Šesť hlavných právd Máme zodpovednosť za to, či ľudia osobne poznajú Ježiša. Nie či o ňom len počuli

Po seriáli o desiatich Božích prikázaniach a siedmich sviatostiach sme pre vás pripravili sériu rozhovorov, v ktorých sa bližšie pozrieme na katolícke učenie zhrnuté v šiestich hlavných pravdách.

„V našom kresťanskom chápaní a vnímaní je nešťastné, že sme sa dostali do stavu obchodného zmýšľania, ktoré je veľmi nesprávne. Je proti biblickému a správnemu kresťanskému postoju,“ povedal v rozhovore kňaz Spišskej diecézy Branislav Kožuch a ďalej vysvetlil:

„Mnohí ľudia si myslia, že keď pôjdu na púť, niečo za to od Boha dostanú. Keď sa pomodlia novénu, dostanú od neho niečo druhé. Keď sa pomodlia ružence, zas si myslia, že Boh ich za to odmení. Boh nám nedáva milosť za naše modlitby ani za naše skutky, ani za skutky pokánia. Je to jeho nezištný dar z lásky.“

Konštatoval tiež, že „apoštoli, keď išli do sveta, mali potrebu ohlásiť Krista. Nemali potrebu zmeniť svet a robiť ho kresťanský. My to robíme naopak. Všetko robíme podľa kresťanstva a chceme, aby boli všetci kresťania, ale bez toho, aby sme ohlasovali Krista. A toto nikdy neuspeje“.
 

Učenie o milosti obsahuje pravdy Zjavenia, ktoré sa vzťahujú na nadprirodzený život človeka. Mnohí ľudia si svoj nadprirodzený život však neuvedomujú. Aké základné informácie by sme mali vedieť v týchto súvislostiach o Božej milosti?

Mnohí ľudia nerozumejú už len slovu „milosť“ a nechápu ho. Áno, prepája nás na niečo ťažko vnímateľné pre svetských ľudí, teda na nadprirodzený život. My kresťania veríme, že okrem tela a ducha máme aj nesmrteľnú dušu, ktorá nás robí odlišnými od všetkého ostatného stvorenia. A milosť je nadprirodzený dar od Boha, ktorý nás uschopňuje žiť nadprirodzený život prostredníctvom našej duše.

Náš nadprirodzený život sa nezačína až po smrti. Začal sa v momente počatia, keď nám Boh daroval dušu. Ako veriaci vyznávame, že ľudský život presahuje smrť; je nesmrteľný. Po smrti nekončíme v hrobe, ale pokračujeme v živote ďalej. A to je tajomstvo nesmrteľnej ľudskej duše, ktorej nesmrteľnosť dáva práve Božia milosť.

Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2000 upozorňuje, že treba rozlišovať posväcujúcu milosť a pomáhajúce milosti. Aký je v nich rozdiel?

Pomáhajúca Božia milosť je konkrétna Božia pomoc pre nejakú danú situáciu. Pre určitú chvíľu, keď niečo riešime, napríklad zápasíme s pokušeniami, usilujeme sa byť verní svojmu manželskému sľubu. Takáto milosť je Boží dar, ktorým nám Boh nadprirodzeným spôsobom pomáha konať nejaké dobro. Ak s touto milosťou spolupracujeme, každý náš dobrý skutok sa môže stať nadprirodzeným skutkom, lebo ním získavame zásluhy aj pre nebo a pre večnosť.

Posväcujúcu milosť dostávame pri krste. Je to trvalý stav, v ktorom máme účasť na Božom živote. Strácame ho hriechom.

Posväcujúcu milosť majú len pokrstení?

Áno, v striktnom zmysle slova posväcujúcu milosť majú len pokrstení ľudia.

Môžeme pomáhajúce milosti od Boha získať svojím pričinením – modlitbou, zásluhou, akoby „niečo za niečo“?

Sme pozvaní prosiť o tieto dary – milosti od Boha. Evanjelium nás učí, že Otec nám dáva skôr, ako ho my začíname prosiť. Lebo on vie, čo potrebujeme. Je to náš milujúci Otec, ktorý nás rád obdarúva. Jeho charakter nie je charakterom obchodníka, sudcu či policajta, ktorého chceme uprosiť či od ktorého chceme veci nejako vykšeftovať. Milosť je dar. To znamená, že nijakým spôsobom ho nemôžeme získať inak ani si ho zaslúžiť.

