OK, tak som to kolektívne nevedomie zle pochopil (príslušný odstavec som teda upravil a tento pojem vypustil, aby som Vám nevkladal do úst nezamýšľané koncepty; ďalšie úpravy sú naznačené v mojom komentári vyššie). Pokiaľ ho považujete za akýsi neosobný duchovný princíp, tak toto by som asi odmietol tu predpokladať, lebo nerád by som vo svojich teóriách operoval s ezoterikou. Mimochodom, keď som si začal čítať českú knihu o smaragdovej doske, tak mi strašne vadil ten dôraz autora (ktorého som inak považoval za seriózneho, kvôli jeho učebnici psychológie) na kdejaké spirituálne transformácie - príliš mi to pripomína tých dnešných LGBT transformerov (a knihu som zatiaľ nedočítal). Ja by som tento koncept, nakoľko ho používate na generovanie fyzikálnych efektov, skôr zaradil ako neosobné udalosti, ktoré a priori nie sú v mojej analýze vylúčené (ak neobsahujú kauzálne slučky), a ktorých existencia by vyplývala z platnosti prírodných zákonov, a teda by boli nerozlučne spojené s hmotou - napríklad si hypoteticky možno predstaviť, že nad bežnou kvantovkou (čoby prírodným zákonom) je nejaká dodatočná väzba (constraint), napr. operujúca s fázami vlnovej funkcie (prípadne aj závislá na gravitácii), ktorá sa na mikroskopickej úrovni neprejavuje, ale jej vplyv narastá s narastajúcou časopriestorovou vzdialenosťou a počtom zapojených častíc, a ktorú by experimentálne bolo takmer nemožné zmerať (nanajvýš nepriamo, napr. obtiažami pri konštrukcii kvantového počítača). Takáto rozšírená teória by vlastne mala menší konfiguračný priestor než pôvodná kvantovka. Ak si napríklad vezmeme interpretácie kvantovej mechaniky Bohmovského typu, tie zavádzajú dodatočné skryté parametre - čiže sa zdá ako by sa tým konfiguračný priestor rozširoval, ale v dôsledku to môže byť len barlička na preskočenie k výslednému menšiemu konfiguračnému priestoru (teda pozorovanému klasickému makroskopickému svetu so skolabovanou vlnovou funkciou). Podobne ako komplexné čísla sa dajú použiť ako barlička na analytický výpočet niektorých reálnych integrálov, alebo ako vraj pre kvantovú teóriu poľa existuje tzv. BV (Batalin-Vilkovsky) formalizmus (o ktorom ale osobne neviem zhola nič), ktorým sa dajú ľahšie odvodiť nejaké netriviálne veci v QFT. Nakoľko by sa ale pojem kolektívneho nevedomia chcel použiť nie vo fyzikálnom, ale psychologickom zmysle, teda že ovplyvňuje kolektívne správanie ľudí, tam by som pripustil jeho interpretáciu v zmysle Bohom ustanovených morálnych zákonov, ktoré zase predstavujú väzbu (constraint) v kauzálnej dynamike udalostí duchovného charakteru, bez ohľadu na to, či zúčastnení aktéri sú alebo nie sú si vedomí týchto zákonov.
