Dnes (18. apríla 2007) si pripomíname 60. výročie potupnej smrti prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu.
V rámci tejto spomienky mne pripadla úloha zrekapitulovať posledné mesiace jeho pozemského života, od jeho odchodu do emigrácie až po jeho smrť na šibenici. Boli to mesiace najväčšieho poníženia nielen Dr. J. Tisu, ale aj celého národa, ktorému v rokoch 1939 – 1945 stál na čele.
V marci 1945, keď sa front približoval k Bratislave, prezident a vláda opustili hlavné mesto a presťahovali sa do Holíča a Skalice. Očakávali, že front sa zastaví na obrannej línii pozdĺž Malých Karpát a Váhu.
Ale postup Červenej armády sa už zastaviť nedal a bolo treba ísť ďalej na západ do Rakúska. Ich dočasným sídlom sa stal starobylý benediktínsky kláštor v Kremsmünsteri.
Odtiaľ sa prezident so svojimi najbližšími spolupracovníkmi vybral do Mníchova, kde sa chcel dať do ochrany kardinála Faulhabera. Nechcel sa zachrániť kvôli sebe, ale kvôli budúcnosti národa. Dúfal, že bude môcť pokojne a objektívne predložiť víťazným veľmociam slovenskú situáciu, vysvetliť im, ako a prečo sa Slovensko osamostatnilo, čo sme robili a prečo sme tak robili a hlavne zdôrazniť – na základe samourčovacieho práva – nezlomnú túžbu národa po samostatnom živote vo vlastnom štáte.
Ale v tom chaotickom čase posledných dní vojny sa prezidentovi už nepodarilo dostať sa do Mníchova. Bol prinútený uchýliť sa do kapucínskeho kláštora v Altöttingu. Tu ho objavila americká pátracia služba. Zaistili ho a dňa 14. júna 1945 odvliekli najprv do zaisťovacieho tábora v Garmich-Partenkirchen a neskôr ho odtiaľ premiestnili do Freisingu. V rukách amerických vojenských orgánov bol prezident Tiso vystavený fyzickému a psychologickému trýzneniu, ktoré navždy stane hroznou obžalobou americkej demokracie a justície. O tomto neľudskom zaobchádzaní sa prezident Tiso svojmu nemeckému priateľovi vyjadril takto: „Wir haben alles erlitten ausser der Kreuzigung – prešli sme krížovou cestou až po ukrižovanie“. To ukrižovanie ho čakalo doma.
Koncom októbra 1945 americké okupačné úrady vydali Dr. Tisu a jeho spoločníkov do rúk č.-s. policajných orgánov. Dňa 27. októbra ich priviezli do Prahy, odkiaľ ich o dva dni neskoršie eskortovali v putách do Bratislavy. Prezidenta umiestnili vo väznici Krajského súdu a tam ho potom vyšetrovali, súdili, odsúdili i popravili.
V ponížení svojho prezidenta národ videl svoje vlastné poníženie. V svojej bezmocnosti sa zmohol iba na niektoré protestné a záchranné akcie. Tie však nijako neovplyvnili hnev a nenávisť „víťazných nepriateľov národa, riadiacich sa starou pohanskou zásadou Vae victis – Beda premoženým!
Komunisti a im podobní protivníci slovenskej samostatnosti volali po prísnom potrestaní prezidenta a jeho vlády a nástojili, aby proces začal ešte pred Vianocami 1945. Ale aby konanie Národného súdu malo aspoň vonkajšie znaky justičného procesu, bolo treba pripraviť formálnu obžalobu. Príprava procesu sa hneď rozbehla, ale jej tempo sa spomalilo v prvých mesiacoch roka 1946 v dôsledku blížiacich sa volieb. Tie sa mali konať 26. mája 1946. Vedelo sa, že voľby vyhrá tá strana, ktorej odovzdá hlasy katolícka väčšina národa, ktorú dovtedy noví vládcovia Slovenska iba zaznávali a prenasledovali.