Ale svojimi vlastnými skutkami a životom sa pričiňujeme k ovociu tejto milosti. Iniciatíva však vychádza z Božej strany. Nie však preto, že sme Bohu niečo sľúbili či sme si niečo zaslúžili.

Nakoľko sú v tomto nápomocné modlitby, novény a ružence, ktoré by nám mali pomôcť vyprosiť si od Boha milosti?

V našom kresťanskom chápaní a vnímaní je nešťastné, že sme sa dostali do stavu obchodného zmýšľania, ktoré je veľmi nesprávne. Je proti biblickému a správnemu kresťanskému postoju. Mnohí ľudia si myslia, že keď pôjdu na púť, niečo za to od Boha dostanú. Keď sa pomodlia novénu, dostanú od neho niečo druhé. Keď sa pomodlia ružence, zas si myslia, že Boh ich za to odmení.

Boh nám nedáva milosť za naše modlitby ani za naše skutky, ani za skutky pokánia. Je to jeho nezištný dar z lásky. Božiu milosť si nemôžeme nijako zaslúžiť, ale máme s ňou spolupracovať, aby jej ovocie bolo v našom živote čo najväčšie. A to je ten kľúčový moment: naša spolupráca s milosťou.

Šesť hlavných právd Človek zabúda na to, že je Bohom milovaný

Júlia Kubicová

Rozhovor s biskupom Milanom Lachom o štvrtej hlavnej pravde viery: Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce.

Každý dar môžeme prijať alebo neprijať. Platí to aj o dare Božej milosti, ktorý nemusíme prijať, ktorý nemusíme ani postrehnúť či ktorý dokonca môžeme premrhať alebo odmietnuť?

Žiaľ, mnohí, ktorí spätne reflektujeme svoj život, musíme so smútkom skonštatovať, že sa to stáva. Že boli v našom živote Božie zásahy, ktoré sme si nevšímali. Niekedy neúmyselne a, žiaľ, niekedy sme ich aj úmyselne odignorovali.

Božie milosti by sme nemali nechať bez povšimnutia. Ako ich neprehliadnuť?

Dar Božej milosti nie je ako vianočný darček, ktorý nám Boh posiela, pričom čaká, či ho odhalíme alebo neodhalíme. Boh nás neskúša, či vieme odhaliť záhadu, nejaké tajomstvo alebo nie. Božia milosť nie je nejaká hádanka, ktorú musíme odkryť. Boh nás nepozýva hrať náš život ako hru, v ktorej máme odkrývať, čo s čím súvisí, aby sme sa potom zachránili.

Ak vychádzame zo základného poznania Boha, že je náš Otec, ktorý nás ľúbi a túži po našej spáse, tak je vo svojej láske k nám priamočiary a jasný. On sa nepotrebuje skrývať či zahaľovať a skúšať našu inteligenciu, pozornosť či vnímanie. Boh túži, aby sme s ním žili čo najplnšie. Ježiš prišiel preto, aby sme mali život a mali ho v hojnosti.

Kľúčovým je v tomto náš osobný vzťah s Bohom. Nejde o záležitosť rozumu či danej príležitosti, ale o to, aký vzťah chceme mať s Bohom. Tak ako žijeme vzťah lásky s inou osobou, pri ktorej sa stávame citlivými, vnímavejšími na jej premýšľanie a jej konanie, takisto to platí pri vzťahu s Bohom. Naše každodenné budovanie vzťahu s Bohom nás robí oveľa vnímavejšími a citlivejšími na jeho podnety.

Máme sa teda zameriavať na budovanie vzťahu s Bohom a nie na „zachytenie“ Božích milostí?

Áno, viac, ako by sme mali dbať o to, ako nestratiť Božiu milosť, mali by sme sa zamerať na vzťah s Bohom. Každodenne žiť svoj vzťah s Bohom najúprimnejšie, ako vieme.

Foto: OZ VIAC

Sú dary posväcujúcej a pomáhajúcej milosti niečím extra mimoriadnym?

Dary posväcujúcej a pomáhajúcej milosti sú bežnou súčasťou nášho vzťahu s Bohom. Spravidla nejde o nejaký mimoriadny zásah Boha. Keď hovoríme o milostiach v kresťanskom zmysle, nemyslíme tým nejaké mimoriadne zjavenie či zvláštne udalosti, ktoré sa stanú. Boh nám udeľuje pomáhajúce milosti pre každý dobrý skutok najbežnejších povinností, ktoré sa snažíme plniť ako čestní kresťania.

