Predslov ku knihe od Jána Smoleca:
Študoval s Husákom, spolupracoval s Tisom, žil pre Slovensko
Dr. Ján Mikula o sebe rád tvrdieva, že je jedným z mála žijúcich svedkov, ktorí môžu o prvom Slovenskom štáte povedať nejaké svedectvo. V tomto štáte nielen žil, ale sa aj aktívne zúčastňoval na jeho budovaní. Na prvé stretnutie s ním si spomínam veľmi čerstvo. Po novembri 1989 neuplynul ani polrok a ja som sa rozhodol vydať na tie časy nevídanú a neslýchanú knihu Proces s Dr. J. Tisom. Jej obsahom boli spomienky žalobcu Dr. A. Rašlu a obhajcu Dr. E. Žabkaya.
Mnohí ma od tohoto zámeru odhovárali. Krútili nechápavo nosmi. Vraj, kto to kedy videl obhajovať najväčšieho slovenského vojnového zločinca. Niektorí, ktorí sa pretransformovali na dnešných strážcov demokracie a ochrancov slobody prejavu mi doslovne zakazovali knihu vydať. Vydavateľstvo Tatrapres, ktorému som po 20-ročnom novinárskom dištanci riaditeľoval, patrilo pod Slovenský syndikát novinárov. Ten tvorili zväčša ludia, ktorí verne slúžili komunistom, čechoslovakistom, svetoobčanom a aktívne vymývali občanom mozgy historickými lžami a nezmyslami. Márne som vysvetľoval, že prvého slovenského prezidenta neobhajujem, ale iba objasňujem. Pravdupovediac, obvineniam, že Dr. Jozef Tiso bol vojnový zločinec, som istý čas v mladšom veku veril aj ja. Roku 1963 sa však začali trochu rozpúšťať ľady totalitného myslenia. Postupne som sa aj vd’aka tomu, že som pracoval v redakcii Smena, dostával k literatúre a svedectvám, ktoré výrazne spochybňovali to, čo nám vtĺkala do hláv totalitná ideológia.
Marxistické knihy boli vrchovato neobjektívne, historici zámerne zjednodušovali pohľady na dejateľov prvej slovenskej republiky a všetkých bez rozdielu hádzali do jedného vreca s označením „vojnoví zločinci“. Obdobie Slovenského štátu hodnotili ako najtemnejší úsek našich dejín. Komunisti sa za jeho prezidentovania mohli stretávať s ministrom vnútra A. Machom v kaviarni a dohovárať sa kto utečie z väznice. Väčšinou utekali tí väzni, po ktorých pásli Nemci. Komunisti odsudzovali slovenský fašizmus ako jeden z najzverskejších. Pritom Tiso nepodpísal jediný rozsudok smrti. Gottwald poslal na šibenicu skoro dvesto politických odporcov a desaftisíce do väzníc a pracovných táborov.
Marxistické závery na večné časy?
Hodnotenie obdobia, ktoré výrazne zasiahlo do povedomia Slovákov po tisícročnom mad’arskom a dvadsafročnom českom útlaku, nám nemôže byf ľahostajné. Optika pohľadu na vojnovú Slovenskú republiku a na jej hlavné postavy nebola objektívna. Nápravu chcela urobif aj Slovenská národná rada, ktorá vo svojom oficiálnom vyhlásení uznala, že politická a mravná vina Dr. Jozefa Tisu nie je jednoznačná, a preto ustanovila komisiu, ktorá mala objektívne posúdif filozofické, historické, ekonomické, sociálne, kultúrne a d’alšie aspekty tohoto obdobia. Žiaľ, doteraz sa v tomto smere urobilo málo, a akékoľvek pokusy o objasnenie tohoto obdobia narážajú na tvrdý odpor. Desať rokov po páde totalitného dogmatického režimu, pokiaľ ide o históriu, dominantné slovo stále majú marxistickí a svetoobčianski historici.
