridsaťpäť rokov. Ľudská spoločnosť sa nachádza v predvečer najstrašnejších súžení a najväčších revolúcií. Ľudstvo sa musí pripraviť na vládu železného korbáčovania a vypiť do dna kalich Božieho hnevu.
Námestník môjho Syna, pápež Pius IX. už po roku 1859 nebude môcť opustiť Rím. Je však odhodlaný a veľkomyseľný, a tiež bojuje zbraňami viery i lásky - Budem s ním. Nech sa má na pozore pred Napoleonom. Je líce merný, a keby chcel byť jedného dňa pápežom aj cisárom, Boh sa od neho čoskoro odvráti. Je orol, ktorý chce stúpať stále vyššie a vyššie, až padne na ostrie vlastného meča, ktorý teraz používa na donucovanie národov.
Taliansko bude potrestané za ctižiadosť striasť sa sladkého jarma Pána. Bude vydané napospas a krv bude prúdiť všade. Kostoly zostanú zatvorené, alebo znesvätené, kňazi a rehoľníci budú vyhnaní, zasväcovaní smrti a kruto zabíjaní. Mnohí z nich sa vzdajú viery a počet tých, ktorí od pravej viery odpadnú, bude nesmierne veľký; budú medzi nimi dokonca aj biskupi. Pápež nech je na stráži pred divotvorcami, lebo sa blíži čas, kedy sa objavia najúžasnejšie udalosti na zemi i vo vzduchu.
V roku 1864 bude Lucifer spolu s veľkým množstvom démonov vypustený z pekla. Démoni budú kus po kuse podrývať a podlamovať vieru, a podarí sa im dokonca zaslepiť aj Bohu zasvätené osoby do tej miery, že prijmú ducha zlých anjelov. Ak sa im nedostane mimoriadnej milosti, väčšina rehoľníkov úplne stratí vieru a mnoho duší uvrhnú do skazy.
Na zemi prevládnu zlé knihy a duchovia temnoty všade uspia službu Bohu. Budú mať veľkú moc nad prírodou; v mnohých chrámoch sa týmto duchom bude slúžiť. Ľudia budú zlými duchmi prenášaní z miesta na miesto, a medzi nimi aj duchovní, pretože sa nenechajú viesť pravým duchom evanjelia, ktorý je duchom pokory, milosrdenstva a horlivosti ku úcte Božej.
Duchovia zomrelých budú prebudení k životu. To znamená, že mŕtvi, ktorí žili na zemi, vezmú na seba podobu spravodlivých duší, aby tak ľahšie zvádzali ľudí. Títo zdanlivo k životu vzbudení mŕtvi, medzi ktorými sa skryjú démoni, budú hlásať iné evanjelium, odporujúce Ježišovu evanjeliu a popierajúce nebo aj peklo. Všetky tieto duše akoby sa znovu usadili vo svojich telách.
Všade sa budú odohrávať najpodivuhodnejšie zázračné veci, pretože pravá viera vyhasla a falošné svetlo zaslepuje svet. Beda mužom Cirkvi, ktorí sa zamestnávajú výhradne hromadením bohatstva, udržaním svojej moci a pyšným panovaním.
Námestník môjho Syna bude mnoho trpieť, pretože Cirkev bude po nejaký čas vystavená veľkému prenasledovaniu. Áno, bude to doba temna a Cirkev prejde hroznou krízou. Pretože svätá viera v Boha upadá do zabudnutia, chce sa každý viesť sám a cíti sa byť nadradený seberovným. Bude odstránený verejný poriadok aj splnomocnenie Cirkvi.
Poriadok a spravodlivosť budú pošliapané; všade budú vidieť len vraždy, nenávisť, žiarlivosť a rozbroje, zmizne láska k vlasti i rodine.
Svätý Otec bude veľa trpieť. Zostanem s ním až do konca, aby som prijala jeho obeť. Zlí mu budú mnohokrát usilovať o život, však bez toho, že mu mohli uškodiť, ale ani on, ani jeho nástupca sa nedožijú víťazstva Cirkvi.
Všetky vlády budú mať rovnaký cieľ spočívajúci v odstránení všetkých religióznych princípov a vo vytvorení priestoru materializmu, ateizmu, špiritizmu a všetkým možným druhom neprávostí. V roku 1865 bude vidno znesvätenia svätých miest.
V kláštoroch budú práchnivieť kvety Cirkvi a démon sa pyšne vypne k úlohe kráľa sŕdc. Predstavenie religióznych spoločenstiev budú musieť byť pri prijímaní nových členov veľmi opatrní, pretože diabol použije všetky svoje chytráctva, aby do kláštorov prepašoval osoby oddané hriechu. Po celej krajine sa rozšíria výstrednosti a sklony k telesným pôžitkom.
Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Anglicko sa ocitnú vo vojne a ulicami potečie krv. Francúzi budú bojovať medzi sebou, Taliani s Talianmi. Potom príde hrozná všeobecná vojna. Na nejaký čas sa Boh neupamätuje ani na Francúzsko, ani na Taliansko, pretože tam evanjelium Ježiša Krista už nie je známe. Démoni rozpútajú celú svoju zlobu a zúrivosť; ľudia sa budú vzájomne zabíjať až do domov.
Pri prvom údere Jeho meča sa celá príroda zachveje desom, pretože výstrednosti a zločiny prerazili nebeskú klenbu. Paríž bude vypálený, Marseille poničia zemetrasenia. Mnohé veľké mestá sa zachvejú a budú zničené otrasmi zeme. Všetko sa už zdá byť stratené, všade panuje len vraždenie a je počuť iba rinčanie zbraní a rúhanie.
Spravodliví budú veľa trpieť; ich modlitby, pokánia a slzy budú stúpať k nebesiam, a celý národ bude prosiť o odpustenie a zmilovanie, o moju pomoc a príhovor.
Tu Ježiš Kristus aktom svojej spravodlivosti a veľkého milosrdenstva k spravodlivým, nariadi anjelovi všetkých svojich nepriateľov usmrtiť.
Všetci prenasledovatelia Kristovej Cirkvi aj ľudia, ktorí sa oddávali hriechu, naraz zahynú a krajina bude vyzerať ako púšť.
Potom Boh uzavrie mier s ľuďmi a zmieri sa s nimi.
Bude sa slúžiť Ježišovi Kristovi, budú ho vzývať a chváliť.
Všade rozkvitne láska k blížnym.
Noví vládcovia budú pravou rukou Cirkvi svätej, mocnej a silnej Cirkvi, ktorá bude pokorná, zbožná, chudobná a horlivá podľa príkladu cností Ježiša Krista.
Všade bude hlásať evanjelium a ľudia urobia vo viere veľký pokrok, pretože zavládne jednota medzi robotníkmi Pána a ľudia budú žiť v bázni Božej.
Mier a pokoj medzi ľuďmi nebude mať dlhé trvanie. Dvadsaťpäť rokov prebohatej úrody ich nechá znovu zabudnúť, že hriechy ľudí sú príčinou všetkých trestov na zemi.