Až po mimoriadne udalosti a situácie, v ktorých je potrebné veľmi intenzívne vydať svedectvo o tom, že sme kresťania, že stojíme za dobrom. Ako čítame v evanjeliu, že keď nás budú vláčiť pred vladárov, nemáme sa báť, lebo Duch Svätý nám vnukne, čo máme povedať (Mt 10, 17).

Mohli by ste jednoducho a stručne opísať, ako by mal takýto vzťah s Bohom vyzerať?

V Božom zjavení je takýto vzťah prirovnávaný k manželstvu, vzťahu muža a ženy, vzťahu plného lásky. Konkrétne v Liste Efezanom 5, 25 alebo v Starom zákone u proroka Ozeáša, či v celej knihe Pieseň piesní. Božia láska voči nám je nepretržitá. Nikto a nič ho od nás neodlúči. Niet dňa a chvíle, keď by nebolo pre nás otvorené srdce Boha, ktorý nám chce dať svoje milosti.

Pápež František v apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate o povolaní k svätosti v súčasnom svete (b. 50) poukazuje na fakt, že milosť – práve preto, že predpokladá našu prirodzenosť – nás nerobí okamžite superľuďmi. Čo tým myslel?

Pápež sa odvoláva na cirkevných otcov, ktorí poukazovali na to, že ak chceme žiť v Božej milosti, v prvom rade musíme žiť ako ľudia vo svojej ľudskej prirodzenosti. Nestaneme sa svätými kresťanmi, ak nebudeme dobrými ľuďmi. A nemôžeme žiť v milosti, ak nebudeme rešpektovať svoju ľudskú prirodzenosť, nielen v zmysle konania dobra, ale so všetkým, čo k človeku patrí.

„Niet dňa a chvíle, keď by nebolo pre nás otvorené srdce Boha, ktorý nám chce dať svoje milosti.“Zdieľať

Napríklad prežívanie ľudských emócií – to nie je niečo, čo máme potláčať. Cesta k milosti vedie cez našu ľudskosť. A ľudskosť v sebe nesie všetky ľudské limity a ohraničenia. Všetko, čo k nám patrí, tak ako nás Boh stvoril. Boh nás stvoril ako limitovaných. Ako ľudí, ktorí majú svoje hranice. To znamená, že aj keď sme v milosti, nie sme superhrdinami, stále zostávame ľuďmi.

Pápež ďalej v dokumente spomenul, že milosť pôsobí v dejinách a zvyčajne nás zachytáva a premieňa postupnou formou. Mohli by ste jeho slová objasniť?

V postupnom odkrývaní je to, čo zažívame, keď sa obzrieme späť. Napríklad na konci roka, keď ho hodnotíme. Alebo pri čítaní evanjelií, keď sa dozvedáme o rôznych udalostiach, ktoré Ježiš zažil; pohoršujeme sa nad zákonníkmi a farizejmi, ako sa mohli tak správať, ako mohli Ježiša odmietnuť, veď je to náš Spasiteľ, náš dar.

Tým, že milosť pôsobí neviditeľne, teda je to neviditeľný dar, odhaľujeme ju až spätne – po ovocí toho, čo priniesla. Božie kráľovstvo je ako kvas, ktorý prekvasí celé cesto – to znamená, že Božia milosť nás postupne premieňa. Postupne rastie a to si často uvedomujeme až spätne.

Šiesta pravda našej viery znie: Milosť Božia je na spásu potrebná. Okrem Božej milosti potrebujeme aj spásu. Ako by ste dnešným moderným ľuďom aj neveriacim vysvetlili, že potrebujú spásu?

Vyrástla nám generácia, ktorá nebola a nie je vychovávaná vo viere. U mladých ľudí sa stretávame s kresťanstvom emočným, ale to je veľmi chabé. To nie je kresťanstvo v pravom zmysle. Samozrejme, neplatí to o všetkých. Rovnako sa nedá žiť len z tradície. Kresťanstvo sa nedá žiť bez poznania Krista.

Učenie o spáse sa odvoláva na učenie o prvotnom hriechu. Vo svetskom slovníku sa používa pojem spasiteľ, keď niekto niekoho dostane z nejakej ťažkej situácie, keď ho oslobodí z nejakých ťažkých problémov. V náboženskom zmysle je naším Spasiteľom Ježiš, ktorý prišiel, aby nás zachránil od hriechu a zachránil nás pre život s Bohom. To znamená, aby sme žili ako ľudia s tým, čo nám bolo dané, no prvotným hriechom sme o to prišli.