Presvedčili sme sa o tom, po vyjdení knihy profesora univerzity v Padove Dr. Milana S. Ďuricu – Dejiny Slovenska a Slovákov. To by nás, pravdaže, nemalo odradiť od vydávania d’alších svedectiev. Istým spôsobom medzi ne patrí aj „Povstanie“ s legendou od Dr. Jána Mikulu. Moje zoznámenie s týmto vynikajúcim rozprávačom, nadšeným národovcom, bolo originálne. Po vyjdení knihy o Tisovi ma navštívil energický starší pán s francúzskou barlou v pravej ruke. Neprezradil meno, ale oznámil mi: „Pred vami stojí jeden zo slovenských politických zločincov. Počul som, že o nich píšete. Nenapísali by ste čo-to aj o mne? Spýtal sa s potmehúdskym úsmevom. „A aký zločin ste ráčili spáchať?“ spýtal som sa aj ja s istou dávkou irónie. „Júj, je toho neúrekom.
Za Slovenského štátu som šéfoval Združeniu priemyslu, obchodu, živnosti, bánk a poisťovní, ktoré malo pol milióna členov. Z postu funkcie som sa zúčastňoval aj na zasadnutiach predsedníctva HSĽS, hoci som nebol jej členom. Spolupracoval som s prezidentom Tisom. U neho som pre niektorých Židov vybavil prezidentské výnimky, ktoré udeľoval vo veľkom. Možno mi neuveríte, ale aj ja som krstným otcom syna môjho priateľa – pokrsteného Žida. Po vojne ma však obvinili a označili za nepriateľa pracujúceho ľudu, lebo som vraj aktívne podporoval klerikálno-fašistický štát. Pravda je však taká, že som sa zaoberal iba otázkami prosperity Slovenského štátu. Vyšetrovali ma aj kvôli tomu, že som odmietol ísť do takzvaného Slovenského národného povstania. Naparili mi osem rokov väzenia. Našťastie na hraniciach ešte neboli drôty, a tak som ufujazdil do Kanady.“
Slovensko malo vybŕdnuť z vojny. Ďalej mi vyjadroval svoj názor iba na Povstanie. Po jeho vypuknutí vraj Gusto Husák poslal za ním spoločného priateľa zo štúdií Karola Rebru s výzvou, aby sa zapojil do povstania. Navyše žiadal, aby ako predseda najväčšej stavovskej organizácie prehovoril v rádiu k robotníkom, aby chytili do rúk zbrane a šli bojovať. Husákovi rezolútne odkázal: „Ja, čo som päť rokov chodil po slovenských fabrikách a rečnil o výhodách slovenskej samostatnosti, teraz mám hanobiť Slovenský štát? Ej, povedz ty Gustovi, že to nikdy neurobím!“
Záznam z tohoto zaujímavého stretnutia som opísal v Slovenskej Republike 2. 9. 1993. Po čase navštívil redakciu profesor JUDr. Karol Rebro, DrSc., účastník SNP a funkcionár Komunistickej strany Slovenska v povojnovom období a požiadal o uverejnenie svojho stanoviska. Priznal sa k priateľstvu s Jánom Mikulom, ale jeho tvrdenie o tom, že mu priniesol odkaz od G. Husáka, odmietol. Pokúšal som sa neskôr zorganizovať na pôde redakcie stretnutie bývalého l’udáka a bývalého komunistu a urobiť z ich stretnutia redakčný záznam, ale z rozličných príčin sa to žiaľ, nepodarilo.
Tlmočil som mu stanovisko Dr. Rebru telefonicky. Dr. Mikula trval na svojom tvrdení. Slovenský národ nepotreboval povstanie. Potreboval vybŕdnuť z vojny, aby sa skončila s čo najmenšími stratami na životoch a najmenšími hospodárskymi škodami. „To bolo zmyslom našej práce. Povstanie potrebovali ľudia, ktorým išlo o uchvátenie politickej a vojenskej moci na Slovensku v obnovenej Benešovej Československej republike. Povstanie potrebovali komunisti a čechoslovakisti. Slovenský štát sa choval veľmi blahovoľne, ba až ľahostajne k ľud’om, ktorí kuli proti nemu úklady. Voľne sa schádzali, voľne sa radili, hoci sa o všetkom vedelo. Na čele štátu bol prezident – kňaz plný milosrdenstva k blížnemu i k nepriateľovi,“ povedal mi ešte do telefónu.