Predchodca Antikrista so svojimi oddielmi zo všetkých národov bude bojovať proti pravému Kristovi, ktorý je jediným spasiteľom sveta; bude prelievať veľa krvi a usilovať o zničenie úcty k Bohu, aby si dodal jeho zdanie.
Zem bude trestaná všemožným súžením (vedľa moru a hladu, ktoré všade zavládnu). Vojna bude stíhať vojnu až do poslednej, ktorú povedie prostredníctvom desiatich kráľov Antikrista. Títo králi majú všetci rovnaký cieľ a budú jediní, kto povládne svetu. Než sa tak stane, bude svetu daný istý spôsob zdanlivého mieru; nebude sa myslieť na nič iné ako na zábavy a radovánky. Zlí sa budú oddávať všemožným hriechom.
Avšak deti svätej Cirkvi, deti viery, moji skutoční nasledovníci, budú posilňovať lásku k Bohu a cnostiam, ktoré sú mne najdrahšie. Tešia ma pokorné, Duchom Svätým vedené duše! S nimi budem bojovať až do naplnenia času.
Príroda volá po pomste na ľuďoch a oni sa chvejú hrôzou v očakávaní toho, čo ich za zločin znečistenia zeme musí postihnúť. Otrasy krajín otrasú tými, ktorí ste sľúbili slúžiť Ježišovi Kristovi, ale vnútri zbožňujete len sami seba, otrasie nimi, lebo Boh vás vydá svojmu nepriateľovi za to, že ste sväté miesta ponechali skaze. Mnohé kláštory už nie sú Božími domami, ale revíry Asmodeja, démona nečistoty.
V ten čas vzíde Antikrist z hebrejskej rehoľníčky, falošnej panny, spojenej so starým hadom, majstrom smilstva a jeho otcom bude biskup; už vo chvíli svojho narodenia bude soptiť rúhanie proti Bohu. Bude mať už aj zuby, slovom, pôjde o stelesneného Satana. Bude desivo kričať, vykonávať podivuhodné veci a živiť sa výhradne ohavnosťami. Bude mať bratov; aj keď nepôjde o stelesnených démonov, napriek tomu budú deťmi zla. Vo veku dvanástich rokov už budú nápadní odvážnymi víťazstvami; vzápätí každý z nich stane v čele armády a budú podporovaní pekelnými plukmi.
V poradí ročných období nastane chaos a krajina bude vydávať len zlé plody. Hviezdy prestanú putovať po pravidelnej dráhe. Mesiac bude odrážať len slabé, červenkasté svetlo. Voda aj oheň upadnú na zemeguli do kŕčovitých záchvevov a hrozné zemetrasenia zničia pohoria i mesta.
Démoni budú s pomocou Antikrista vykonávať na zemi aj v povetrí neslýchané veci, a ľudia budú stále horší a horší.
Boh dohliadne na svojich verných služobníkov i ľudí dobrej vôle, evanjelium bude všade kázané, a všetkému ľudu i všetkým národom bude známa pravda.
Naliehavo apelujem na zem a volám všetkých skutočných učeníkov žijúceho Boha, ktorý panuje na nebesiach. Vyzývam všetkých naozajstných nasledovníkov vteleného Krista, jediného a pravého Spasiteľa ľudstva, volám svoje milé deti, moje skutočne zbožné, ktorí sa mi oddávajú, aby som ich viedla k svojmu božskému Synovi. Volám takých, ktorých skoro nesiem v náručí, takých, ktorí žijú v mojom duchu. A konečne volám apoštolov konca času, verných učeníkov Ježiša Krista, ktorí pohŕdajú všetkým pozemským, žijú v chudobe a pokore, v modlitbe a odriekaní, v cudnosti a spojení s Bohom, v utrpení a nepoznaní svetom.
Je čas, aby sa dali spoznať a šírili po zemi svetlo. Poďte a ukážte sa ako moje milované deti! Som s vami a vo vás, kým bude viera vaším svetlom, ktoré vás ožaruje v týchto dňoch hrôzy a desu. Dychtite po horlivosti vo velebení Ježiša Krista. Bojujte, deti svetla, vy, počtom maličké stádo, ktoré všetko vidí a spoznáva, lebo prišiel čas časov, doba konca.
Cirkev sa zatemní a svet upadne do zdesenia. Avšak Henoch a Eliáš, naplnení Duchom Svätým, budú na mieste. Prehovorí z nich moc Božia a ľudia dobrej vôle uveria v Boha, mnoho duší bude utešených. Mocou Ducha Svätého výrazne pokročia a odsúdia diabolské bludy Antikrista.
Beda obyvateľom krajiny! Prídu krvavé vojny a hladomory, epidémie a nákazlivé choroby. Ako strašné krupobitie bude pršať hmyz a zvieratá. Hromové rany zachvejú mestami a zemetrasenia pod sebou pochovajú celé krajiny. V povetrí bude počuť hlasy, ľudia budú búšiť hlavami o múry a privolávať smrť, ale tá si ich so svojimi hrôzami nájde inde. Vo všetkých končinách sveta potečie krv.Kto prežije, neukráti teda Boh dobu skúšok? Krvou, slzami a modlitbami spravodlivých sa Boh nechá obmäkčiť.
Henoch a Eliáš musia zomrieť, pohanský Rím zmizne. Z neba bude pršať oheň a pohltí tri mestá. Celý kozmos naplní zdesenie a mnohí sa nechajú zviesť, pretože neoslavovali pravého Krista, ktorý medzi nimi žil. Nastal čas, slnko sa zatemňuje, len viera bude žiť.
Prišiel čas, priepasť sa otvára. Už je tu najvyšší pán temnôt; šelma so svojou družinou sa zjavila a vydáva sa za spasiteľa sveta. Pyšne sa dáva spoznať a zdvíha sa k nebu; dych svätého archanjela Michaela ju však potlačí. Bude zvrhnutá na zem, ktorá sa už po tri dni nachádza v ustavičných biedach, objaví sa vo svojom ohnivom tele. Potom však bude navždy aj s celým sprievodom uvrhnutá do pekelnej priepasti. Voda a oheň krajiny budú očistené od všetkých pyšných výtvorov ľudí a všetko sa obnoví. Bude sa slúžiť Bohu a bude sa velebiť."
Potom mi Najsvätejšia Panna odovzdala, tiež vo francúzštine, pravidlá nového duchovného poriadku. Nato hovorila ďalej, ako nasleduje: "Ak sa obrátite, kamene a skaly sa premenia v obilie a zemiaky budú všade v krajine. Modlíte sa usilovne, moje deti?"
Obaja sme odpovedali: "Nie, Pani, nie príliš."
"Moje deti, musíte tak svedomito činiť ráno aj večer. Ak to nejde inak, modlite sa Otčenáš a Ave Maria, a keď máte dosť času a chcete byť snaživejší, potom sa modlite viac. Na omšu chodí len niekoľko málo starších žien, a ostatní po celé leto každú nedeľu pracujú. Iba v zime, keď nevedia čo s časom, idú na omšu, a to len preto, aby si náboženstvo doberali. V pôstnom období sa zbiehajú k mäsiarskym obchodom ako psy. Nevideli ste nikdy zhnité obilia, moje deti?"