Čo sa týka samotných megaskopických javov, podľa mňa sa pri interpretácii kvantovky treba zamerať hlavne na to, že skúmaný objekt nemožno kompletne faktorizovať od jeho okolia. Ak sa napríklad snažíme pripraviť čistý stav (alebo hoci aj mnohočasticovo korelovaný stav typu supravodiča alebo feromagnetu), tak sa to vždy dosahuje len konečným počtom "chladiacich" krokov (je potrebné odčerpávať entropiu), pri ktorých môže dochádzať k entanglementu (previazanosti) s okolím; t.j. že v takmer čistom stave je vždy prítomná malá superpozícia cudzieho stavu, ktorá je entanglovaná so stavom mnohých častíc okolia. Ak by sme hypoteticky merali priamo túto cudziu prímes, budem pripúšťať, že by sme dostali pravdepodobnosť ε (veľmi malé ale nenulové číslo, zhruba úmerné 1/N, kde N-1 je počet častíc okolia), avšak amplitúda tejto cudzej prímesi vo vlnovej funkcii by bola odmocnina: √ε, teda podstatne väčšie číslo, ktoré pri ďalšom kvantovom vývoji a pri snahe o meranie stavu môže byť zdrojom interferencií vedúcich ku "kolapsu" vlnovej funkcie, resp. k einselection, aby som použil Vašu terminológiu. Pokiaľ ide o prípravu a skúmanie excitovaných stavov, napr. koherentne excitovaného elektromagnetického poľa vo forme rádiového alebo laserového žiarenia, tak tam síce fotóny majú ostrú energiu, ale ich počet (a teda aj celková energia) nie je ostrá - ak berieme konvenčný popis koherentných stavov. Predpokladám teda, že aj tam bude dochádzať k dodatočnému previazaniu s okolím, aby bola zachovaná energia. Treba ešte dodať, že príprava excitovaných stavov je vždy disipatívny proces (produkuje sa entropia navyše), a to tým skôr, keď sa snažíme o prípravu individuálnych excitácií v zadanom čase. Vyššie uvedený návrh na možné riešenie problému kolapsu vychádza z pozorovania týchto faktov: 1. unitarita kvantového vývoja, ktorá navodzuje, že bude platiť niečo ako princíp zachovania počtu kauzálnych vzťahov v priebehu času; 2. naivne braný kolaps vlnovej funkcie predstavuje príklad dôsledku bez príčiny; 3. sústava, v ktorej rastie entropia obsahuje príčiny bez neskorších dôsledkov (lebo výsledné mikrostavy sú vnímané ako rovnaký makrostav). Myslím si, že podobné úvahy už načrtli aj mnohí iní.
Ešte aby som sa vrátil k Vašim príkladom megaskopických javov - poväčšine zjavne ide o mnohočasticovo korelované vlnové funkcie, u ktorých dochádza buď k ich postupnému - v prípade zmeny okolia - alebo skokovému vývoju - napr. prechodom cez potenciálovú bariéru. Pričom zameriavate sa hlavne na prípad chemických reakcií, čo je práve prípad prechodu cez potenciálovú bariéru. Aby som obmedzil vplyv neriadeného einselection, vezmem radšej príklad analogického javu: spontánne jadrové štiepenie, alebo radšej iba alfa rozpad - kde na konci sú dopredu známe mnohočasticové stavy a jedinou náhodnou premennou v aktuálnom procese zostáva čas, kedy k udalosti dôjde (ak si odmyslím náhodný smer vylietavajúcej alfa-častice). Teda predstavujem si to tak, že tento čas pre každý konkrétny prípad je výsledkom akýchsi interferencií vývoja častíc alebo polí v entanglovanom okolí (zhruba by sa taká udalosť dala predstaviť ako výhra v akomsi kvantovom hracom automate; a vlastne určitú podobnosť s uvedeným konceptom má aj už dobre známa oscilácia neutrín). Spomínané jadrové štiepenie sa tuším dá aj simulovať pomocou TDHFB (time-dependent Hartree-Fock-Bogoliubov), ale tam už máme explicitne zavedenú väzbu v zmysle predpokladu zachovania platnosti mean-field prístupu. Na okraj ešte uvediem, že pri kvantovej simulácii fázových prechodov sa vraj pozoruje lokálne maximum v tzv. entanglement entropy v bode fázového prechodu. Entanglement entropy je logaritmus redukovanej matice hustoty - t.j. takej, kde sa sa urobila stopa povedzme cez polovicu stupňov voľnosti (častíc). Nie je mi ale úplne jasné, či táto entanglement entropy sa nejak má zarátať do tej bežnej termodynamickej.
Keď hovoríte o tom, kedy ste si uvedomili existenciu megaskopických javov, ja za seba môžem povedať, že kvantovku som začal študovať až na univerzite - najprv predbežne sám v osemnástich rokoch z Kulhánkových skrípt - to boli len riešenia jednočasticových systémov. A ešte som sa stretol s EPR paradoxom v Polkinghornovej knihe Kvantový svět (tu som pozoroval, že jedna matematická rovnica dokáže vysvetliť problém lepšie než mnoho strán textu). No a ohľadom mnohočasticových vlnových funkcií ma "osvietilo" o štyri roky neskôr pri samoštúdiu učebnice o teórii kvantovej informácie a kvantového počítania, a tiež pri študiu (k diplomovke) seniority-modelu párovania v jadrovej fyzike (učebnica Ring-Schuck; ide o model s jednou j-vrstvou so zachovaním počtu častíc; je to trochu podobné vášmu modelu preskakujúcich párov v supravodivosti), najmä keď som si k nemu spravil hračkársku analógiu pre 2 interagujúce častice v 1D potenciálovej jame.