Doplatil na to životom Mikulov priateľ, šéf bezpečnosti Dr. Beňuška, ktorého po povstaní zatvorilo Gestapo a odvlieklo do koncentráku, činiac ho zodpovedným za nedostatočné bezpečnostné opatrenia pred povstaním. Kvôli tomu zahynuli v Nemecku i bývalý hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Dr. Galan, ako aj najlepší slovenský generál Malár a mnohí ďalší. Podrobnejšiu odpoved‘ prečo nešiel Dr. Ján Mikula do povstania, sa možno dočítať v knihe Cesta života tŕnistá. Vyšla v Kanade a opisuje v nej nielen svoju tŕnistú cestu, ale aj d’alších Slovákov, milujúcich svoj národ a svoju rodnú zem. Prvé národné ostrohy si brúsil vo vysokoškolskorn internáte Svoradov. Na akademické zhromaždenia študentov často zavítal i Andrej Hlinka. Hovoril im o Benešovom čechoslovakizme, osobitne o jeho výroku, že Slováci sú slabšou vetvou jednotného československého národa, bez prirodzeného práva na svoj štát.
Curriculum vitae národovca
Ako vysokoškolák sa v roku 1933 zúčastnil v Nitre na Pribinových slávnostiach. Tisíc sté výročie postavenia prvého chrámu v Nitre organizovala pražská vláda. Schválne však na tribúnu nepozvali Hlinku. Študenti, medzi ktorými bol aj Mikula, ho objavili medzi účastníkmi. Na pleciach ho odniesli na tribúnu. Českí četníci boli pripravení zasiahnuť. Čakali, že sa odohrajú výtržnosti. Stotisícový dav oslavoval Hlinku spontánnym nadšením, modlitbami, spevom. Niektorých aktívnych študentov však vylúčili zo štúdia.
Mikulu potrestali stratou štipendia. Niekoľko mesiacov jedol iba chlieb, cibuľu a čaj. Dostal ťažkú tuberkulózu. Lekári v Martine nedúfali, že ju prežije a preto ho poslali domov zomrieť. Otec prišiel pre neho s konským záprahom „ťahajúci voz – rebrinák“. Naložili naň umierajúceho syna – študenta. Aby nemusel s koňmi ešte raz merať cestu do Martina, zastavili sa u pohrebníka a kúpili truhlu. Doma ho pripravovali na večný život v nebeskej sláve. Ale jemu sa do tej nebeskej slávy naskrze nechcelo. Starenky, ľudové liečiteľky, vážne predpovede lekárskeho kolégia nebrali v úvahu. Vedeli, že rany (kaverny) na pľúcach treba zavrieť vápnom. Nachytali v potoku rakov, zaživa v mažiari potĺkli, rozomleli a masu upražili. Od murárov doniesli metrák nehaseného vápna, zaliali studničnou vodou a „vápennú“ vodu neborák študent Mikula pil od rána do večera. K tomu bylinkové čaje, jarné výhonky z mladých smrekov uvarené s medom, psie a jazvečie sadlo, rybací olej.
Po dvoch týždňoch takejto kúry vstal z postele. Napokon vyštudoval najnenávidenejšie povolanie na Slovensku – fiškáľstvo. Krčmári a fiškáli bohatli na zanedbanosti slovenskej dediny. Advokáti sa neusilovali hádky medzi ľud’mi – zväčša pre malichernosti – zmierňovať, ale ich zámerne rozdúchavali. Dr. Ján Mikula nechcel byť príživníkom na tele slovenského národa a prestal vykonávať advokátsku prax. V tom čase vznikol Slovenský štát. Prvé nariadenie slovenskej vlády bolo oddisponovanie tristotisíc českých štátnych zamestnancov, zriadencov, vyšších a nižších úradníkov, četníkov, učiteľov, riaditeľov podnikov. Na ich miesta nastúpila vyškolená mladá dedinská inteligencia. Dr. Mikula začal organizovať život slovenských živnostníkov. Na Slovensku existovali štyri stavovské organizácie: 1. Združenie priemyslu, obchodu, živností, bánk a poisťovníctva, 2. Združenie poľnohospodárov, 3.