Obaja sme zase odpovedali: "Nie, Pani."
Tu sa Najsvätejšia Panna obrátila na Maximina: "Ale ty, moje dieťa, si spolu so svojím otcom raz niečo také mohol vidieť v blízkosti Le Coin. Muž, ktorému tam patril kus zeme, povedal tvojmu otcovi: - Poďte a pozrite sa, ako je moja obilie pokazené. -
A potom ste tam išli. Tvoj otec vzal do ruky niekoľko klasov, a vysypal sa z nich prach. Cestou domov, len pol hodiny cesty do Corpsu, ti otec dal kus chleba a povedal: - Vezmi, moje dieťa, a jedz z neho tento rok, pretože neviem, kto z neho bude jesť budúci rok, keď je obilie tak pokazené."
Maximin povedal: "Áno, to je pravda, Pani, potom už som na to nemyslel."
Najsvätejšia Panna ukončila svoj prejav vo francúzštine: "Teda, moje deti, povedzte to všetkému môjmu ľudu."
Prekrásna Pani prekročila potok a po dvoch krokoch nám ešte raz povedala, bez toho aby sa obrátila (lebo sme ju sledovali, pretože nás svojim žiarivým zjavom a ešte viac nesmiernou dobrotou tak nadchla, až sa mi srdce chcelo rozletieť): "Je dobre, moje deti, dajte to vedieť všetkému môjmu ľudu." Potom pokračovala k miestu, odkiaľ som sa obzerala po našich kravkách. Jej nohy sa dotýkali len vrcholkov trávy, bez toho aby ich čo len trochu ohýbali. Keď došla na malý pahorok, krásna Pani sa zastavila; ponáhľala som za ňou pozrieť sa, ktorou cestou sa bude uberať. V tú chvíľu som úplne zabudla na naše kravy i na vrchnosť, ktorej som slúžila.
Navždy a bezpodmienečne som sa upísala svojej Pani; už nikdy som ju nechcela opustiť a nasledovala som ju rozhodnutá slúžiť jej po celý život. S mojou Pani som zabudla na náš raj a mala som len jedinú myšlienku: vo všetkom jej bezpodmienečne slúžiť. Verila som, že dokážem urobiť všetko, čo by odo mňa žiadala, pretože sa mi zdalo, že má nesmiernu moc.
Hľadela na mňa s láskyplnou dobrotou, ktorou som k nej bola priťahovaná. Priala som si byť so zavretými očami v jej náručí. Nedopriala mi však na to čas.
Nepozorovateľne sa vzniesla zo zeme asi do výšky jedného metra alebo o trochu viac. Potom sa na chvíľku voľne vznášala vo vzduchu, pozrela k nebu, a potom vpravo i vľavo k zemi. Potom sa na mňa pozrela takými láskavými a dobrotivým očami, že som verila priťahovaniu do jej vnútra, a zdalo sa mi, že sa moje srdce plne otvára jej srdcu.
A zatiaľ čo sa moje srdce rozplývala nevýslovne hrejivým pocitom, postava mojej dobrej Pani mizla stále viac. Zdalo sa mi, akoby svetlo okolo nej zhustlo a tým mi bránilo Najsvätejšiu Pannu vidieť. Svetlo teda zaujalo miesto postavy, ktorá sa pred mojimi očami strácala. Dalo by sa tiež povedať, že sa telo mojej Pani menilo v svetlo, keď mizla. Potom svetlo v podobe guli začalo pomaly stúpať priamo nahor. Nemôžem povedať, či sa jeho rozmery pritom zmenšovali, alebo to bol odstup, ktorý spôsobil, že som svetlo videla stále menšie, čím vyššie vystúpilo. Viem len toľko, že som tam ešte dlho stála so zdvihnutou tvárou a uprene sa pozerala na svetlo, a to aj potom, čo nakoniec úplne zmizlo.
Konečne som odtrhla oči od oblohy a pozrela sa okolo seba. Zbadala som Maximina, ako na mňa hľadí, a povedala som mu: "Memine, to musí byť milý Boh môjho otca, alebo najsvätejšia Panna, či nejaký veľký svätec."
A Maximin ukázal rukou do vzduchu a zvolal: "Ach, keby som to len bol vedel!"
Večer 19. septembra sme zostúpili dolu do dediny o niečo skôr, ako zvyčajne. V dome svojich zamestnávateľov som najskôr uviazala kravy a upratala stajňu. Ešte som s tým nebola hotová, keď prišla moja pani a so slzami v očiach mi povedala: "Moje dieťa, prečo si ku mne neprišla rozprávať mi, čo sa vám v kopcoch prihodilo. Keď Maximin svojich pánov nezastihol doma, pretože ešte pracovali na poli, prišiel k nám a rozprával všetko, čo videl a počul."
Povedala som svojej pani: "Mala som to v úmysle, ale predtým som chcela dorobiť svoju prácu."
Po niekoľko minútach som potom prišla do domu a pani mi povedala: "Rozprávaj, čo si videla. Pastierik od Bruit (to bola prezývka Pierra Selmeho, Maximinova zamestnávateľa) mi všetko povedal."
Začala som s rozprávaním a počas neho sa vrátili domáci ľudia z poľa. Moja pani plakala, keď počula náreky a varovania našej láskyplnej Matky, a potom im povedala: "Zajtra (v nedeľu) ste chceli ísť na pole kosiť obilie; nechajte toho a počúvajte, čo sa tomuto dievčaťu a pastierikovi Pierra Selmeho prihodilo."
Potom sa ku mne obrátila: "Rozprávaj znova všetko, čo si povedala."
Začala som teda znova, a potom môj pán povedal: "To je určite Najsvätejšia Panna alebo snáď veľká svätica, kto prišiel na príkaz milého Boha, ale je to rovnako dobré, ako keby prišiel On sám. Musíme sa riadiť tým, čo svätica povedala. Ako to urobíte, aby ste to všetko jej ľudu oznámili?"
Odpovedala som: "Vy už mi poviete, ako si mám počínať, a ja to tiež rada urobím."
Pán sa pozrel na svoju matku a brata, a dodal: "Musíme o tom uvažovať." Potom išiel zase každý za svojou prácou.
Bolo po večeri. Maximin a jeho zamestnávatelia prišli za mojím pánom povedať o tom, čo im chlapec rozprával, a tiež sa poradiť, čo robiť.
"Zdá sa nám," povedali, "že je to Najsvätejšia Panna, vyslaná milým Bohom, súdime tak zo slov, ktoré použila. A tiež vám povedala, že to máte oznámiť jej celému ľudu. Asi bude nevyhnutné, aby tieto deti išli celým svetom a oznamovali, že každý má poslúchnuť Božieho príkazu, ak nie, dopadne na nás hrozná pohroma."
Po chvíli ticha sa môj pán obrátil na mňa a Maximina, a povedal: "Viete, čo musíte urobiť, moje deti? Zajtra hneď ráno choďte za pánom farárom a rozprávajte mu, čo ste videli a počuli. Povedzte mu presne, ako celá vec prebehla, on vám už povie, čo máte robiť."