V marci 1946 predstavitelia slovenských katolíkov uzavreli s evanjelickým vedením Demokratickej strany tzv. Aprílovú dohodu, v ktorej za hlasy slovenských katolíkov slovenskí evanjelici pripustili k účasti na moci aj zástupcov katolíckej väčšiny. K zmluve patrilo aj ústne uistenie (gentlemen‘s agreement) ohľadne procesu s Dr. Tisom: Prezident nebude odsúdený a v prípade, že by bol – bude omilostený.
Po tomto písomnom a ústnom dohovore katolícki biskupi odporučili veriacim hlasovať na Demokratickú stranu, ktorá potom drvivou väčšinou vyhrala voľby a Komunistická strana Slovenska utŕžila pokorujúcu porážku.
Proces s Dr. Jozefom Tisom a jeho dvomi spoločníkmi (Dr. Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach) sa začal 2. decembra 1946 čítaním obžalobného spisu, ktorý obsahoval 113 „zločinov“, z ktorých takmer každý niesol so sebou obligatórny trest smrti. Treba však dodať, že išlo o retroaktívnu justíciu.
To bolo úplne v rozpore s tradíciou európskeho súdnictva, kde platí zásada Nullum crimen sine lege – niet viny, keď nieto zákona, ktorý bol prestúpený. Ale naši ľudovodemokratickí zákonodarcovia nadekrétovali zákony so spiatočnou platnosťou a súdili Dr. Tisu nielen za to, čo robil v rokoch 1939 – 1945, ale aj za jeho činnosť pred rokom 1938, teda za činnosť, ktorá vykonával v medziach platných zákonov predmníchovskej Č-SR.
Za predsedu Národného súdu bol vymenovaný Igor Daxner a obžalobcami boli Ľudovít Rigan, Juraj (Jiří) Šujan, Michal Gero a Anton Rašla. Obhajcami Dr. Tisu boli: Martin Grečo a Ernest Žabkay. Súd vypočul asi 200 svedkov, ale nie vždy tých, ktorých žiadala obhajoba. Mnohí svedkovia, ktorí by mohli svedčiť v prospech prezidenta, jednoducho neboli pripustení, a viacerí z tých, čo boli pripustení, neboli sprisahaní a teda ich svedectvo nemalo patričnú váhu. Pri výpovediach svedkov predseda súdu často nedovolil odpovedať na otázku, ktorú obhajoba predložila. Hoci išlo o verejný proces, prístup do súdnej siene bol obmedzený na 50 osôb a o tom, kto dostane povolenie, rozhodoval Dr. Daxner.
Správy o priebehu súdu, určené pre verejnosť boli kontrolované a cenzurované. Slovom, išlo tu o zmanipulovaný politický proces, o akt politickej pomsty, kde rozsudok bol už vopred rozhodnutý. Robilo sa však všetko možné, aby vznikol dojem, že pred súdom stojí zločinec, ktorým národ opovrhuje a žiada jeho potrestanie.