Združenie štátnych a verejných zamestnancov, 4. Združenie slobodných povolaní (lekári, advokáti, umelci). Pronacisticky orientovaný predseda vlády V. Tuka chcel prvé najsilnejšie združenie organizovať po vzore nemeckej pracovnej fronty Arbeitsfront. Tiso však začal Tukových ľudí šikovne z funkcií odstavovať. Dekrét predsedu najväčšieho združenia odovzdával iba tridsaťročnému Mikulovi so slovami: „Ste mladý schopný človek, mám vo vás dôveru. Čítam zavše vaše články v časopise Živnosť, lebo moja sestra je obchodníčka. Veďte toto Združenie v duchu kresťanskej lásky a národnej tradície. Nepotrebujeme žiadne nám cudzie vzory. My si držíme našu osvedčenú národnú líniu za Boha, za národ.“ Ak Slovensko bolo v kataklizme druhej svetovej vojny ostrovom pokoja a poriadku, bolo to vo velkej miere aj zásluhou Združenia, v čele ktorého stál Dr. Mikula. Vo fabrikách, živnostenských a obchodných podnikoch bol pokoj.
Medzi zamestnávateľmi a robotníkmi sa pestovalo porozumenie. Ako predseda Združenia mal právo menovať funkcionárov závodných výborov. Robotníci si ich však volili na celozávodnej schôdzi tajným hlasovaním. Slovensko bolo štátom, kde cez vojnu nebol zavedený na potraviny prídelový systém. Aby sa zabránilo predražovaniu, vláda ustanovila na potraviny dennej potreby maximálne ceny. Dosahovali sa veľké prebytky vo vývoze. V zahraničnom obchode mal štát stomiliónový dolárový prebytok. Slovenskej korune sa hovorilo „tatranský dolár“.
Svedectvo z druhej strany barikády
Dr. Ján Mikula sa v tomto roku dožil požehnaného veku 88 rokov. Napriek tomu, že má domy v Kanade, rodinné letné sídla ná Floride, v Španielsku, vo Švajčiarsku, najlepšie sa cíti vo svojom skromnom jednoizbovom byte v Trenčianskych Tepliciach. S úsmevom konštatuje, že tu sa so svojou milovanou Martuškou pripravuje na večný život v nebeskej sláve, do ktorého sa mu v študentskom veku tak nechcelo. Nesmierne ho teší, že Slovensko si vydobylo samostatnosf. Dúfal, že za svojbytnosť slovenského národa bude statočne bojovať syn jeho konškoláka z Právnickej fakulty Pavla Čarnogurského.
Ten ho však náramne sklamal. Ako hlboko veriaci človek sa modlí za Slovensko. Želá hlavnému projektantovi slovenskej štátnosti, pánu Mečiarovi, aby sa mu darilo plniť náročné štátnické úlohy. Pri poslednej návšteve ma poprosil, aby som mu pomohol vydať jeho svedectvo o Povstaní. Necíti sa už zdravotne najlepšie. Ked zbadal, že krútim hlavou, s akousi pokorou mi porozprával o posledných chvíľach, ktoré prežil s prezidentom Tisom: „Ked‘ sa vláda chystala na odchod do zahraničia, prezident sa ma spýtal, prečo neodchádzam s nimi“. Či som vraj nič nepočul o ľudových súdoch a Národnom súde. Ja som mu povedal, že cítim v sebe dosť duševnej sily a sebavedomia stať si pred súd a obhajovať to, čomu som od študentských čias veril a za čo som pracoval. Povedal som prezidentovi, že nemám odvahu na Slovensku nechať príbuzenstvo, rodinu, rodnú zem a všetko, čo mi je drahé a sväté. Vnútorný hlas vzdorovito naliehal. Nechod‘! Čo máš čo utekať? Pred kým a za čo? Tu ostaň! Nedaj sa! Bojuj! Hovor, ako to bolo! Dnes prišiel čas, aby som povedal, ako to bolo.“ Napriek tomu, že s niektorými názormi Dr. Jána Mikulu nesúhlasím, zabezpečil som vydanie jeho svedectva ako polemickú úvahu o tom, ako to vyzeralo za povstania na druhej strane barikády.