20. septembra, deň po zjavení, som sa skoro ráno s Maximinom vydala na cestu. Zaklopala som na dvere fary. Otvorila gazdiná pána farára a pýtala sa, čo si prajeme. Povedala som jej (vo francúzštine, ktorou som nikdy nehovorila): "Radi by sme hovorili s pánom farárom."
"A čože mu chcete povedať?"
"Chceme mu povedať, že sme včera pásli naše kravy v pohorí Baisses, a potom, čo sme naobedovali ... atď. (Rozprávali sme jej väčšinu príhovoru Najsvätejšej Panny.)
V tej chvíli zaznel kostolný zvon, bolo to posledné zvonenie k omši. Abbé Perrin, farár v La Salette, ktorý nás začul, prudko rozrazil dvere. Plakal, bil sa do pŕs, a zvolal: "Moje deti, sme stratení, Boh nás potrestá. Ach Bože, to bola Najsvätejšia Panna, ktorá sa vám zjavila!" Potom odišiel odslúžiť omšu. Maximin, ja a gazdiná sme sa na seba bezradne pozerali.
Potom Maximin vyhŕkol: "Ja ... ja teraz pôjdem za svojím otcom do Corps," a rozlúčil sa s nami.
Pretože som od svojho panstva nemala príkaz vrátiť sa hneď potom, čo prehovorím s pánom farárom, verila som, že nerobím nič chybného, keď sa zúčastním omše. Išla som teda do kostola. Omša začala a po prvom evanjeliu sa pán farár obrátil k farníkom, snažil sa im vykresliť zjavenie, ktoré sa predchádzajúceho dňa na jednom z kopcov udialo, a zaprisahal prítomných, aby v nedeľu nepracovali. Jeho reč bola prerušovaná vzlykaním a plačom, a všetci farníci boli veľmi pohnutí. Po omši som sa vrátila k svojmu panstvu.
Pán Peytard, ktorý je dodnes starostom v La Salette, sa ma prišiel spýtať na celú udalosť so zjavením a potom, čo sa uistil o pravdivosti môjho rozprávania, presvedčený odišiel.
Až do sviatku Všetkých svätých som zostala v službe svojho panstva. Potom som bola ubytovaná u rádových sestier v mojej domovskej obci Corps.
Najsvätejšia Panna bola veľká a vznešená. Pôsobila však étericky, akoby ňou ľahko mohol pohnúť aj najslabší závan vzduchu, napriek tomu bola nehybná a stála úplne pevne. Jej rysy boli dôstojné a vyžadovali si úctu, ale nie tak, ako je tomu u veľkých pánov tohto sveta. Jej dôstojnosť si žiadala úctivú lásku. Jej pohľad bol tak mierny aj prenikavý súčasne. Oči Panny akoby hovorili s mojimi, ale tento hovor bol dôsledkom hlbokého a živého pocitu šťastia z úchvatnej krásy, ktorý ma úplne napĺňal. Prívetivosť jej pohľadu a výraz neopísateľnej dobroty dávali jasne cítiť, že priťahuje a súčasne sa rozdáva. Bol to výraz lásky, ktorý sa nedá opísať ani slovom, ani písmom.
Odev Najsvätejšej Panny bol striebristo biely a jasne žiarivý, ale nemal v sebe nič hmotného - bol zložený iba zo svetla a lesku, bol ako živý a trblietavý, nenachádzam k tomu zodpovedajúce výrazy ani možnosť nejakého prirovnania.
Svätá Panna bola celá z krásy a lásky, pri pohľade na ňu som túžila s ňou splynúť. Všetko z nej dýchalo dôstojnosťou, nádherou a vznešenosťou neporovnateľnej kráľovnej. Javila sa tak belostná, bezúhonná, oslňujú nebeská a svieža, ako panna.
Zdalo sa, ako by z jej striebristých a čistých pier splývalo slovo láska. Vyzerala ako predobrá matka, stelesnená dobromyseľnosť a láska k nám, naplnená súcitom a milosrdenstvom.
Koruna z ruží na hlave bola tak nádherná a žiarivá, že si o tom nemožno urobiť predstavu. Rôznofarebné ruže neboli pozemské; bola to nádherná kytica, obklopujúce hlavu Panny vo forme koruny, a napriek tomu boli tieto ruže živé. A ešte niečo! Z vnútra každej ruže vychádzalo také prekrásne svetlo, že ich mocne uchvacovalo a dodávalo im nevídaný lesk. Z ružovej koruny prebleskovali odnože ako zo zlata i ďalšie kvety, ozdobené briliantmi. Všetko potom bolo ako horiaci diadém, ktorý sám žiaril jasnejšie ako naše pozemské slnko.
Najsvätejšia Panna mala na hrudi prekrásny kríž, ktorý vyzeral ako pozlátený. Hovorím pozlátený, teda nie z masívneho zlata, pretože som už niekoľkokrát videla pozlátené predmety rozličného zafarbenia, ktoré na mňa zapôsobili oveľa silnejšie než obyčajný kus zlata. Na krásnom a jasne žiariacom kríži bol vyobrazený Kristus - bol to náš Pán s rozpätými rukami pri ukrižovaní. Na stranách kríža, takmer až na samom konci, bolo na jednom kladivo, a na druhom kliešte. Farba tela Ukrižovaného bola prirodzená, avšak mocne vyžarovala. Svetlo, vychádzajúce z celého tela, malo tvar oslnivo sa lesknúcej dýky, ktorá mi prenikala až do srdca. Občas to vyzeralo, že je Kristus mŕtvy, jeho hlava bola sklonená a telo vyzeralo zrútené, ako by z kríža malo odpadnúť, keby nebolo pridržiavané klincami.
Pocítila som hlboký súcit, rada by som celému svetu vyjavila svoju neznámu lásku a vliala do duší smrteľníkov najnežnejšiu prítulnosť a najväčšiu vďačnosť Bohu, ktorý nás predsa vôbec nepotrebuje, aby bol všetkým tým, čím je, čo bol a na veky bude. A napriek tomu, Ty, ľuďom nepochopiteľná láska, si sa stal človekom a chcel za nás zomrieť, áno, zomrieť, aby si do našich duší vštepil pamiatku nekonečnej lásky, ktorú nám preukazuješ!
Aká som nešťastná, že neviem popísať lásku, akú k nám chová náš Spasiteľ. Na druhej strane sme však šťastní, že môžeme tým silnejšie cítiť, čo nevieme vyjadriť!
Inokedy sa zase Ukrižovaný zdal byť živý. Hlavu držal vzpriamene, oči otvorené a pôsobil dojmom, ako keby na kríži visel z vlastnej vôle. Tiež to vyzeralo, že hovorí. Zrejme chcel ukázať, že visí na kríži za nás, z lásky k nám, že k nám cíti stále novú lásku a tiež, že jeho láska od začiatku roka 33 bola rovnaká, ako dnes a potrvá až na veky.