Ale národ sa nedal oklamať a nepodarilo sa oklamať ani cudzinu. Britský konzul v Bratislave John A. Grant v svojich správach často poukazoval na túto „travesty of justice“ (travestiu [výsmech] súdneho konania) a pripomínal: „Ako viete, Slováci sú z 80 % katolíci a tí predstavujú mienku masy, ktorá je dnes prevažnou mierou na Tisovej strane.“
Spomedzi akcií na obranu Dr. Tisu osobitnú zmienku si zasluhuje postoj slovenských katolíckych biskupov. Už v januári 1946, ešte predtým než začal proces s Dr. Tisom, Zbor biskupov Slovenska adresoval osobitnú žiadosť Predsedníctvu SNR, v ktorej – medzi iným – pripomína, že „Dr. Jozef Tiso bol vždy kňaz horlivý, bezúhonného života. Vo svojej rozsiahlej aktivite usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval… Väčšina slovenského národa je s nami presvedčená, že úmysly Dr. Jozefa Tisu pri verejnej činnosti boli tie najlepšie… Celá slovenská verejnosť sleduje vývoj udalostí okolo Dr. Jozefa Tisu a vo väčšine zaujíma záporný postoj voči tým snahám, ktoré chcú vyvolať nenávisť voči jeho osobe. Týmto sa len zväčšuje neblahé trieštenie národa…“
Predsedníctvo SNR na list neodpovedalo. Zbor katolíckych biskupov Slovenska však neprestával vyjadrovať svoje obavy a znepokojenie nad priebehom procesu a nad jeho možnými následkami. Keď sa proces skončil a čakalo sa na rozsudok, slovenskí biskupi znovu pozdvihli svoj hlas na obranu Dr. J. Tisu. V prvých dňoch apríla 1947 trnavský apoštolský administrátor Dr. Pavol Jantausch v mene Zboru biskupov sa obracal na prezidenta Beneša s takouto prosbou: „Slovutný pán prezident! Z poverenie Biskupského zboru Slovenska a v jeho mene úctivo prosím, aby ste ráčili udeliť milosť Dr. Jozefovi Tisovi, ak by bol Národným súdom v Bratislave na smrť odsúdený… Celý biskupský zbor je presvedčený, že Vaša Excelencia svoje právo ako hlava štátu použije v dobro nášho národného a štátneho života a udelí milosť prípadne na smrť odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi.“
Ako vieme, ani tento list neobmäkčil nenávisťou zatvrdnuté srdcia a nezachránil prezidenta Tisu. Bol odsúdený na smrť, milosť od prezidenta nedostal a bol obesený ako obyčajný zločinec.
Dnes však oveľa dôležitejšie je to, že v rokoch 1945 – 1947 katolícki biskupi, ktorí predstavovali najvyššiu morálnu a spoločenskú autoritu v národe, zaujali takéto pevné stanovisko, aj keď si uvedomovali, že bolo politicky nepopulárne a pre nich osobne škodlivé. Hovorili však ako zodpovední pastieri a tlmočníci veriaceho ľudu, ktorému „ľudovodemokratický“ režim zviazal ruky a zapchal ústa. Poznali Dr. Tisu, bezprostredne sledovali jeho politickú činnosť v ťažkých vojnových časoch, posudzovali ju v kontexte súčasných udalostí, vedeli, čo mohol a čo nemohol urobiť, čomu zabránil a čomu sa nedalo predísť. Vydali o ňom svedectvo, ktoré (spolu so svedeckou výpoveďou arcibiskupa Kmeťku a biskupa Buzalku v Tisovom procese) navždy ostanú žiarivým príkladom statočnosti, nebojácnosti a pravého kresťanského postoja.
Ako by nám milo padlo, keby aj dnešní otcovia biskupi nasledovali príklad svojich predchodcov. Keby povstali a na adresu ohováračov i nactiutŕhačov v súčasnej ofenzívnej kampani proti Dr. Tisovi (ktorá je ničím iným ako zahaleným útokom proti národu, proti jeho kresťanským tradíciám i proti duchovenstvu) zopakovali slová a skutky Zboru katolíckych biskupov Slovenska z r. 1946 – 1947 a hlasom svojej autority sa postavili na obranu pravdy, práva a spravodlivosti.
Proces s Dr. Tisom a spoločníkmi skončil záverečnými prejavmi obžalobcov (13. a 14. marca), kde všetci traja žiadali trest smrti povrazom. Po nich prehovorili obhajcovia (15. a 16. marca) a 17. marca povedal svoju obhajobnú reč Dr. J. Tiso. V deväťhodinovom prejave vykreslil obraz svojej životnej činnosti, ktorá sa vždy niesla v znamení hesla „za Boha a národ“. To bol jeho testament i jeho odkaz.