Neveriacim ľuďom je ťažké vysvetliť, že spásu potrebujú, pretože učenie o spáse sa odvoláva na niečo, čo bolo predtým. A to je učenie o hriechu. A keď človek neprijíma hriech a učenie o hriechu, tak potom z ľudskej logiky takýto človek povie, že nepotrebuje spásu.

Kto a za akých podmienok bude spasený?

Božia vôľa je, aby boli spasení všetci. To je to, čo vieme, pretože nám to Boh zjavil (Mt 26, 28; 2 Kor 5, 15; 1 Tim 2, 6). Pápež František povedal, že spása je dar, ktorý je daný ľudskej slobode. Teda človek sa sám rozhoduje, či ho prijme. Tí, ktorí uveria v Krista a budú vyznávať jeho meno, budú spasení. Pretože „Boh tak miloval svet, že poslal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný“ (Jn 3, 16). To je prvá podmienka spásy.

A v Katechizme Katolíckej cirkvi v bode 847 máme informáciu, že tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium Krista, ale hľadajú pravdu a žijú podľa svojho dobrého svedomia, môžu byť spasení.

V kresťanskom zmysle je kľúčové prijať Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. V tomto kontexte nehovoríme o tradícii, kresťanskej kultúre alebo o tom, či niekto chodí alebo nechodí do kostola. Hovoríme o osobnom rozhodnutí a o osobnom vzťahu s Bohom. Pretože spása je dar slobody. V Písme čítame, že len ten, kto srdcom uverí a ústami vyzná, že Ježiš je Pán, bude spasený.

Kto nebude spasený?

Nik v tomto svete na túto otázku nepozná exaktnú a striktnú odpoveď. Cirkev ani v katechizme a v dokumentoch nehovorí o tom, kto nebude spasený. Cirkev učí o základných nevyhnutných pilieroch spásy, ale vzhliada aj na tých, ktorí ich nedosiahnu, vzhľadom na slová Písma, že Boh chce, aby boli všetci spasení.

A Boh zo svojej strany robil a stále robí všetko, aby boli všetci ľudia spasení. Ale dar spásy je dar pre ľudskú slobodu. Najzásadnejšie v tom celom je slobodné rozhodnutie človeka. V evanjeliách máme mnohé príbehy ľudí, ktorí v poslednej sekunde svojho života urobili rozhodnutie pre prijatie spásy, pre Ježiša Krista, pre večný život – v tom poznaní, aké momentálne mali.

Budú spasení aj ľudia iných vierovyznaní?

Keď napríklad moslim zomiera, neznamená to, že sa v poslednej sekunde rozhodne pre Ježiša Krista, ak ho celý život nepoznal. Iné je počuť o Kristovi a iné je poznať Krista. Ale ak žil najúprimnejšie podľa svedomia a hľadal pravdu a na smrteľnej posteli zostane verný svojmu svedomiu a hľadaniu pravdy, máme nádej, že tento človek môže byť spasený. Nik z ľudí o tom nemôže rozhodnúť. Definitívne slovo má Boh.

Vráťme sa späť ku Katolíckej cirkvi. Nakoľko pri spáse zavážia sviatosti?

Sviatosti sú prostriedkami spásy. Ak sa rozhodujeme pre život a priateľstvo s Bohom, zároveň sa rozhodujeme, že tento vzťah chceme udržiavať a rozvíjať. Sviatosti nám v tom pomáhajú.

Spása nie je niečo, čo príde po smrti. Smrť len mení kvalitu života. Žijeme len jeden život. Začali sme ho počatím a nikdy sa neskončí. Spásu žijeme už tu na zemi – je to oslobodenie od hriechu a zároveň je to dar pre život s Kristom. Keď prijímame spásu, prijímame oslobodenie od hriechu a fakt, že chceme žiť v spoločenstve s Bohom. Keď odmietame spásu, odmietame už tu na zemi žiť s Bohom.

Sedem sviatostí Ich tvorca je Boh. A on dáva to najkvalitnejšie

Júlia Kubicová

V ďalšej sérii rozhovorov predstavíme sedem spôsobov, ako sa môžeme osobne stretnúť s Ježišom.

