(M.Valtorta,Evanjelium,ako mi bolo odhalené, 5/305)
Už nekráčajú, ale bežia za skorého svitania. Ešte sa ani nevysušila rosa na lúkach, keď prídu do oblasti Betsaidy, zovretej v malom priestranstve medzi jazerom, riekou a kopcom.
A z lesa na kopci vystupuje po chodníčku mládenec sklonený pod nošou haluzia. Zostupuje rýchlo, takmer behom, a zo svojho miesta nevidí apoštolov... Šťastne si spieva a uteká s nošou dreva. Keď príde na hlavnú cestu k prvým domom Betsaidy, zhodí svoj náklad na zem, narovná sa, aby si odpočinul, a prehodí si tmavé vlasy dozadu. Je vysoký a štíhly, má silné telo, obratné a štíhle údy. Má peknú postavu dospievajúceho mladíka.
,,To je Marziam," povie Ondrej. (Marziam je sirotek, adoptovaný bezdětným Petrem)
,,Čo blázniš, veď to je už muž," odpovie mu Peter.
Ondrej si priloží ruky k ústam do tvaru lievika a silne zavolá na chlapca.
Mládenec, ktorý sa práve sklonil naložiť si svoj náklad, - po tom, ako si pritiahol opasok na krátkej tunike, sotva mu siahajúcej po kolená a otvorenej pri krku, lebo pravdepodobne je mu už tesná -, sa obráti v smere, odkiaľ prišlo volanie, a zbadá Ježiša, Petra a ďaľších, ktorí na neho hľadia, stojac pri skupine smutných vŕb na kraji dediny. Pustí nošu, zodvihne ruky a zakričí: ,,Pane môj! Otče môj!" A pustí sa do behu.
Ale aj Peter sa rozbehne, podkaše si šaty a beží po prašnej ceste.
,,Otče môj!"
,,Drahý synu!"
A už sú v objatí. Marziam je naozaj vysoký ako Peter, takže jeho tmavé vlasy skĺznu na Petrovu tvár pri bozku lásky, no vyzerá ešte vačší, lebo je štíhly.
Ale Marziam sa vymaní z láskavého objatia a rozbehne sa k Ježišovi, padne mu k nohám so zdvihnutými rukami a povie: ,,Ó, Pane môj, požehnaj svojho služobníka!"
Ale Ježiš sa skloní, zodvihne ho a pritiahne si ho k srdcu, pobozká ho na obe líca a zaželá mu ,,stály pokoj a rast v múdrosti a v milosti na cestách Pána".
Aj ostatní apoštoli sa zvítajú s mládencom, najmä tí, ktorí ho nevideli už celé mesiace, a blahoželajú mu k tomu, ako vyrástol.
Ale Peter...! Keby ho on splodil, nebol by ním taký natešený! Chodí okolo neho, pozerá naňho, dotýka sa ho a spytuje sa svojich druhov: ,,No nie je krásny? No nie je dobre stavaný? Pozrite, aký je vzpriamený! Akú má širokú hruď! Aké má rovné nohy...! Trocha chudý, ešte má slabé svaly. Ale vyzerá sľubne! Ozaj výborne! A tvár? Len pozrite, či sa ešte podobá na to biedne chlapča, ktoré som vlani niesol v náručí a zdalo sa mi, že nesiem vychudnutého, biedného, smutného, vyplašeného vtáčika... Výborne, Porfýria! Ach, naozaj bola šikovná, keď ho kŕmila všetkým tým medom, maslom, olejom, vajíčkami a rybacou pečeňou. Zaslúži si, aby som ju za to hneď pochválil. Dovolíš mi odísť, Učiteľ, za svojou ženou?"
,,Choď, choď, Šimon. Čoskoro prídem za tebou."
Marziam, ktorého ešte Ježiš drží za ruku, povie: ,,Učiteľ, môj otec určite prikáže mamke, aby pripravila hostinu. Dovoľ mi zanechať ťa, aby som jej mohol pomôcť..."
,,Choď. A Boh nech ťa žehná, lebo si ctíš tých, ktorí sú ti otcom a matkou."
Marziam odbehne, vezme svoju nošu dreva, naloží si ju na chrbát, dobehne Petra a kráča po jeho boku.
,, Vyzerajú ako Abrahám a Izák, keď vystupovali na horu," poznamená Bartolomej.
,,Ó, úbohý Marziam ! Už len to by chýbalo!" povie Šimon Horlivec.
,,A úbohý môj brat! Neviem, či by mal silu konať ako Abrahám...," povie Ondrej.