Dňa 19. marca 1947 Dr. Igor Daxner vyhlásil proces za skončený a oznámil, že súd sa zíde ešte raz, aby vyniesol konečný rozsudok. Podľa predpisov rozsudok mal byť vynesený do 30 dní po skončení procesu.
Priebeh procesu a hysterické hlasy obžaloby, najmä krvožížnivá rétorika Dr. A. Rašlu, jasne naznačovali, Dr. Tiso bude odsúdený na smrť.
Ľudia a zoskupenia so zmyslom pre spravodlivosť a ľudskosť zahájili rozmanité akcie na záchranu života Dr. J. Tisu. Na viacerých miestach Slovenska sa odohrali spontánne ľudové demonštrácie (napr. Piešťany, Chynorany, Nové Mesto nad Váhom, etc.), ktoré však boli políciou rozohnané. Za mierny a ohľaduplný rozsudok sa prihovárali rozličné spolky a organizácie na Slovensku i v zahraničí, intervenovali predstavitelia katolíckej i evanjelickej cirkvi, viacerí odvážni jednotlivci.
Zvlášť pozoruhodné boli akcie zo strany Vatikánu, Francúzska a Veľkej Británie.
I keď to neboli vždy formálne diplomatické zákroky (aby sa vyhlo obvineniu, že sa zasahuje do vnútorných záležitostí Česko-Slovenska), boli to chvályhodné pokusy ovplyvniť príslušné úradné miesta, aby sa neprekročila hranica politickej únosnosti, ale radšej sa citlivo uplatňovala zásada „justice with mercy“ (spravodlivosť so súcitnosťou). Je napríklad známe, že britský veľvyslanec v Prahe Philip Nichols sa v tejto veci obrátil na ministra školstva J. Stránského, na ministra zahraničia Jana Masaryka, na ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu i na prezidenta Beneša. Všetci ministri súhlasili, že prísny trest, prípadne poprava Dr. Tisu, prehĺbi priepasť medzi Čechmi a Slovákmi a medzi katolíkmi a evanjelikmi na Slovensku, ale ani jeden sa nechcel zaviazať, že sa prihovorí za mierne potrestanie, alebo milosť. Prezident Beneš veľvyslancovi povedal, že sa bude riadiť odporúčaním vlády. Vyjadril sa asi v tomto zmysle: „Viem, že trest smrti rozdelí národ, či ho už omilostím, alebo nie. Ak dostane milosť, budú sa búriť tí, čo za okupácie trpeli, ak bude popravený, budú mi to zazlievať tí druhí.“
Národný súd sa zišiel na svoje záverečné zasadanie 15. apríla 1947. Z troch obžalovaných bol v sieni prítomný iba Dr. Tiso – Dr. F. Ďurčanský sa skrýval v zahraničí a Alexander Mach bol v nemocnici. Ortieľ Národného súdu znel: trest smrti povrazom pre Dr. Tisu a Dr. Ďurčanského. (Rozsudok nad A. Machom mal byť vyhlásený po jeho prepustení z nemocnice).
Rozsudok Národného súdu je 230-stránkový dokument a jeho čítanie trvalo (s dvomi krátkymi prestávkami) od 9.30 do 21.00 hod. Po prečítaní sudca položil Dr. Tisovi otázku, či bude žiadať milosť. Dr. Tiso odpovedal: „Z mravnej povinnosti žiadam.“ Jeho obhajcovia mali žiadosť už vopred pripravenú a teraz začala dramatická reťaz udalostí, ktorá sa však skončila neúspešne.