Spomenuli ste, že sviatosti sú prostriedkami na spásu. Možno získať spásu aj bez sviatostí?

Ľudia, ktorí nie sú veriaci katolíci, môžu byť spasení aj bez sviatostí, ak úprimne hľadajú Boha a pod vplyvom jeho pomáhajúcej milosti sa usilujú žiť podľa hlasu svedomia (KKC 847, 1260). U katolíkov však platí, že by ich mali prijímať, a to s vierou. Sviatosti účinkujú samotným vyslúžením. Skrze ne Boh skutočne udeľuje milosť. Keď my katolíci prijímame akúkoľvek sviatosť, máme istotu viery, že tú milosť v danej sviatosti dostávame.

Napríklad muž a žena, ktorí prijali sviatosť manželstva, si môžu byť istí, že dostali milosť habituálnu, posväcujúcu aj pomáhajúcu. To isté platí v živote kňaza pri sviatosti kňazstva. Nemusí o tom pochybovať, či sa naozaj stal kňazom alebo nie. Sviatosť sa udeľuje samotným vyslúžením a vyžaduje osobnú voľbu človeka, či ju prijíma – a to je odpoveď viery.

To platí o nekatolíkoch. Môžu byť spasení bez sviatostí aj katolíci?

Pri tejto odpovedi sa neodvážim povedať áno ani nie. Rozhodnutie je vždy z Božej vôle a z Božieho daru. Zločinec na kríži prišiel do neba, lebo vo chvíli smrti oľutoval. Bol prvý spasený. A to platí na všetkých ľudí, ktorí úprimne hľadajú pravdu a žijú podľa čistého svedomia.

Ale je otázne, prečo katolík odmieta prijímať sviatosti. Odpoveď môže byť skrytá v niekoľkých dôvodoch – či je to jeho svojvôľa, tvrdohlavosť, či je to jeho etapa hľadania Boha, zmyslu života, lebo chce ísť do hĺbky, nechce zostať na povrchu, tak momentálne tápe. Príčin, osobných dôvodov a okolností, ktoré zásadne ovplyvnili rozhodnutie takého človeka, môže byť veľmi veľa.

Nemôžeme definitívne vyhlásiť, že taký človek bude spasený, rovnako ako nemôžeme s istotou vyhlásiť, že nebude spasený. Cirkev učí, že človek, ktorý úprimne hľadá pravdu a žije podľa svojho svedomia, bude spasený.

Foto: OZ VIAC

Vo Svätom písme nachádzame slová „... niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 1, 12). A v encyklike Redemptoris misio o trvalej platnosti misijného poslania (b. 10) pápež Ján Pavol II. uviedol, že univerzálnosť spásy neznamená, že platí len pre tých, ktorí výslovne veria v Krista a vstúpili do cirkvi. Ak je spása pre všetkých, musí byť všetkým aj k dispozícii. Mohli by ste objasniť túto na prvý pohľad zdanlivú nezrovnalosť?

Univerzálnosť spásy znamená, že spása nie je dar len pre vyvolených. Nie je to dar len pre nejakú elitu. Je pre všetkých. Pápež Ján Pavol II. poukazoval len na to, čo nás učí evanjelium, že nie všetci poznajú Ježiša Krista. Ak žijú podľa svedomia a úprimne hľadajú pravdu, môžu byť spasení. Pápež neruší podmienku, že len v Ježišovom mene je spása. Poukazuje len na realitu, ktorú zažívame aj my dnes, že je tu aj možnosť pre ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista.

Nepoznať Krista je niečo iné ako nepočuť o ňom. Mohli sme počuť o miliónoch ľudí, ale to neznamená, že ich poznáme. A na to poukazuje pápež: poznať Ježiša a vyznať ho ako svojho osobného Pána a Spasiteľa.

Ale potom sú tu ľudia, ktorí naozaj bez vlastnej viny nepoznajú Krista. A oni môžu byť spasení, lebo Boh chce spasiť všetkých, keď žijú podľa svedomia a hľadajú pravdu. Tieto skutočnosti, na ktoré poukazuje pápež, sa môžu na prvý pohľad zdať, že idú proti sebe, no v skutočnosti je to niečo, čo sa len rozvíja a odráža realitu toho celého.

