Příbramskí baníci- podľa skutočnej udalosti. Dňa 31. mája 1892 bol krásny májový deň. V ten deň 900 baníkov zostúpilo v Příbrami pod zem na odpoludňajšiu zmenu. Práca išla riadnym tempom. Odrazu …Viac
Příbramskí baníci- podľa skutočnej udalosti.
Dňa 31. mája 1892 bol krásny májový deň. V ten deň 900 baníkov zostúpilo v Příbrami pod zem na odpoludňajšiu zmenu.
Práca išla riadnym tempom. Odrazu však na Mariánskej šachte vypukol oheň. Správa o tom sa rozniesla po celom meste a v baníckych rodinách nastal veľký plač. Vchod do bane bol čoskoro obkľúčený plačúcimi ženami, deťmi a príbuznými. Správa baní chcela začať záchranné práce, ale nebolo to možné. V tom čase ešte nebolo ochrany proti plynom, baníci nemali plynové masky ani žiadne dýchacie prístroje a tak nebol žiadny možný pokus o záchranu baníkov.
Oheň v bani sa šíril viac a viac a zasiahol aj výdrevu a smrtiaci dym vnikal do všetkých podzemných priestorov. Preto vyzvali baníkov, aby sa okamžite vyšli z bane. Kto len mohol, usiloval sa zachrániť svoj život. Nezachránili sa však všetci baníci. Pod zemou zahynulo 319 baníkov, po ktorých ostalo 285 vdov a 960 sirôt. Mŕtvoly zahynutých baníkov boli vyvážané až do 9. Júla a posledná bola nájdená až 22. septembra.
Pri hľadaní mŕtvol dňa 22. Júna 1892 našli na jednom mieste pod zemou na dynamitovom papieri napísané listy. Tieto listy boli napísané ceruzkou a v nich sa lúčili zahynuvší baníci so svojimi ženami a deťmi. Najdojemnejší z nich je list Františka Soukupa, v ktorom sa píše.
…Prosím vás, kto nájdete tento môj posledný list, odovzdajte ho mojej draho milovanej manželke: sú to moje posledné slová, ktorými sa lúčim so svojimi deťmi a prosím ich, aby sa modlili za mňa, by mi Boh odpustil moje previnenia a aby nezabudli na Boha, tak, ako ja pri poslednej hodine.
Prišli sme do roboty, začali sme pracovať. Vtedy sem pribehli ľudia, že sa nemôžu odtiaľto dostať: pokúšali sme sa dostať von, ale nebolo to možné. Čakali sme na pomoc vetrom z rúrok, tá by nás bola zachránila: nebol nám sem vpustený. Pokiaľ sme mohli, tak sme sa modlili a pomáhali si. Keď sme oslabli, upadali sme do hlbokého spánku večnosti.
Pre Boha vás prosím, dajte týchto pár riadkov mojej manželke, sú to posledné slová k nej. Vypočujte ma a dajte jej to, pre Boha vás prosím!
S Bohom, s Bohom, drahá moja manželka, prichádza chvíľka môjho spánku, s Bohom i moje deti, ako smutne sa s vami lúčim, s Bohom priatelia.
S Bohom všetky manželky všetkých, ktorí sme tu zahynuli!
Drahá manželka, s veľkou úzkosťou ti píšem posledné slová, hlava bolí, duch slabne, večnosť sa blíži! Veľmi bolestne sa lúčim s vami a prosím vás, modlite sa za mňa, že by som pre tento pozemský život nestratil život večný: prosím vás, modlite sa: s Bohom, s Bohom. Všetko skladám na teba, drahá manželka, odovzdávam ti deti, a všetko, staraj sa o ne, tak ako ja. S Bohom vy všetci priatelia, modlite sa: tú almužnu čo máš, o tom vieš.
Dlžný nie som nikomu, len Bartošovi asi 40 kr. u nás za nejaký ten liter piva, viac nie.
František Soukup
Citoval som Ti doslovne zahynuvšieho baníka. Som presvedčený, že list otriasol tvojou dušou.
Priateľu, sestra! Ty síce nie si baníkom, ale aj Tebe hrozí smrť. Nože, ži riadnym katolíckym životom, aby Ťa tá smrť nenašla nepripraveného, nepripravenú!
Na ostrove Sicílii žil okolo roku 400 pred Kr. panovník menom Dionýsius. Tento rád usporadúval veľké hostiny. Raz ho jeho priateľ Damokles požiadal, aby aj jeho pozval dakedy na hostinu. Kráľ ho skutočne pozval a dal mu predložiť najvybranejšie jedlá a nápoje. Damokles jedol a pil s veľkou chuťou. Ale ako sa pozrel hore, veľmi sa zľakol. Nad svojou hlavou videl visieť meč, vybrúsený na obidve strany. Meč bol zavesený na tenkej nitke. Keď ho Damokles uvidel, začal sa triasť od strachu a hneď mu prešla chuť do jedla.
Aj nad tvojou hlavou visí Damoklesov meč smrti. Preto buď pripravený(á)! Ži tak, aby si pre „tento pozemský život nestratil(a) život večný!“ Ži tak, aby si hoci kedy spokojne mohol(a) ísť pred súd spravodlivého Boha! Plň si čo najsvedomitejšie svoje náboženské povinnosti, ži podľa predpisov Božích!
Spokojne umiera len ten, kto po celý svoj život kráčal cestou Božích prikázaní.