Svätá Panna plakala takmer ustavične, keď so mnou hovorila. Slzy jej tiekli až na kolená a potom mizli ako záblesky svetla. Ako rada by som ju utešila, aby neplakala. Napriek tomu sa mi zdalo, že musela ukazovať svoje slzy, aby dokázala svoju - ľuďmi takmer úplne zabudnutú - lásku.
Chcelo sa mi vrhnúť sa jej do náručia a zvolať: "Moja predobrá Matka, tak rada by som ťa milovala za všetkých ľudí sveta!" Mala som však pocit, akoby mi povedala: - Je ich mnoho, ktorí ma nepoznajú. -
Potácala som sa medzi životom a smrťou, pretože som na jednej strane videla toľko lásky, toľko túžby po láske, a na druhej strane tak veľa chladu a ľahostajnosti ...
,Moja Matka, moja krásna a dobrá Matka, moja láska, srdce môjho srdca!'
Slzy našej Matky pritom ani v najmenšom neznižujú dôstojnosť kráľovnej a vladárky, naopak, predstavovali ju ešte krajšou, mocnejšou, láskavejšou, materskejšou a úchvatnejšou, a najradšej by som jej zadržala slzy, naplňujúce moje srdce súcitom a láskou.
Vidieť plakať matku, a k tomu takú Matku, bez možnosti a schopnosti ju utešiť a jej bolesť premeniť v radosť - kto si to vie predstaviť?
Moja predobrá Matka, máš od Boha všetky prednosti, sama si taká dobrá a navyše vyžaruješ všetku Božiu dobrotu. Boh prekonal sám seba, keď ťa stvoril ako svoje pozemské i nebeské veľdielo.
Najsvätejšia Panna mala na sebe žltý plášť. Čo hovorím - žltý? Mal v sebe svietivosť mnohých sĺnk. Nebola to žiadna pozemská matéria, ale mnohotvárna a žiarivá nádhera. Slovom, všetko na Svätej Panne priam vyzývalo na uctievanie a lásku k Ježišovi vo všetkých etapách jeho pozemského života.
Panna mala dva náhrdelníky, z ktorých jeden bol o niečo silnejší než druhý. Na užšom visel kríž, o ktorom som už hovorila. Tento náhrdelník (neviem ho inak pomenovať) pôsobil ako zdroj nemiernej svetelnosti.
Topánky (ako inak ich mám nazvať) boli biele, alebo striebristo belostné a obrúbené ružami. Kvety boli nepredstaviteľne krásne a z každého mihotal plamienok. Na topánkach boli ozdoby zo zlata, ale nie z pozemského, ale z rajského zlata.
Pohľad na Pannu bol sám o sebe dokonalý raj. Mala v sebe všetko, čo môže uspokojiť. Najsvätejšia Panna bola obklopená dvojitým svetlom. Prvé, jej bližšie, dosahovalo až k nám a nevýslovne žiarilo. Druhé svetlo sa šírilo trochu ďalej od Pani, a my sme sa v ňom nachádzali. Bolo nehybné (inak povedané, jagalo sa, nesršal), avšak jasnejšie ako svetlo nášho pozemského slnka. Napriek tomu nám však toto mohutné svetlo oči neunavovalo. Okrem už spomínaných svetiel a lesku všade ešte z postavy aj ošatenia Najsvätejšej Panny vyžaroval zväzok svetelných lúčov.
Hlas krásnej Pani bol vľúdny, okúzľoval, uchvacoval a činil srdcu dobre, upokojoval a utešoval. Zdalo sa mi, akoby som ním bola navždy nasýtená a moje srdce tancovalo a chcelo jej vyjsť v ústrety.
Oči Panny, našej láskavej Matky, nemožno ľudskou rečou opísať. K tomu by bol potrebný serafín, ba snáď výrazovo samotného Boha, ktorý stvoril Nepoškvrnenú Pannu, majstrovské dielo svojej všemohúcnosti. Oči Márie boli tisíckrát krajšie ako najvyhľadávanejšie brilianty, diamanty a ostatné drahokamy. Žiarili ako dve slnká, boli láskavé a čisté ako zrkadlo. V tých očiach bolo možné uvidieť raj.
Slovom, na Panne všetko neodolateľne priťahovalo. Čím dlhšie som na ňu hľadela, o čo silnejšie som si priala sa na ňu pozerať, tým viac som ju milovala zo všetkých svojich síl.
Oči Nepoškvrnenej boli ako brána k Bohu, kde bolo vidieť všetko, čo opája dušu. Keď sa moje oči stretli s pohľadom Matky Božej, ktorá je aj mojou Matkou, cítila som vo vnútri nesmiernu lásku a uistenie, že som tiež milovaná. Naše oči prihovárali vlastnou rečou a ja som ju milovala tak, že by som ju najradšej pobozkala. Jej oči vyvolávali v celej mojej bytosti ľahké chvenie, a ja som neurobila najmenší pohyb, ktorý by jej snáď mohol byť nepríjemný. Samotný pohľad očí Najčistejšej Panny by stačil byť nebom blaženého, dokázal by dušu zasvätiť do všetkých zámerov Všemohúceho ohľadom udalostí smrteľného života, bol by schopný prinútiť dušu k ustavičnej chvále Pána a k odčineniu hriechov. Pohľad Matky sústreďoval dušu na Boha a zo všetkých pozemských vecí, ktoré považujeme za tak dôležité, urobil iba obyčajnú detskú hru. Tak rada by som počula hovoriť viac o Bohu, aj o tom, čo sa týka jeho vznešenosti a nádhery.
Hriechy sú jediné zlo, ktoré Panna vidí na zemi. Bolesťou nad tým by zomrela, keby ju Boh nezachoval pri živote. Amen.
Maria od Kríža, obeť Ježišova, rodená Melanie CALVATOVÁ, pastierka z La Saletta. Castellamare, 21. novembra 1878
Posolstvo
Krásna Pani hovorila s deťmi. „Priamo sme hltali jej slová,“ povedali neskoršie. „Plakala po celý čas, čo s nami hovorila.“ Vypočujme si posolstvo Najsvätejšej Panny Márie v takom znení, ako ho podali deti:
„Priblížte sa, deti moje, nebojte sa,
som tu, aby som vám ohlásila dôležité posolstvo.
Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť,
budem nútená pustiť rameno môjho Syna.
Ono je také mocné a ťažké,
že dlhšie ho už nemôžem podopierať.
Ó, ako dlho už trpím za vás!
Keď chcem, aby vás môj Syn neopustil,
musím ho neustále o to prosiť,
ale vy si z toho nič nerobíte.
Hoci by ste sa akokoľvek modlili, neviem, čo robili,
nikdy mi nedokážete vynahradiť moju námahu,
ktorú pre vás vynakladám.
Dala som vám šesť dní na prácu a siedmy som vyhradila pre seba, ale nechcú mi ho priznať. Toto vlastne robí ťažkým rameno môjho Syna.
Taktiež furmani vo svojich preklínaniach používajú meno môjho Syna.
To sú dve veci, ktoré činia tak veľmi ťažkým rameno môjho Syna.
Ak vyjde úroda navnivoč, bude to vaša vina. Ukázala som vám to minulý rok na zemiakoch.