Napokon, čo sa týka tretieho zákona termodynamiky - tu mám pocit, že sa dá aplikovať len na systémy, ktoré zostávajú ergodické až do blízkosti 0 K. No a práve Vaše príklady ergodicitu porušujú - teda sklá, ľad, ale aj ostatné kryštály, pokiaľ obsahujú zmes izotopov - napríklad zlato bude mať nulovú entropiu (má len jeden stabilný izotop), ale striebro už nie (má dva izotopy).

Pokud vzpomínáte ten pojen "einselection", který jsem použil v souvislosti s kolapsem vlnové funkce na megaskopické úrovni a uvádíte příklady analogických přístupů k tomuto problému, musím zde uvést základní problém kvantovky: Jak kvantová, tak i relativistická fyzika, jakkoli se liší od té klasické, mají stále jedno společné, a to je popis materiální světa na základě jeho nejmenších komponent. Neboli jako už to bylo před staletími formulováno, dejte nám rovnice pro všechny jednotlivé částice, a my vám spočítáme celý vesmír. Základ tedy spočívá v mikrosvětě a vše nad tím je už jen odvozené. A limity takového přístupu jsem pochopil poprvé u supravodivosti, která byla špatně pochopená. Když s jejím řešením nedokázal celá desetiletí nikdo pohnout, nakonec byl v USA pověřen Bardeen, který měl již nobelovku za transistory, aby si našel pracovní tým a do dvou let celý problém vyřešil. Důvod byl ten, že Rusi už měli Gagarina v kosmu, tak Američani je musejí dohnat v materiálovém výzkumu. Jenže základní věda se nedá plánovat a celé to skončilo fiaskem asi jako pětileté plány za bolševické Husákovy éry. Protože k BCS nebyla jiná alternativa, svět tuto teorii nakonec přijal navzdory protestům Fröhlicha, jehož rovnice BCS použili do své dvoučásticové teorie, zatímco Fröhlich trval na tom, že musí být jednočásticová, pokud jde o základní a excitované stavy. Jev supravodivosti je ale z experimentálních poznatků dvoučásticový. BCS tak spojili status a fenomen do jednoho, odkud jim vyplynul proud jako u volných částic. Jen málo lidí si ale uvědomuje, že tohle přece nikdy nemůže vysvětlit Meissnerův jev. Když jsem odvodil jednočásticový stav, tak to byl stav izolantu, který za normálních okolností proud vést nemůže, natož ještě s nulovým odporem. A nakonec jsem pochopil, že mechanismus proudu je neodvoditelný z mikroskopického pohledu.
Bylo potřebné zavést nové zákony pro megasvět jako zrcadla mikroskopických zákonů, tj. vytvořit zrcadla pro všechny základní axiomy kvantovky, kterými jsou 1) Bohrův princip komplementarity, 2) princip kausality, 3) kvantové projekce, 4) Bornovo pravidlo, 5) von Neumann-Wignerovo pravidlo, 6) vědomí pozorovatele. A musel jsem přitom používat již zaužívané slovní obraty, aby to někomu něco říkalo. Tak třeba pro Bornovo pravidlo mi jako zrcadlový obraz nejlépe vyhovovalo einselection (Environment Induced Selection) pravidlo, které zavedl Zurek. Jenomže Zurek sice vybral výstižný název popisující proces, ale dal mu naprosto pochybný význam - na mikroskopické úrovni se s ním snažil nahradit Bornovo pravidlo a úplně odstranit von Neumann-Wignerovo pravidlo. Kdo analyzoval jeho odvození, viděl, že se opírá o zacyklené důkazy, tedy jako když pes běhá dokola ve snaze chytit vlastní ocas. Správně musí být Bornovo pravidlo ponecháno, to nelze odstranit, a einselection chápat jako jeho megaskopické zrcadlo. Zurek se bohužel inspiroval dnešní podobou šíleného darwinismu. A ti dnešní darwinisti už úplně přestali rozumět slovu teleologie (což je megaskopické zrcadlo kauzality), a tak když tohle slovo slyší, automaticky se snaží o nemožné zredukování teleologie do kauzální formy. Stejně tak megaskopickým zrcadlem našeho vědomí je kolektivní nevědomí, takže netřeba za tím hledat nějakou esoteriku. A potom se teprve ukáže pevná hranice mezi fyzikou a chemií, a ne tak, jak se to dnes chápe podle "velikosti" objektů, tedy od elementárních částic po atomy fyzika, od atomů po molekuly chemie a od krystalů nahoru znovu fyzika. Přírodní zákony musejí platit obecně, a ne podle nějakých omezujících kritérií na uvažované objekty. Zrovna tak třetí zákon termodynamiky, který musí platit obecně pro všechny fyzikální systémy, není možné omezovat jen na systémy vykazující ergodicitu. Pakliže se tam při absolutní teplotě u isomerů nějaká residuální entropie projeví, je lepší zavést separátní pojem "chemické" entropie pro megaskopické procesy.