Šťastlivú večnosť môže očakávať len ten, kto za svojho pozemského putovania kráča po ceste, ktorou ho vedie Cirkev- jeho Ariadna.
Andrej Klíman
alianciazanedelu.sk/archiv/1625
Dňa 31. mája 1892 bol krásny májový deň. V ten deň 900 baníkov zostúpilo v Příbrami pod zem na odpoludňajšiu zmenu.
Práca išla riadnym tempom. Odrazu však na Mariánskej šachte vypukol oheň. Správa o tom sa rozniesla po celom meste a v baníckych rodinách nastal veľký plač. Vchod do bane bol čoskoro obkľúčený plačúcimi ženami, deťmi a príbuznými. Správa baní chcela začať záchranné práce, ale nebolo to možné. V tom čase ešte nebolo ochrany proti plynom, baníci nemali plynové masky ani žiadne dýchacie prístroje a tak nebol žiadny možný pokus o záchranu baníkov.
Oheň v bani sa šíril viac a viac a zasiahol aj výdrevu a smrtiaci dym vnikal do všetkých podzemných priestorov. Preto vyzvali baníkov, aby sa okamžite vyšli z bane. Kto len mohol, usiloval sa zachrániť svoj život. Nezachránili sa však všetci baníci. Pod zemou zahynulo 319 baníkov, po ktorých ostalo 285 vdov a 960 sirôt. Mŕtvoly zahynutých baníkov boli vyvážané až do 9. Júla a posledná bola nájdená až 22. septembra.
Pri hľadaní mŕtvol dňa 22. Júna 1892 našli na jednom mieste pod zemou na dynamitovom papieri napísané listy. Tieto listy boli napísané ceruzkou a v nich sa lúčili zahynuvší baníci so svojimi ženami a deťmi. Najdojemnejší z nich je list Františka Soukupa, v ktorom sa píše.
…Prosím vás, kto nájdete tento môj posledný list, odovzdajte ho mojej draho milovanej manželke: sú to moje posledné slová, ktorými sa lúčim so svojimi deťmi a prosím ich, aby sa modlili za mňa, by mi Boh odpustil moje previnenia a aby nezabudli na Boha, tak, ako ja pri poslednej hodine.
Prišli sme do roboty, začali sme pracovať. Vtedy sem pribehli ľudia, že sa nemôžu odtiaľto dostať: pokúšali sme sa dostať von, ale nebolo to možné. Čakali sme na pomoc vetrom z rúrok, tá by nás bola zachránila: nebol nám sem vpustený. Pokiaľ sme mohli, tak sme sa modlili a pomáhali si. Keď sme oslabli, upadali sme do hlbokého spánku večnosti.
Pre Boha vás prosím, dajte týchto pár riadkov mojej manželke, sú to posledné slová k nej. Vypočujte ma a dajte jej to, pre Boha vás prosím!
S Bohom, s Bohom, drahá moja manželka, prichádza chvíľka môjho spánku, s Bohom i moje deti, ako smutne sa s vami lúčim, s Bohom priatelia.
S Bohom všetky manželky všetkých, ktorí sme tu zahynuli!
Drahá manželka, s veľkou úzkosťou ti píšem posledné slová, hlava bolí, duch slabne, večnosť sa blíži! Veľmi bolestne sa lúčim s vami a prosím vás, modlite sa za mňa, že by som pre tento pozemský život nestratil život večný: prosím vás, modlite sa: s Bohom, s Bohom. Všetko skladám na teba, drahá manželka, odovzdávam ti deti, a všetko, staraj sa o ne, tak ako ja. S Bohom vy všetci priatelia, modlite sa: tú almužnu čo máš, o tom vieš.
Dlžný nie som nikomu, len Bartošovi asi 40 kr. u nás za nejaký ten liter piva, viac nie.
František Soukup
Citoval som Ti doslovne zahynuvšieho baníka. Som presvedčený, že list otriasol tvojou dušou.
Priateľu, sestra! Ty síce nie si baníkom, ale aj Tebe hrozí smrť. Nože, ži riadnym katolíckym životom, aby Ťa tá smrť nenašla nepripraveného, nepripravenú!
Na ostrove Sicílii žil okolo roku 400 pred Kr. panovník menom Dionýsius. Tento rád usporadúval veľké hostiny. Raz ho jeho priateľ Damokles požiadal, aby aj jeho pozval dakedy na hostinu. Kráľ ho skutočne pozval a dal mu predložiť najvybranejšie jedlá a nápoje. Damokles jedol a pil s veľkou chuťou. Ale ako sa pozrel hore, veľmi sa zľakol. Nad svojou hlavou videl visieť meč, vybrúsený na obidve strany. Meč bol zavesený na tenkej nitke. Keď ho Damokles uvidel, začal sa triasť od strachu a hneď mu prešla chuť do jedla.
Aj nad tvojou hlavou visí Damoklesov meč smrti. Preto buď pripravený(á)! Ži tak, aby si pre „tento pozemský život nestratil(a) život večný!“ Ži tak, aby si hoci kedy spokojne mohol(a) ísť pred súd spravodlivého Boha! Plň si čo najsvedomitejšie svoje náboženské povinnosti, ži podľa predpisov Božích!
Spokojne umiera len ten, kto po celý svoj život kráčal cestou Božích prikázaní.
Šťastlivú večnosť môže očakávať len ten, kto za svojho pozemského putovania kráča po ceste, ktorou ho vedie Cirkev- jeho Ariadna.
Andrej Klíman
alianciazanedelu.sk/archiv/1625