A predsa ste si z toho nič nerobili. Ba naopak, keď ste našli hnilé zemiaky, kliali ste,používajúc v preklínaniach meno môjho Syna.
Budú sa kaziť ďalej a v tomto roku na Božie narodenie nebudú už vôbec.“
Melániu zaujalo slovo zemiaky – pommes de terre. V nárečí sa zemiaky pomenúvali las trufas a slovo pomme znamenalo jablko. Melánia sa obrátila na Maximina s prosbou o vysvetlenie. Ale Krásna Pani ho predišla:
Hneď vám to poviem inak.“
Krásna Pani opakuje svoje slová v nárečí z Corps a hovorí znovu: „ Ak sa úroda pokazí …“ a v tomto nárečí pokračovala:
„Ak máte obilie, netreba ho zasiať.
Všetko, čo zasejete, zožerie chrobač, a čo vzíde, rozsype sa na prach pri mlátení.
Nastane veľký hlad. Ešte predtým deti do sedem rokov dostanú triašku a budú zomierať v náručiach tých, ktorí ich držia.
Pokáním iných bude hlad. Orechy sa pokazia a hrozno zhnije.“
Potom Krásna Pani hovorila ďalej, no počul ju len Maximin. Melánia nepočula ani slovo, hoci videla, že Krásna Pani pohybuje perami. Po chvíli zasa Melánia počula slová a Maximin, ktorý nepočul nič, sa začal hrať s klobúkom a koncom palice triafal do kamienkov, nachádzajúcich sa pred ním. Krásna Pani vtedy zverila každému z nich tajomstvo. Potom opäť obidve deti počuli jej slová:
„Nie veľmi, Pani,“ úprimne odpovedajú pastierikovia.
„Ach, deti moje, treba sa dobre modliť ráno i večer.
Ak nemáte čas, pomodlite sa aspoň Otče náš a Zdravas,a ak budete môcť, modlite sa viac.
V lete na svätú omšu chodí len niekoľko starých žien. Iní pracujú v nedeľu celé leto. V zime, keď nevedia, čo robiť, idú na svätú omšu jedine preto, aby sa vysmievali z náboženstva.
V čase veľkého pôstu chodia k mäsiarovi ako psy.
Deti moje, či ste niekedy videli zhnité zrno?“ „Nie, Pani,“ nerozmýšľajúc odpovedali deti. Krásna Pani hovorí Maximinovi:
„Ale ty, moje dieťa, muselo si to niekedy spolu s otcom vidieť v okolí Coin. Majiteľ poľa povedal vtedy tvojmu otcovi:
« Poďte sa pozrieť, ako sa moje zrno kazí ». Išli ste s ním. Tvoj otec vzal dva, alebo tri klasy do dlaní, rozdrvil ich a všetko sa premenilo na prach. Potom ste išli domov. Keď ste boli vzdialení od Corpsu asi pol hodiny, otec ti dal kúsok chleba, hovoriac:
« Tu máš, dieťa, jedz chlieb ešte v tomto roku, lebo neviem, či ho bude niekto jesť v budúcom roku, ak sa bude zrno
5. októbra 1846, teda 14 dní po zjavení, od farára Melina z Corpsu, ustanovil dve komisie, zložené z katedrálnych kanonikov a profesorov seminára. Títo mali podrobne preskúmať a overiť zjavenie. On sám bol predsedom týchto komisií. Všetky doklady a výsledky posielal do Ríma. Za tento prísny a múdry postoj sa dočkal pochvaly. V dôsledku toho mohol 19. septembra 1851 vyhlásiť svetu:
Za rozhodujúce uznal nasledovné fakty:
Udalosti z La Salette, ani ich okolnosti, ani ich rýdzo náboženský cieľ sa nedá vysvetliť inými príčinami, len ako Božím zásahom.
Zázračné dôsledky udalostí sú svedectvom samotného Boha, ktorý pôsobí zázraky, a takéto svedectvo prevyšuje svedectvo ľudí a ich námietky.
Týmto dvom motívom, posúdeným spolu a aj oddelene, treba podriadiť všetko ostatné. Vyvracajú všetky dobre známe námietky a pochybnosti spojené s La Salette.
Konštatujem, že prijatie varovaní z neba nás môže uchrániť pred novými trestami, ktoré nám hrozia, preto ďalšie váhanie a tvrdohlavosť nás môžu vystaviť zlu, ktoré sa už nebude dať napraviť.
O rok neskôr, v máji 1852, biskup Philibert de Bruillard osobne položil základný kameň chrámu, stavba ktorého v nedostupných horách je dodnes svedectvom veľkej obetavosti ľudí vtedajších čias.
S cieľom rozšíriť dôležité posolstvo z La Salette založil komunitu kňazov – misionárov Matky Božej Lasaletskej. Vznik novej rehole považoval biskup za korunovanie svojho životného diela. Jeho poslednou vôľou bolo, aby sa jeho srdce uložilo na svätej hore v chráme Krásnej Panej.
Maximin a Melánia splnili svoju úlohu. 19.septembra 1855 nový biskup Grenoble Ginoulhiac povedal: „Poslanie pastierov sa skončilo, začalo sa poslanie Cirkvi.“ Dnes už nespočetné množstvo mužov a žien rôznych národností a z rozličných štátov našlo vo výzve z La Salette cestu k Bohu, mnohí sa obrátili, prehĺbili svoju vieru, našli silu konať dobro v každodennom živote, našli zmysel svojho spojenia s Kristom a v Kristovi aj ochotu slúžiť ľuďom.
Link youtube o La Salette
Zjavenie v La Salette
Miesto zjavenia La Salette je osamotené a skryté uprostred hôr. Už na ceste je možné zakúsiť nezabudnuteľné pocity pri stretnutí s prírodou. Samotná cesta je taktiež symbolom nášho vnútorného výstupu k výšinám. Presun z dedinky Corps trvá približne 30 minút jazdy s prevýšením okolo 1000 m. Čím vyššie budete stúpať, tým silnejšie pocítite, že vychádzate z každodennej úzkosti, a vznášate sa v samote mlčiacich hôr k oslobodzujúcemu priestoru iného sveta. Obklopí vás hrdá krása a ticho nedostupnej prírody, v ktorej je cítiť blízkosť neba.
Tu k vám Boh môže prehovoriť, tu môžete počuť jeho hlas, lebo budete vzdialení od celej honby sveta za ziskom a úspechom, od akejkoľvek zvedavosti a senzácie. Niekto oveľa väčší, kto sám postačí, stojí tu pred vami: Boh a váš vzťah k nemu. V mysli sa vám môžu vynoriť slová zo Svätého písma: "Vyvediem ju na púšť a budem hovoriť k jej srdcu" (Oz 2,14)
Françoise Mélanie Calvatová , ľudovo zvaná Mathieu ( 7. novembra 1831 , Corps , Francúzsko – 15. decembra 1904 , Altamura , Taliansko ) bola francúzska rímska katolíčka a spoločne s Maximinom Giraudom v Saláti mariionského mariánského . septembra 1846 .