Ján Smolec
Dr.Ján Mikula – „Povstanie“ s legendou
Prečo?
Po štyridsiatich rokoch emigrácie som opäť doma – vrátil som sa na naše krásne Slovensko. A tu sa mi dostala do rúk kniížka „Povstanie bez legiend“ z pera Jozefa Jablonického, vydaná vydavateľstvom „Obzor“ v Bratislave. Dva razy som si ju pozrone prečítal. Zaujala ma hlavne preto, lebo v roku 1945, počas osemmesačnej vyšetrovacej väzby pred tzv. Národným súdom v Bratislave, pýtali sa ma aj na „povstanie“…
Ked‘ totiž tzv. povstanie „vypuklo“, dr. Gustáv Husák poslal ku mne nášho spoločného priatel’a dr. Karola Rebru s výzvou, aby som sa do „povstania“ zapojil. Bol som predsedom Združenia priemyslu, obchodu, živností, bánk a poisťovní, ktoré malo okolo pol milióna členov. Mal som v banskobystrickom rozhlase vyzvať robotníkov, aby sa zapojili do „povstania“ – do povstania proti vlastnému štátu. Počas piatich rokov Slovenskej republiky som rečnil v továrňach a na pracoviskách o výhodách štátnej samostatnosti, a poukazoval na prosperitu vo vlastnom štáte, napriek neblahej vojnovej situácii. Prezident Dr. Jozef Tiso ma nazval apoštolom slovenskej štátnosti, a teraz by som mal v rozhlase hovoriť pravý opak toho? Ako som mohol? To by sa priečilo nielen zdravému rozumu, ale i svedomiu. Preto som kategoricky odmietol odísť do Banskej Bystrice… Nie som ani historik, ani spisovatel‘, ale ako človek cítim mravnú povinnosť povedať o „povstaní“ pravdu – bez ohľadu na politický systém či komunistické mýty, a to najmä z dôvodu, ktorý uvediem neskoršie.
14. marec 1939
Nemožno písať históriu o „povstaní“ bez histórie Slovenského štátu a o Slovenskom štáte bez dátumu jeho vzniku – 14. marci 1939. Nebyť Slovenského štátu, nebol by možný ani vojenský puč proti nemu… Ked‘ sa Adolf Hitler rozhodol zlikvidovať o Sudety okyptenú Československú republiku, ihned‘ sa ozvali hlasy horthyovského Mad’arska s nárokom na Slovensko, ktoré bolo tisíc rokov súčasťou Uhorska, tohto temného žalára národov. Nemci neplánovali posilňovať svojho mad’arského spojenca, no mad’arské vojská stáli na slovenských hraniciach, ochotne pripravené kedykol’vek ich – so súhlasom Hitlera – prekročiť. Okupačným mad’arským vojskám sa málilo južné Slovensko, ktoré pripadlo Mad’arsku po viedenskej arbitráži.
Hitler si pozval do Berlína Slovákov, aby sa vyjadrili, čo chcú v tejto situácii robiť. Božím riadením sme vtedy mali na čele Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Dr. Jozefa Tisu, ktorý vo funkcii predsedu vystriedal zosnulého vodcu slovenského národa Andreja Hlinku, a prijal Hitlerovo pozvanie na audienciu. lba pol roka predtým boli u Hitlera na návšteve predstavitelia vyspelých západných demokracií, páni Chamberlaine a Daladier, ktorých počin vošiel do dejín pod výstižným názvom Mníchovská zrada. Vrátiac sa každý do svojej vlasti, Británie a Francúzska, mávajúc zdrapom papiera v ruke za frenetického potlesku nevedomého obecenstva, kričali: „Nesieme vám mier!“. Ako sa neskôr ukázalo, nepodpísali mier, ale rozsudok smrti nad ním. Dr. Jozef Tiso v Berlíne nepodpísal nič, ba jeho odpoved’ou na Hitlerovo naliehanie bolo, že si vypýtal svoj klobúk a takmer sa odporúčal. Nie teda v Berlíne, ale v Bratislave, na základe referátu Dr. Tisu a po zhodnotení medzinárodnej politickej situácie, ked‘ hrozilo rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Mad’arsko a Poľsko, Slovenský snem vyhlásil demokratickým spôsobom dňa 14. marca 1939 Slovenský štát.