Žiadosť o milosť sa dostala najprv pred Povereníctvo spravodlivosti. Poradný zbor Povereníctva v zložení Dr. Pavol Seko, Dr. Karol Vagač, Dr. Ivan Vesel a Dr. František Satzke sa zišiel 16. apríla za prítomnosti povereníka Ivana Štefánika a prezidiálneho šéfa Ladislava Udváryho. Po dlhšej a vyčerpávajúcej debate sa traja odborníci vyjadrili za udelenie milosti, štvrtý, Dr. Ivan Vesel, odporúčal milosť neudeliť. Výsledok však vyznel v tom zmysle, že Povereníctvo spravodlivosti odporučilo udelenie milosti, dokonca s varujúcim dodatkom, že neudelenie by mohlo mať „mnohé neželateľné výsledky“.
Povereník Ivan Štefánik odniesol toto odporúčanie Predsedníctvu SNR 16. apríla o 18. hod. Predsedníctvo pozostávalo z piatich členov: Dr. Jozef Lettrich, predseda a štyria podpredsedovia, Andrej Cvinček a pplk. Milan Polák za DS a Karol Šmidke a Ivan Horváth za KSS. DS mala tu prevahu 3:2 a očakávalo sa, že v tomto zložení výsledkom bude jednoznačná podpora žiadosti o milosť. Ale Milan Polák na naliehanie odbojárov a tlaku komunistov (do tábora ktorých prešiel po februári 1948) odmietol hlasovať za udelenie milosti a zdržal sa hlasovania.
A tu sa predseda SNR dopustil fatálnej chyby.
Namiesto toho, aby vyžadoval od člena DS podriadenie sa straníckej disciplíne, rozhodol sa postúpiť žiadosť o milosť pražskej č.-s. vláde bez vyjadrenia. Minister spravodlivosti Dr. Prokop Drtina v svojich pamätiach Československo – můj osud tvrdí, že o živote a smrti Dr. Tisu bolo rozhodnuté vtedy, keď SNR zvalila zodpovednosť za odporúčanie milosti na č.-s. vládu. On vraj sľúbil Dr. Lettrichovi, že podporí žiadosť o milosť, ako ju odporučí SNR, ale vraj Dr. Lettrich nemôže čakať, aby jeho povinnosť vykonal niekto iný.
Keď sa žiadosť o milosť dostala pred vládu, tá väčšinou hlasov odporučila prezidentovi Benešovi milosť neudeliť. Za udelenie milosti hlasovali iba ministri Demokratickej a Lidovej strany a to bolo veľmi málo. Ešte v ten deň prezident Beneš oznámil Národnému súdu v Bratislave, že „vláda sa na svojej schôdzke 16. apríla 1947 uzniesla neodporučiť milosť. Vzhledem k tomuto usnesení vlády milost neuděluji.“
Ráno 17. apríla 1947 člen senátu Národného súdu Ludvik Benada oznámil toto kruté rozhodnutie Dr. Tisovi. Zároveň ho informoval, že poprava bude prevedená na druhý deň, t.j. 18. apríla 1947 o 5. hodine ráno.
Dr. J. Tiso prijal zamietnutie kľudne, ako vec, na ktorú bol pripravený. Žiadal iba kňaza, aby sa mohol pripraviť na kresťanskú smrť. V tom mu vyhoveli. Jeho spovedníkom a duchovným spoločníkom v posledných hodinách života bol kapucínsky páter Hilár (občianskym menom Štefan Párik) z kláštora, ktorý je iba 150 metrov od miesta, kde si dnes pripomíname 60. výročie potupnej smrti nášho prvého prezidenta.
Páter Hilár, ktorý neskôr utiekol na Západ, nám zanechal podrobný opis posledných chvíľ života Dr. Tisu. Odcitujem aspoň niektoré časti tohto dokumentu:
„Do väznice Krajského súdu som prišiel 17. apríla okolo 18. Hodiny. Pána prezidenta som našiel v návštevnej miestnosti, kde sa lúčil so svojou najbližšou rodinou. Potom nás dvoch odviedli do väzenskej cely a nechali osamote. Pán prezident navrhol, aby sme sa spolu pomodlili modlitby, ktoré sa zvykol modliť každodenne a síce celý sv. ruženec a potom štvoro litánií, k Božskému Srdcu, Menu Ježiš, sv. Jozefovi a Loretánske…
Čo ma najviac u neho udivovalo to nebol ani tak jeho pokoj, vyrovnanosť, odvaha a zmierenie sa s Božou vôľu, ale to bola jeho úžasná pokora.