Osobný život
Detstvo
Narodila sa v Corpse 7. novembra 1831 v početnej rodine. Otec Peter Calvat, známy predovšetkým ako drevorubač , prijímal aj inú prácu, aby mohol uživiť rodinu. Matka Julie Barnaudová porodila svojmu manželovi desať detí. Mélania bola štvrtá v poradí. Rodina bola taká chudobná, že rodičia posielali občas deti žobrať . Preto tiež Mélania už odmala pásavala kravy nielen susedom, ale aj v blízkom okolí. Od jari až do konca jesene roku 1846 pracovala u Jeana-Baptistu Praa v Ablandise, v osade blízko La Saletty. Sused Praových sa volal Pierre Selme. Najal si na jeden týždeň Maximina Girauda namiesto chorého pasáka. Na rozdiel od Maximina bola Mélania veľmi uzavretá a málovravná. Aj keď obe deti bývali v Corpse, vzájomne sa nepoznali. Ani jeden z nich nehovoril po francúzsky , ale iba nárečím . Nechodili do školy, ani na náboženstvo. Nevedeli čítať, ani písať. To, čo ich ešte spájalo v deň zjavenia , bola chudoba . Deti boli chudobné nielen preto, že nemali peniaze, ale predovšetkým preto, že neprežili radostné detstvo.
Štyri roky bývala u Sester Božej Prozreteľnosti, avšak chýbali jej schopnosti na učenie . Od novembra 1847 mala jej predstavená obavu, že Mélania využíva slávu, ktorú jej prinieslo zjavenie. Preto grenobelský biskup odmietol jej žiadosť o rehoľné sľuby . Najprv sa mala naučiť kresťanskej pokore .
V jej hlásaniach sa prepletali sny a predstavy s posolstvom z La Saletty. Týmito občas podivnými proroctvami sa chcela vysporiadať s ľuďmi, ktorí s ktorými mala problémy. V roku 1854 biskup Ginoulhiac napísal:
„Proroctva, ktoré sa pripisujú Melánii, nie sú pravdivé, nie sú od Boha. Nemajú s udalosťou v La Salete žiadnu súvislosť. Sú neskoršie ako zjavenia. Deťom bola ponechaná plná sloboda, aby mohli potvrdiť, alebo poprieť pravdivosť posolstva. Ony ale nikdy nezmenili obsah posolstva z La Saletty.“
—biskup Ginoulhiac
To isté vyhlásil biskup 19. septembra 1855 na vrchu La Saletta . Mélania aj naďalej predkladala svoje prorocké predstavy, a to za pomoci Leva Bloya , ktorý začal formovať hnutie „mélanistov“. Vychádza zo zjavenia v La Salete, ale zároveň používa ťažko prijateľné vízie vizionárky. Obsahovo sú jej predpovede náboženským prejavom, ale v praxi nemajú nič spoločné s učením cirkvi as poslaním z La Saletty. Opúšťa sa v nich pevnosť kresťanskej viery, ktorú Mélania deformuje v duchu svojich predstáv.
V roku 1854 sa dostala vďaka kňazovi z Anglicka do ostrovnej krajiny. V ďalšom roku vstúpila do kláštora ku karmelitkám v Darlingtone . Ale opäť zložila iba časové rehoľné sľuby a mv roku 1860 odtiaľto odišla. Jej ďalší pokus o rehoľný život je spojený so Sestrami Ľútosti v Marsilii . Po krátkom pobyte v ich kláštore v Kefalinii ( Grécko ) prešla opäť ku karmelitkám v Marsilii a potom na chvíľu k Sestrám Ľútosti. Po niekoľkých dňoch strávených v Corpse a na kopci v La Salete sa rozhodla presťahovať do Talianska do Castellamare blízko Neapola, Kde žila ďalších sedemnásť rokov. Tu spísala svoje „tajomstvá“, ktoré v rôznych verziách existujú dodnes, a tiež rehoľný poriadok pre prípadný vznik jej vlastnej kongregácie . Niekoľkokrát žiadala o súhlas s tlačou rôznych svojich brožúr, ale ani raz ho nedostala. Odvolávanie sa mélanistov na autoritu biskupa Lepideho, a to až do dnešnej doby, je neoprávnené.
Neskôr sa objavila na juhu Francúzska v Cannes , potom v Chalon-sur-Saóne , kde stále hľadala pomoc pre založenie kongregácie. Súdnou cestou, za pomoci kanovníka Brandta z Amiens , sa snažila získať súhlas biskupa Perrauda z Autunu. Svätá stolica však potvrdila odmietavé slová biskupa.
Roku 1892 sa vrátila do Talianska, kde bývala v okolí Lecce a potom v Messine na Sicílii (pozval ju tam kanonik Annibale di Francúzsko). Potom odcestovala na faru v Diou v Allier k farárovi Combemu, ktorý mal záujem o rôzne proroctvo. Tu dopísala svoju autobiografiu , ktorá je však viac prác beletristickou , v ktorej predstavuje seba samú takmer zázračným a mystickým spôsobom.
Rôzne jej posolstvá, ktoré si vymysleli a vydali pod záštitou La Saletty, nemali nič spoločné s tým, čo hovorila spolu s Maximinom daný večer a počas najbližších rokov po zjavení. Kedykoľvek sa jej niekto pýtal na udalosť z 19. septembra roku 1846, Mélania sa menila na chudobné dievča z dediny, o ktorej nikto pred zjavením nepočul. Vždy opakovala slovo za slovom celé posolstvo rovnako ako Maximin, ako ho vyslovili v prvých dňoch po zjavení.
V závere života sa vrátila do Talianska, do Altamury pri Bari . Tu zomrela 14. decembra 1904 . Odpočíva v hrobke pod mramorovou doskou, na ktorej je zobrazená Matka Božia z La Saletty, ako prijíma chudobnú pasáčku do neba. Po celý svoj život zostala Mélania chudobnou a pobožnou, vernou posolstvo z La Saletty.
La Salette je názov malej horskej osady, patriacej k Grenoblianskej diecéze v juhovýchodnom Francúzsku. Dnes je La Salette predovšetkým pútnickým miestom, ktoré patrí – popri Lurdoch a Fatime – medzi najznámejšie miesta sveta, kde sa zjavila Panna Mária.
Na túto svätú horu je možné dostať sa po ceste z Nemecka, Rakúska alebo Švajčiarska, najlepšie zo Ženevy cez Grenoble do mestečka Corpsu, ktoré leží na dôležitej napoleonovskej ceste vedúcej cez Alpy do Gap, nad Stredomorie a na úpätie hory Obiou.
Je to miesto narodenia obidvoch pastierikov, Maximina Girauda a Melánie Calvatovej, ktorým sa 19. septembra 1846 na hore La Salette zjavila Panna Mária.
V Corpse, ktoré leží vo výške 800 m nad morom, sa začína prudké stúpanie na miesto zjavenia – je to prevýšenie až o 1000 m. Kvalitná cesta, ktorá je na viacerých miestach vysekaná do skál, vedie najskôr tienistými, chladnými tiesňavami. V polovici cesty, v širokej okrúhlej kotline, leží dedina La Salette, podľa ktorej zjavenie nesie svoj názov.