Bez vojny, bez krviprelievania, bez násilia, bez jediného výstrelu, jedinej ľudskej obete. Nikdy v minulosti nebolo a nikdy v budúcnosti už nebude toľko jasotu a radosti, ako bolo v onen deň. Prečo? Nechápať, alebo dokonca zatracovať môže len človek nechápajúci alebo zatracujúci všeobecne uznávané a prirodzené právo národa na slobodu, slobodný život utváraný podl’a svojich – nie cudzích – predstáv, podl’a svojich možností a schopností. Po tisícročnom uhorskom útlaku a dvadsaťročnom koloniálnom postavení Slovenska v bývalej ČSR, konečne sa aj Slováci stali pánmi vo vlastnom dome, vo svojej záhrade. V mestách a po dedinách vyzváňali zvony, všade hrala hudba, tancovalo sa, spievalo, radovalo. Ale po zábave prišla práca. Bolo treba vysúkať rukávy a budovať svoj vlastný štát. Z ničoho.
Alibisti
Nikdy som nebol ani členom HSĽS, ani Hlinkovej gardy. Bol som jednoducho Slovák – a podľa prezidenta Tisu, v novom štáte sme sa všetci Slováci stali rovní, bez ohľadu na minulosť. Všetci s rovnakými právami a povinnosťami. Čo vtedy robili a ako sa zapojili do práce v novom štáte neskorší „povstalci“ roku 1944? Zmienim sa o nich a o ich činnosti preto, lebo skoro so všetkými som sa za študentských čias priatelil.
Rudolf Fraštacký, môj krajan z Turca, sa ihned‘ po 14. marci spriatelil s vtedajším hlavným velitel’om Hlinkovej gardy dr. Františkom Galanom, a ten ho presadil za riaditeľa práve vytvorenej spoločnosti pre vývoz cukru zo siedmich slovenských cukrovarov. Skvele platené miesto. Uchádzali sa oň aj ľudáci, ale dostal ho Fraštacký, bývalý agrárnik. Hl’a, všetci sme sa v „totalitnom“ Slovensku stali rovní… Rudo Fraštacký počas celého obdobia Slovenského štátu vyvážal slovenský cukor do Nemecka a Švajčiarska. Počas päťročného trvania Slovenskej republiky si uložil z týchto obchodov v centrálnej banke v Zurichu rovných 100 000 dolárov… Vo funkcii riaditel’a firmy „Cukrospol“ sa mu vel’mi pohodlne robila ilegálna činnosť.
Vo Švajčiarsku sa stretával s Benešovým agentom Kopeckým. Cez deň mal porady, večer kúpil kyticu červených ruží a šiel na večeru na slovenské vyslanectvo. Rudinko šiel navštíviť Jožinka Kirschbauma (tak sa titulovali aj v emigrácii v Kanade). Takto mal Rudinko neochvejné alibi pred nemeckými agentarni. Do „povstania“ odišiel až za päť minút dvanásť. Z Bratislavy, luxusným automobilom „Cukrospolu“. Po vol’bách v roku 1946 si ešte prihral pár dolárov do Švajčiarska a po „slávnom februárovom víťazstve“ komunistov, pohodlne a v dobrej nálade emigroval do Kanady. Spriatelil sa s Tomášom Baťom, bývajúcim v Toronte, a stal sa dôležitým členom Benešovej „Rady svobodného Československa“.