Absolútne pravda a základ je, že spása prichádza jedine skrze Ježiša Krista. Otázkou, ktorú sme už spomínali, je, čo s ľuďmi, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista. To, že mnohí nepoznajú Krista, je naša zodpovednosť kresťanov, ako my Krista ohlasujeme a ako žijeme podľa jeho učenia.

Čo presne v tomto kontexte znamená „bez vlastnej viny“?

Napríklad niekto sa narodil do katolíckej rodiny, bol pokrstený ako katolík, avšak jeho rodičia mu ukázali otrasný príklad života. Je to jeho vinou? Celý kontext o spáse nás kresťanov učí zodpovednosti za spásu druhých. Naše svedectvo života a naša túžba, aby iní poznali Krista, majú dôležitý rozmer pre ich spásu.

Ak žijeme v nejakom kolektíve a kolegovia o nás vedia, že sme kresťania, a my nemáme túžbu po ich spáse a vydávame zlé svedectvo, nesieme istú mieru zodpovednosti za to, či budú túžiť po Kristovi alebo nie. Ako budú vnímať a prijímať to, čo my žijeme. Práve o tomto sa málo na Slovensku rozpráva a káže. Osobné svedectvo je v tomto veľmi dôležitý faktor.

Myslíte, že my Slováci málo hovoríme o viere v Boha a vzťahu s ním?

Na Slovensku veľmi málo hovoríme o misijnom rozmere každého kresťana. O našej spoluzodpovednosti za túžbu po hľadaní zmyslu života, túžbu po spáse. Vieme veľa hovoriť o charite, ktorá je dôležitá, aj o dobre, vzdelaní a politike, čo všetko sú veľmi dôležité prvky. Ale málo hovoríme o tom, že máme spoluzodpovednosť za to, či ľudia poznajú Ježiša Krista. Nie či o ňom počuli, ale či ho poznajú. Keď sa spovedáme zo zanedbania dobra, je otázkou, či aj toto tam nepatrí. Je to pre nás pozvanie.

A čo by sme pre to mali robiť?

Žiť čo najlepšie svoj kresťanský život. Modliť sa za spásu druhých, ktorí Krista nepoznajú alebo ho v nejakej fáze svojho života odmietajú. Mať odvahu vydávať svedectvo svojím životom, ale aj o svojom živote s Bohom.

U nás sa viera berie ako veľmi intímna záležitosť. Dokonca ani manželia medzi sebou sa nerozprávajú o svojej viere, ani v rodine s deťmi. O to viac sa v tejto téme ľudia cítia byť stratení. Lebo sú na to odkázaní sami. Potom sa stáva, že mladý kresťan počuje prvýkrát o osobnom vzťahu s Bohom až v príprave na birmovku.

Je našou povinnosťou kresťanov vydávať svedectvo životom. A mať odvahu svedčiť o Kristovi.

V dnešnom svete to vyžaduje veľkú dávku odvahy.

Áno, ale keď sa nebudeme za ňu modliť, bude to stále ťažšie a ťažšie, horšie a horšie. Apoštoli, keď išli do sveta, mali potrebu ohlásiť Krista. Nemali potrebu zmeniť svet a robiť ho kresťanský.

My to robíme naopak. Všetko robíme podľa kresťanstva a chceme, aby boli všetci kresťania, ale bez toho, aby sme ohlasovali Krista. A toto nikdy neuspeje. Takto môžeme len neveriacich ľudí učiť žiť podľa kresťanstva a oni sa proti tomu budú búriť. Ale obrátenie prichádza ako kvas, ktorý sám všetko prekvasí.

Ježišova spásonosná činnosť sa spája s utrpením, o čom je aj apoštolský list pápeža Jána Pavla II. Salvifici doloris o kresťanskom zmysle utrpenia, ktorý sa začína slovami apoštola Pavla „na vlastnom tele dopĺňam to, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je cirkev“ (1 Kol 1, 24). Má aj naše utrpenie niečo spoločné s našou spásou?

Tieto skutočnosti vychádzajú z kresťanského učenia a viery. Nám kresťanom to odkrýva hodnotu utrpenia. Pre neveriacich ľudí je utrpenie iba bolesť. Niečo, čo v živote nemá byť. Čo v živote nesmie byť, čo degraduje život človeka. Kvôli čomu podľa nich človek stráca hodnotu.