Po modlitbách prehovoril: „Teraz by sme mohli pristúpiť k sv. spovedi. Ešte sa trochu prichystám, chcel by som si vykonať generálnu sv. spoveď…“ Ja som ho nechal jeho príprave a vzal som si štólu, tiež sa chystajúc a modliac sa Duchu svätému, aby ma osvietil. Pán prezident si kľakol a prichystal sa. Ja som odišiel najskôr k dverám, povedal som dozorcom, aby nás teraz nevyrušovali, že bude spoveď. Potom som dvere privrel, ale zavrieť sa nedali, lebo zámka bola otočená. Sv. spoveď trvala asi hodinu. Po spovedi som mu pomohol vstať…“
Po spovedi strávil Dr. Tiso krátky čas s pátrom Hilárom v priateľskom rozhovore, počas ktorého mu prezident povedal: „O udelenie milosti som žiadal, lebo som bol vyzvaný zvonka a nechcel som, aby sa povedalo, že azda svojou tvrdohlavosťou som zmaril dobré úmysly tých, ktorí ma chceli zachrániť.
A dnes som vďačný Pánu Bohu, že mi doprial čas na pokánie – dva roky – a že mi dal vedieť poslednú hodinu. Považujem si to za jednu z najväčších milostí, že mi doprial, aby som sa dobre pripravil na poslednú hodinu.“
Po týchto slovách sa zahĺbil do svojich myšlienok a tak sme zotrvali v krátkom rozjímaní. Potom sme sa ešte pomodlili litánie Loretánske a litánie k sv. Jozefovi, jeho patrónovi, patrónovi to šťastnej hodiny smrti. Boli asi dve hodiny zrána, posledné to ráno v jeho živote.“
Páter Hilár využil túto chvíľu kľudu, ktorá po modlitbách nasledovala a požiadal prezidenta Tisu, aby nadiktoval svoj odkaz národu. Dr. Tiso to aj urobil a tento jeho „Posledný odkaz“ je verejnosti dobre známy. Páter Párik ho stenograficky zachytil, ukryl vo svojej kapucni a tak ho vyniesol von.
Odkaz končí slovami: „Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“
V tejto súvislosti páter Párik zaznamenal aj jeden pozoruhodný detail: „Pán prezident ma požiadal, aby som mu to, čo som napísal ešte raz prečítal, lebo pri diktovaní som neopakoval, čo mi hovoril. Keď som mu prečítal to, čo som bol napísal na jeho diktát, pri posledných slovách sa pozastavil a povedal. „Bude lepšie, páter, keď miesto Cirkvi katolíckej napíšeme Cirkvi Kristovej, aby sa evanjelici necítili vylúčení zo zväzku slovenského národa“. Ja som teda škrtol posledné slovo a pripísal som to, čo si žiadal.“
O 3. hod. ráno sa prezident Tiso a pátrom Hilárom ešte pomodlil krížovú cestu a ráno o 3.30 hod. začal slúžiť svoju poslednú sv. omšu. „Pri sv. omši bol mimoriadne kľudný a slúžil s nevšednou sústredenosťou a zbožnosťou. Sv. omša bola tichá, mimo mňa boli prítomní naši dvaja dozorcovia a ten starší, čo nám pripravil oltár… Po omši sa zobliekol z omšových rúch v sakristii a znovu vošiel do kaplnky, kde sa modlil poďakovanie… O štvrť na šesť konečne prišiel ten starší dozorca a dal mi rukou pokyn, že je čas zostúpiť. Pristúpil som tíško k pánu prezidentovi a povedal som mu, že je čas. On sa poďakoval, vstal a rozhodným krokom sa pobral smerom k sakristii.