OK, ďakujem za poznámku, ale v slovenčine sa nezvykne písať Nebo s veľkým písmenom, ani v katolíckych prekladoch Biblie, napr. súčasnom SSV alebo starom Hlinkovom z 1913-1926; môžete si pozrieť napr. Mt 5,12; Mk 13,32; Zjv 12,7. A nebeská klenba sa astronomickom kontexte používa najmä v zmysle archaicko-symbolického pojmu.
Čo sa týka odpovede na otázku v nadpise, musím povedať, že neviem, nebol som tam . Úvaha sa snaží vysvetliť možnosť, že by tam čas nebol, a ako to zosúladiť s kresťanským pochopením duchovných skutočností. Aj keď na druhej strane nie je jasné, ako by v prípade neexistencie času v nebi Ježiš a Panna Mária s telom a dušou vystúpili do neba, a tiež čo sa stane po vzkriesení zosnulých na konci sveta. Sv. Tomáš Akvinský riešil nesúmerateľnosť Božej večnosti s pozemským časom v diele De aeternitate mundi. Moja úvaha bude zrejme (po úprave) súčasťou širšieho textu s trochu iným cieľom, a tento nadpis sa mi zdal ako výstižné uvedenie témy kapitoly.
Text by si pre úplnosť vyžadoval ešte uvedenie ďalších podrobností (a prípadných dôkazov), napr. predbežné vysvetlenie princípov nepriameho dôkazu a dôkazu sporom, nutnej a postačujúcej podmienky a pod. Nechcel som to ale zbytočne naťahovať.

Ďakujem za čiastočné vysvetlenie.
Na otazku, či je čas v Nebi - myslím to Nebeské kráľovstvo a nie nebo pozemské - je odpoveď naozaj rozsiahla, lebo to je ako ked sa niekto pýta, či sú ryby v potoku.
Odpoved je áno i nie alebo presnejšie: áno, ale nie také, aké si predstavujú deti.
Deti totiž si myslia, že v potoku môžu byť aj ryby z mora resp. nie sladkovodné.
...a tak to môžeme vidieť aj s časom, že čas síce je v Nebi, ale nie taký, aký si predstavujú deti, dokonca aj niektorí dospelí ľudia, lebo aj oslávená Cirkev v Nebi má určité časom vymerané udalosti ako napr. na oslavu Boha ale aj pomoc ľuďom v Očistci a na Zemi.
..a aby som bol konkretnejší, tak napr. Boh v historii ľudstva už mnohokrat ustanovil čas na modlitby ruženca, sv.omše, adoracie, alebo navštevy Panny Márie do Očistca (v sobotu) a tak tento čas nie je len pre pozemšťanov, ale aj "nebešťanov", len s tým rozdielom, že oni na to nepotrebuju hodinky a ani nikoho, kto by im to pripomínal, lebo vedia dokonale, aký je čas a na aké udalosti.
To len my potrebujeme presný čas na to, aby sme stihli všetko, čo sa od nás očakáva z Neba.
Čo sa týka Biblie a jeho prekladu, tak práve to je zaujímavé ako prekladatelia a nie len do slovenského ale aj anglického jazyka si nedajú toľko námahy, aby podstatné meno ako názov posvätného miesta napísali s veľkým začiatočným písmenom. Ako ked si niekto neváži miesto a napíše ho rovnakým spôsobom ako obyčajný súdok piva (Najvyšší súd a pivný súd)
...a my tu predsa hovoríme o Najvyššom kráľovstve - Nebo!
To je o vážnosti a nie len o gramatickom pravopise.
Na to človek potrebuje dar "bázne voči Bohu" a ten si stačí len vyprosiť. Nie je to za peniaze alebo za nejakú prácu pre Boha. Je to jeden z darov, ktorý sme síce prijali na birmovke, ale je potrebné ho rozvíjať tým, že predovšetkým prosíme Boha, aby ten dar v nás roznietil a potom sa nestane, že niekto povie: "Do Boh...!" alebo "Bodaj by ťa Boh skára..." a napokon si začne vážiť posvätné miesta viac ako tie svätské i pri písaní o nich.