My kresťania sa na utrpenie pozeráme inak ako ľudia tohto sveta. Vo svetle evanjelia Ježiša Krista sa skrze naše utrpenie môžeme spájať s Kristovým utrpením, ktorým nás vykúpil. Vtedy pre nás utrpenie nie je trest od Boha. Ježiš vzal na seba všetky hriechy a neprávosti. Ježiš sa za nás všetkých stal kliatbou (Gal 3, 13), a tak Boh nás nepotrebuje takýmto spôsobom trestať za naše hriechy. Ježiš to všetko vzal na seba.

„To, že mnohí nepoznajú Krista, je naša zodpovednosť kresťanov, ako my Krista ohlasujeme a ako žijeme podľa jeho učenia.“Zdieľať

Spojenie nášho utrpenia s jeho utrpením znamená, že máme podiel na jeho vykupiteľskom diele. Avšak nie ako spoluvykupitelia, ktorí by boli rovnocenní Ježišovi. Ale aj cez svoje utrpenie môžeme prinášať milosť obrátenia pre ľudí, ktorí to potrebujú.

Na jednej strane je to aj naše pokánie, ale zároveň je to aj výkupná obeta za druhých. Nesieme to spolu s Kristom, ako to on niesol za nás. Je veľmi ťažké toto vysvetliť ľudom neveriacim. Netvrdíme, že utrpenie je dobré. Nie sme tí, ktorí utrpenie blahorečia, ktorí by sa tešili zo života v utrpení a v bolesti. Pre nás utrpenie nie je len o bolesti. Ak ho obetujeme, skrze Krista má aj hodnotu posvätenia a vykúpenia.

Pápež Ján Pavol II. vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje (s. 80) napísal, že spasiteľnú moc má predovšetkým láska; jej spasiteľná moc je väčšia než sila čistého poznania pravdy. Spása prostredníctvom lásky je zároveň súčasťou na plnosti pravdy aj na plnosti krásy. Ako máme v kontexte spásy chápať úlohu lásky?

Gnostici hlásali blud, že spása spočíva v poznaní tajomstiev. Preto pápež povedal, že nielen poznania pravdy. Poukazuje na moc lásky. Ak nás spása uschopňuje žiť spoločenstvo s Bohom, ktorý je spoločenstvom troch milujúcich sa osôb, teda láskou, tak aj my máme účasť na tej najčistejšej láske, preto sme pozvaní milovať. To je zásadná vec.

Láska má spasiteľnú moc v tom zmysle, že ak milujeme, môžeme iných priviesť k spáse. Tak ako Kristus miloval, svojím životom a obetovaním sa za nás zachránil nás od hriechu a spasil.

Ako kresťania sme takto pozvaní k nadprirodzenej láske, ktorá nás uschopňuje trpieť a prinášať obety, odpúšťať krivdy a milovať tých, ktorí nás nenávidia. Tak ako Ježiš hovoril: čo iné robíte ako pohania (Mt 5, 47). Takáto láska má spasiteľnú moc, lebo môže druhých pritiahnuť k spáse.

Ako môže dnešná generácia objaviť túto spasiteľnú moc lásky?

Odvahou milovať. Čím viac sme zranení a stratení, tým menej máme odvahu milovať. Tým viac hľadáme všetky možné istoty alebo zážitky, aby sme v sebe potlačili potrebu lásky. Je to jedna z najťažších vecí, lebo dnes mnohí ľudia, nielen mladí, žijú vo veľkej zranenosti a veľkej stratenosti. Vidíme to všade okolo seba. V takomto stave chcieť a otvoriť sa pre lásku je naozaj veľmi odvážne rozhodnutie. Ale neexistuje iná cesta. Láska nie je teória, to nie sú len slová. Láska sú konkrétne činy.

Každý z nás môže objaviť moc lásky iba tým, keď sa pre tú lásku vie otvoriť.

Čo znamená v praxi života „otvoriť sa pre lásku“?

Na kraji cesty leží dobitý a doráňaný človek a my sa k nemu skloníme a ideme mu pomôcť. Ale on našu pomoc odmietne. Povie, aby sme ho nechali tak. Alebo prijme našu pomoc, ale nedokáže povedať ďakujem, lebo to neprijme ako dar. Bude to brať ako samozrejmosť. Ako niečo, na čo má právo a nárok. A ešte nám možno vynadá, že sme mu nepomohli tak, ako on chcel. To je príklad uzatvorenosti pre lásku.