Keď mi dozorca pokynul, aby sme vyšli hlavnými dverami, upozornil som ho a tak sme sa spoločne pobrali na poslednú cestu… Bol zabraný do svojich myšlienok a v pravej ruke držal ruženec. V tichu sme zostúpili na prízemie, kde rôznymi dverami, ktoré dozorcovia pred nami otvárali a zatvárali, sme sa dostali až na nádvorie, kde mala byť poprava. Nádvorie, kde sa poprava vykonáva, je úzky obdĺžnikový priestor, asi 40 metrov dlhý a 7 – 8 metrov široký, ohraničený zo všetkých strán múrom… Po oboch stranách stáli svedkovia popravy. Bolo ich asi dvadsať. Keď sme sa blížili k šibenici, prechádzali sme popri týchto pánoch, z ktorých niektorí boli vo vojenskej rovnošate. Dvaja z nich – v civilnom obleku – pozdravili nás, keď sme pomimo nich prechádzali. Boli to pravdepodobne jeho obhajcovia. Pán prezident i ja sme odpovedali na pozdrav pokývnutím hlavy.
Jeden dozorca nás odprevadil až k šibenici, kde v oddelenej skupine stáli traja kati: za šibenicou, po pravej i ľavej strane… Pán prezident sa postavil kľudne pred schody šibenice a obrátil sa ku skupine sudcov, ktorých pravdepodobne poznal od súdu. Ja som sa postavil vedľa neho tak, aby som mohol pozorovať šibenicu a zistiť, ako mu budem môcť dať zavčasu posledné pomazanie…“
Akt obesenia a sedem minút zomierania na šibenici páter Hilár v svojej správe nespracoval. Povedal, že sa to vraj „slovami opísať nedá“.
Jestvuje však úradná zápisnica, kde sa táto tragická udalosť podáva takto:
Zápisnica spísaná 18. apríla 1947 vyslaným sudcom Národného súdu v Bratislave o výkone trestu smrti povrazom na odsúdenom Dr. Jozefom Tisom (sic!).
Prítomní: Ľudovít Benada, vyslaný sudca, Štefan Vlasák, s.k. revident, zapisovateľ, Ján Puchala, za štátne zastupiteľtvo, Dr. Anton Vasek, za Miestny nár. výbor, MUDr. Imrich Molec a MUDr. Vojtech Orovan, policajní lekári, páter Hilár (Štefan Párik), duchovný, Ján Hrivňák, správca väznice, František Nedavaška, za OVNB I., plk. František Janda a pplk. Rudolf Viktorin, za Povereníctvo vnútra VII. odbor, Dr. Arnošt Žabkay a Dr. Martin Grečo, obhajcovia.
Štátny zástupca konštatoval, že sa k výkonu trestu smrti všetky predvolané osoby dostavili.
O 5. 15 hod bol predvedený odsúdený Dr. Jozef Tiso, ktorému vyslaný sudca prečítal rozsudok Národného súdu, ako aj prípis Národného súdu zo dňa 17. apríla 1947, podľa ktorého intimátu Povereníctva spravodlivosti zo dňa 17. apríla 1947 bolo oznámené, že p. prezident Československej republiky odsúdenému milosť neudelil.
Na to vyslaný sudca odovzdal odsúdeného katovi o 5.22 hod. s cieľom prevedenia výkonu trestu smrti.
Na to kat o 5.23 hod. hlásil štátnemu zástupcovi, že výkon previedol. Na to na výzvu štátneho zástupcu prítomní úradní lekári po prezretí odsúdeného o 5.30 hod. konštatovali smrť.