Ďalej sa cesta vinie širokým oblúkom popri napoly zborených dedinách nahor strmým svahom. Príroda je tu skutočne krásna. Čím sme vyššie, tým viac sa vzďaľujeme od úzkostí každodenného života a vstupujeme do oslobodzujúceho priestoru úplne iného sveta. Za každou zákrutou sa nám ponúka pohľad na čoraz širšiu panorámu horských vrcholov. Nad tým všetkým kraľuje na druhej starne doliny hrdý, majestátne zasnežený vrch Obiou, symbol La Salette. Stromy a kríky zostávajú dole, všade navôkol rastie pestrofarebná alpská flóra. Miesto zjavenia je akoby stratené, ukryté medzi horami. Je to malé horské údolie s bronzovými sochami Panny Márie a pastierikov, ohradené reťazami, označujúcimi cestu, ktorou prešla počas zjavenia Panna Mária. V tomto údoli je aj prameň, ktorý vyviera odo dňa zjavenia. Je symbolom viacerých milostí, ktoré sa zo svätej hory rozlievajú do celého sveta. Nad miestom zjavenia týči sa mohutná bazilika s dostavaným Domom pre pútnikov. To sú jediné diela ľudských rúk v tomto panenskom prostredí.
Panna Mária v La Salette
V predvečer ďalšej revolúcie, ktorá zachvátila v roku 1848 doslova celu Európu, sa v roku 1846 zjavila Panna Mária na odľahlom vysokohorskom mieste, kde sa stretávajú hranice Talianska, Švajčiarska a Francúzska. Tam v nedostupnom alpskom teréne sa ukázala dvom malým deťom, Maximovi Giraudovi a Mélanii Calvatovej, ktorí boli v kopcoch pásť kravy. Rozprávala sa s nimi a zanechala im posolstvo, ktoré mali zvestovať ľuďom.
Najprv bola zverejnená len časť posolstva. Celé posolstvo Panna Mária dovolila zverejniť Mélanii až v roku 1858. Na jej posolstve bolo mimoriadne to, že popisovalo stav Cirkvi v budúcnosti a nepopisovalo ho v obzvlášť pozitívnom svetle. Stav Cirkvi v budúcnosti, ktorý Panna Mária vykreslila deťom, sa v polovici 19. storočia zdal byť poslucháčom desivý, nezodpovedajúci vtedajšiemu stavu a tým pádom vzdialený. Dnes pri pohľade na svet a Cirkev si podobný optimizmus dokážeme osvojiť už len veľmi ťažko.
„Áno, život kňazov volá po pomste a tá sa vznáša nad ich hlavami. Beda kňazom a ostatným služobníkom Božím, ktorí svojou neverou a zlým životom znovu križujú môjho Syna!“
„Hriechy ľudí volajú do Neba a po pomste, ktorá už stojí za dverami.“
„Hlavy a vodcovia Božieho ľudu zanedbali modlitbu a pokánie a démon im zatemnil rozum.“
„Ľudská spoločnosť sa nachádza v predvečer najstrašlivejších súžení a najväčších revolúcií.“
„Vlády budú mať všetky rovnaký cieľ, spočívajúci v odstránení všetkých religióznych princípov a vo vytvorení priestoru pre materializmus, ateizmus, špiritizmus a všetky možné druhy nepravosti.“
1. Ó, lasaletská najsvätejšia Matka, prinášame Ti prácu našich rúk. Skladáme Ti do daru veniec modlitby a lásku našich obetavých sŕdc.
R: Vitaj nám, Mária ...
Matka Božia lasaletská, prichádzame dnes k Tebe s veľkou dôverou a prosíme o Tvoju pomoc. Nespoliehame sa na naše zásluhy a dobré skutky, lež na nekonečné zásluhy Ježiša Krista a na Tvoju materinskú lásku.
Ty, Bolestná matka, stojac pod krížom, pozerala si na rany Vykupiteľa i na jeho Krv, vyliatu za naše spasenie. Odvolávame sa na Vykupiteľove muky a jeho smrť na Kalvárii, ako aj na nevýslovné muky tvojho srdca, ó, Orodovnica naša. Vrúcne a pokorne Ťa prosíme, aby si nám u svojho Syna vyprosila tie milosti, po ktorých tak túžime a ktoré tak veľmi potrebujeme.
Zmierenie hriešnych, Ty vieš, ako Ježiš Kristus veľmi túži udeliť nám všetky plody svojho vykúpenia. On Ťa učinil našou najstarostlivejš ou Matkou a do tvojich rúk vložil nevýslovné poklady svojich milostí, aby si nám ich Ty rozdeľovala.
Vypros nám teda, najláskavejšia Matka, u Srdca Ježišovho tie milosti, o ktoré v tejto pobožnosti pokorne prosíme. Túžime prichádzať k Tebe, aby sme s vďačným srdcom oslavovali Tvoju dobrotu a milosrdenstvo teraz i na veky. Amen.
Matka Božia lasaletská, prostrednica všetkých milostí, chceme Ťa odprosiť za našu nevďačnosť, za bolesť spôsobenú tvoju milujúcemu srdcu a za slzy za nás vyliate. S veľkým zármutkom si vyriekla slová: "Ó, ako dlho už trpím za vás. Keď nechcem, aby vás môj Syn opustil, musím ho neustále o to prosiť, ale vy si z toho nič nerobíte... !" Za túto neustálu námahu pre naše dobro ti chceme poďakovať.
Plačúca Matka, prijmi naše modlitby, obete, dobré skutky a predsavzatia. Prednes ich svojmu Synovi, Ježišovi Kristovi ako zadosťučinenie za naše hriechy. Ďakujeme Ti za Tvoju obetavú lásku, za všetky dary, ktoré sme dostali od Teba a chválime Ťa Mária.
Matka Božia Lasaletská, zmieriteľka hriešnikov, oroduj neustále za nás, ktorí sa k tebe utiekame!
Lasaletská Plačúca Pani, Matka Božia, pomôž nám. Tvoja milosť nech nás chráni a priveď nás Matka k Synovi!
Nezatvrdzujte si srdcia, spasenia prišiel čas, už Ježiš volá nás, možno posledný raz. Mária Matká má, plačúca v La Salette, za nás Syna pros, aby odvrátil hnev.
Panenka Lasaletská, plačúca v strede hôr. O milosť ťa dnes prosí /:sŕdc našich biednych chór:/.
MATKA BOŽIA LASALETSKÁ /Pieseň/
D e A7 D
R: [: Matka Božia lasaletská, zarmútená Pani,
h e A7 D
všetci dneska Ťa prosíme, zostaň spolu s nami. :]
h e A7 D
1. Cez tŕnie preveď náš národ strápený,
h e A7 D
ukáž nám cestu do nebies brány. R:
2. Maj nás v ochrane, my hriešny prosíme,
Matka nebeská, oroduj za nás. R:
3. Buď s nami navždy, v trápeniach a v znoji,
prines nám so sebou milosť pokoja. R:
Viac tu: Miesto zjavenia :: Saletini Rozkvet