Sestra Elvíra, zakladateľka Cenacola, povedala, že ak sme smutní a hľadáme spôsoby, ako sa z toho dostať, máme sa pozrieť do očí druhého človeka. To je odvaha robiť dobro druhému, preukazovať lásku aj v maličkostiach a drobnostiach. Všimnúť si toho druhého vedľa seba, aj keď nám je ťažko, aj keď my sme zranení. Neuzatvárať sa do seba. Toto sú dva rozmery otvorenosti pre lásku.

Kňaz Branislav Kožuch V generácii stredoškolákov je hlad po duchovne, aký tu už dávno nebol

Pavol Hudák

Rozhovor s kňazom Branislavom Kožuchom o viere mladých, manželských krízach, aj o premene farností.

Od začiatku poukazujete v kontexte spásy na vieru. Teraz ste vysvetlili súvis spásy s láskou. A ešte nám zostáva nádej. Pápež Benedikt vysvetlil slová svätého Pavla „spe salvi facti sumus – v nádeji sme spasení“ v encyklike Spe salvi. Môžeme týmto považovať nádej za istý druh istoty spásy?

Treba si najprv ujasniť, čo vlastne nádej je. Nádej je čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí. Pavol nepoukazuje na to, že nádej prináša spásu. Nádej nie je prostriedok spásy. Nádej ako čnosť má spásnu moc tým, že nás privádza k spáse. Ak máme nádej, túžime žiť dar spásy a budovať Božie kráľovstvo. Túžime v sebe rozvíjať tú milosť, ktorú nám Kristus priniesol, lebo vieme, že len v ňom môžeme byť spasení.

Nielen z toho, čo ste povedali, je evidentné, že informácie o spáse sú pre každého človeka životne a zároveň smrteľne dôležité. Všetci by sme o nich mali vedieť, poznať ich a pochopiť, že sami sa nespasíme.

Áno, musíme si uvedomiť, že potrebujeme Spasiteľa – záchrancu. Sami sa pre večný život nezachránime. Najvnútornejšiu túžbu byť nesmrteľní si nevieme vyrobiť ani nijako získať sami.

Spása nie je výplodom ľudského rozvojového programu. Nie je o tom, aby sme sa stali najdokonalejšími. Máme v sebe rozvíjať všetky dary, talenty a schopnosti, ale spása nie je výsledkom tohto rozvoja. Spása je dar lásky v Kristovi. Iba keď ho prijmeme, môžeme ho žiť.

A tiež musíme prijať fakt, že spásou nerozumieme šťastný život v očiach tohto sveta, ale účasť na živote Trojjediného Boha – že môžeme žiť s Bohom. A to je niečo úplne iné.

Ak sa ľudia rozhodnú pre štúdium teológie spásy – soteriológie –, veľa sa dozvedia, ale odkiaľ sa majú o potrebe spásy dozvedieť tí ostatní, ktorých je na celom svete podstatne viac?

V našich školách sa dosť kladie dôraz na to, že máme byť dokonalí, že máme bojovať s hriechom, že sa máme viac snažiť, aby sme sa dostali z hriešneho života, a veľmi málo sa prízvukuje potreba milosti.

Aj z tohto dôvodu sú katolíci, ktorí chodia na sväté omše a nemajú potrebu pristupovať k svätému prijímaniu, lebo buď neveria, že budú spasení, alebo si vôbec neuvedomujú potrebu milosti prostredníctvom sviatostí. Myslia si, že si ju musia zaslúžiť vlastným snažením.

Sviatosti sú veľmi potrebné. A my kňazi málo prebúdzame túžbu po nich. Skôr máme tendenciu moralizovať a klásť dôraz na to ľudské úsilie – čo je dôležitá vec. Lebo naše úsilie je spoluprácou s milosťou. Ak nežijeme v milosti, môžeme byť síce kresťania, ale odmietajúci posväcujúcu milosť. A možno nie vlastnou vinou, ale preto, že jej nerozumieme, nepovažujeme ju za dôležitú, lebo nám to nik nevysvetlil.

Je to pre nás veľká výzva v súčasnosti – veľa hovoriť o milosti. O dôležitosti milosti. O kráse milosti. A prebúdzať v ľuďoch túžbu a potrebu po milosti. Šiesta hlavná pravda katolíckej viery jasne poukazuje na to, že spása nie je len výsledkom ľudského úsilia. Je to veľká výzva pre nás teraz – v predvečer jubilejného roka, ktorý bude v roku 2025, a ako každý jubilejný rok, aj tento bude rokom veľkých milostí.