Na to štátny zástupca nariadil, aby mŕtvola odsúdeného Dr. Jozefa Tisu bola strážená do doby, keď bude učinené ďalšie opatrenie.
Zápisnica po prečítaní schválená a podpísaná.
Takouto potupnou smrťou sa skončila životná púť kňaza a prezidenta Dr. Jozefa Tisu, ktorý dve hodiny pred svojou popravou sa neváhal vyhlásiť „za mučeníka v prvom rade Božieho zákona. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu.“ Umučili ho nepriatelia Boha a kresťanstva a ich zloba a nenávisť siahala až za hrob. Úhlavný nepriateľ Dr. J. Tisu, prezident Dr. E. Beneš, akoby nedôveroval slovenským katom, vyslal svojho špeciálneho emisára, majora ŠTB Bedřicha Pokorného, aby svojou prítomnosťou na poprave zariadil, že vražda bude dôsledne prevedená a odsúdenec mŕtvy. A tak na naliehanie majora Pokorného, po lekárskom konštatovaní o smrti o 5.30 hod., mŕtvola Dr. Tisu musela ostať visieť na šibenici ešte ďalších 30 minút.
Dr. Tiso si pred smrťou želal, aby ho pochovali na cintoríne v Bánovciach nad Bebravou, kde pôsobil najprv ako kaplán (1912 – 1914) a potom ako dekan-farár (1924 – 1945). Nevyhoveli mu. Nevyhoveli ani žiadosti jeho brata prof. Jána Tisu, ktorý žiadal, aby mohol jeho telo uložiť do rodinnej hrobky vo Veľkej Bytči. Úradné miesta rozhodli, že mŕtvola Dr. J. Tisu sa pochová v prísnej tajnosti na Martinskom cintoríne v Bratislave dňa 19. apríla 1947 o 1. hod. ráno. Aj o pohrebe sa zachovala úradný záznam, ktorým chcem zakončiť tento svoj príhovor:
Zápisnica spísaná na verejnom cintoríne v Bratislave dňa 19. apríla 1947 o 1.00 hod. vo veci pochovania mŕtvoly Dr. Jozefa Tisu.
Pohreb bol vykonaný vo vyše označenom čase na verejnom cintoríne v Bratislave v prítomnosti rímskokatolíckeho farára, pátra saleziánov, Jozefa Staša, ktorý vykonal pohreb podľa obradu Rímskokatolíckej cirkvi s príslušnými ceremóniami.
Totožnosť mŕtvoly Dr. Jozefa Tisu pred uložením do hrobu bola osobne na vlastné oči zistená úradne pánom Jánom Novomeským, prokurátorom Štátneho zastupiteľstva v Bratislave a pánom Jánom Hrivňákom, správcom väznice Krajského súdu Bratislave, ktorí túto skutočnosť dosvedčujú.
Na to truhla bola zavretá a v prítomnosti vyššie uvedených úradných osôb zahrabaná, čo svojimi podpismi potvrdzujú.
Dr. Jozef Tiso odišiel do večnosti pred 60 rokmi. V očiach roduverných Slovákov ostáva byť mučeníkom, ktorý položil svoj život za svoj národ. Ostáva svetlou postavou našich dejín aj napriek neprestajnej kampane očerňovania a potupovania jeho pamiatky. V tomto je jeho osud podobný mnohým velikánom kresťanských dejín. A je isté, že kým budú v ľudských srdciach žiť city pre spravodlivosť a pravdu, jeho meno sa bude vyslovovať s úctou a vďačnosťou medzi synmi a dcérami svetla a bude dráždiť do nepríčetnosti synov a dcéry sveta. Česť jeho pamiatke!
FRANTIŠEK VNUK
Posledné mesiace života Dr. Jozefa Tisu.
(Prednáška na seminári o Prezidentovi Slovenskej republiky J. Tisovi v Evanjelizačnom dome Quo vadis v Bratislave 18. apríla 2007)