Ježiš naňho pozrie, potom pozrie na šedivú hlavu Petra, vzďaľujúceho sa vedľa svojho Marziama, a povie: ,,Veru, hovorím vám, že príde deň, že sa Peter bude tešiť, keď sa dozvie, že uväznili, zbili, zbičovali a na smrť odsúdili jeho Marziama. A že by mal odvahu položiť ho svojimi rukami na popravisko, aby ho obliekol do nebeského purpuru, aby svojou mučeníckou krvou zúrodnil zem. Bude mu závidieť a trpieť len z jediného dôvodu: že na mieste svojho syna a podriadeného nebude on, lebo jeho vyvolenie za najvyššiu hlavu mojej Cirkvi ho bude nútiť, aby sa uchoval pre ňu, kým mu ja nepoviem: ,Choď zomrieť za ňu.' Vy ešte nepoznáte Petra. Ja ho poznám."
,,Predvídaš mučeníctvo pre Marziama a môjho brata?"
,,Je ti to ľúto, Ondrej?"
,,Nie. Je mi ľúto, že ho nepredvídaš aj pre mňa."
,,Veru, veru, hovorím vám, že všetci okrem jedného budete odetí do purpuru."
,,Kto? Kto?"
,,Zachovajme ticho nad bolesťou Boha," povie smutne a slávnostne Ježiš. A všetci zmĺknu, preľaknutí a zahĺbení do myšlienok.
Vojdú na prvú cestu k Betsaide, medzi zeleninové záhrady plné čerstvej zelene. Peter s niekoľkými ľuďmi z Betsaidy privádza k Ježišovi jedného slepca. Marziam tam nie je. Určite zostal pomáhať Porfýrii. S ľuďmi z Betsaidy a s príbuznými slepého sú aj mnohí učeníci, ktorí prišli zo Sykaminumu a ďaľších miest, medzi ktorými sú Štefan, Hermas, Kňaz Ján, zákonník Ján a mnohí ďaľší. (Už je to problém zapamätať si ich všetkých, je ich veľa.)
,,Priviedol som ti ho, Pane. Čaká už niekoľko dní," vysvetluje Peter, kým slepý a jeho príbuzní spievajú celé litánie: ,,Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!", ,,Polož svoju ruku na oči môjho syna a on bude vidieť", ,,Zmiluj sa nado mnou, Pane! Ja verím v teba!"
Ježiš vezme slepca za ruku, vráti sa s ním o niekoľko metrov, aby ho chránil pred slnkom, ktoré už zaplavuje cestu. Oprie ho o stenu domu, prvého v dedine, a postaví sa pred neho. Nasliní si obidva ukazováky a pretrie mu vlhkými prstami viečka, potom mu priloží ruky na oči, spodkom dlane do očného oblúku a prstami do vlasov nešťastníka. Tak sa modlí. Potom odtiahne ruky a spýta sa ho: ,,Čo vidíš?"
,,Vidím ľudí. Určite sú to ľudia. Ale tak som si predstavoval stromy odeté do kvetov. Ale určite to budú ľudia, lebo kráčajú a idú ku mne."
Ježiš opäť položí ruky na oči slepca a potom ich odtiahne so slovami: ,,A teraz?"
,,Ó! Teraz vidím dobre rozdiel medzi stromami a ľuďmi, ktorí sa pozerajú na mňa... A vidím teba! Aký si krásny! Tvoje oči sú rovnaké ako nebo a tvoje vlasy sa podobajú na lúče slnka... a tvoj pohľad a tvoj úsmev sú od Boha. Pane, klaniam sa ti!" A pokľakne si a pobozká mu lem jeho šiat.
,,Vstaň a poď k svojej matke, ktorá bola tvojím svetlom a útechou celé roky a od ktorej poznáš len lásku."
Vezme ho za ruku a zavedie ho k matke, ktorá kľačí niekoľko krokov odtiaľ v poklone, ako predtým kľačala v prosbe.
,,Vstaň, žena. Tu máš svojho syna. Teraz vidí svetlo dňa a kiežby jeho srdce chcelo nasledovať večné Svetlo. Choď domov a buďte šťastní. A buďte svätí z vďačnosti Bohu. Ale keď budete prechádzať dedinami, nikomu nehovorte, že som ťa uzdravil, aby sa tu nenahrnuli zástupy a nazabránili mi ísť tam, kde je správne, aby som išiel posilňovať vo viere a prinášať svetlo a radosť ďaľším synom môjho Otca."
A rýchlo sa stratí na chodníku medzi záhradami k Petrovmu domu.
Vojde a láskavo pozdraví Porfýriu.