Vel’mi sme sa pohádali, ked‘ niekedy v roku 1983 americký prezident Ronald Reagan vo Washingtone vyhlásil, aby za železnú oponu ku svojim krajanom hovorili národy a nie štáty. Takto sa naskytla možnosť v rozhlase Slobodná Európa zriadiť samostatné vysielanie pre Slovensko. Boužial‘, hned‘ sa našli dvaja „Slováci“, Fraštacký a jeho pravá ruka dr. Martin Kvetko. Zašli na Štámy department (Franštacký mal ako milionár rôzne spojenia) a tam tvrdili, že všetci Slováci sú za Československú republiku, a preto si neprajú osobitné vysielanie pre Slovensko. Oslobodenia a osamostanenia Slovenska sa Rudolf Fraštacký nedožil. Zomrel pred pár rokmi v Kanade ako „československy“ milionár…
Vyznamným „povstalcom“ bol komunista Dr. Gustáv Husák. S Husákom som sa poznal v katolíckom intemáte Svoradov, kde sme bývali na tej istej chodbe. On bol o dva roky mladším poslucháčom práva. Spolupracovali sme i v akademickom spolku „Právnik“. Ja som bol podpredsedom, Anton Rašla, sociálny demokrat, neskorší generál a prokurátor tzv. Národného súdu, bol sociálnym referentom, Gustáv Husák tajomníkom a Jozef Kirschbaum knihovníkom. Po 14. marci Kirschbaum a ja ako ľudáci sme začali organizovať činnosť nového štátu, Rašla robil kariéru u vojenskej prokuratúry, Husák bol koncipientom u akéhosi advokáta. Niekedy koncom roka 1941 sa v Bratislave vytvoril „Zväz špeditérov-dopravcov na Slovensku“.
Za bývalej ČSR bolo na Slovensku päť špeditérskych firiem – českých. Tie po vytvorení Protektorátu Čiech a Moravy prevzali ríšski Nemci, takže aj novoutvorený zväz riadili väčšinou oni. Začiatkom roka 1942 hľadali pre zväz tajomníka. žiadosť si podal aj Dr. Husák, lebo ovládal nemčinu. Ked‘ ho sekretariát Ľudovej strany ako známeho komunistu nedoporučil, predložil žiadosť na schválenie mne. Ako priateľa som ho samozrejme doporučil, a tak Dr. Husák dostal výnosné miesto až do „povstania“. Pred jedným mojím známym sa Husák pochválil, že je na tom lepšie ako Dr. Mikula. Ak Hitler vyhrá vojnu, on bude u Nemcov zamestnaný nad’alej, ale Mikulu vyhodia, lebo neovláda nemčinu. Ak vojnu vyhrajú Sovieti, komunista Husák bude ministrom a Mikulu strčia do väzenia… Gustinko sa ozaj činil – s pokladničkou v ruke chodil zbierať na zimnú pomoc nemeckej armáde…
Ďalším „povstalcom“ z radov komunistov, šéfredaktor „Budovateľa“, kapitalistického časopisu vydávaného a financovaného Baťovými závodmi na Slovensku, Laco Novomeský, bol vtedy najlepšie plateným redaktorom vo „fašistickej“ Slovenskej republike. Okrem toho bol veľmi dobrým priateľom Šaňa Macha, ministra vnútra Slovenskej republiky. Tažko si možno predstaviť ideálnejší spôsob ochrany, ked‘ komunisti mali všetky informácie vždy z prvej ruky. Alexandrovi Machovi sa za toto priateľstvo dostalo bohatej odmeny – po vojne ho tzv. Národný súd odsúdil na trest smrti. Iba intervencia Novomeského zmiernila rozsudok na tridsaťročné väzenie.
Iný „povstalec“, Dr. Jozef Šoltés, vystupoval v akademických spolkoch ako sociálny demokrat, dobrý priateľ Husákov i môj. V Nitre sa odchodom Žida uvoľnilo miesto riaditeľa sladovne. Dr. Šoltés dostal pekný plat, krásnu vilu, auto a osobného šoféra. Existencia, o akej sa mu ako študentovi na univerzite ani nesnívalo. Ako riaditeľ sladovne počas celých piatich rokov Slovenskej republiky vyvážal slovenský slad do nemeckých pivovarov. Teda d’alší „kolaborant“.
Spomedzi „povstalcov“ zastával najdôležitejšie miesto v Slovenskej republike Dr. Imrich Karvaš – hned‘ vedl’a prezidenta Tisu, ktorý si ho pozval a vyzval, aby prevzal funkciu guvernéra Slovenskej národnej banky. Karvaš namietal, že nie je ľudák, že má ženu Češku a je čechoslovák. Tiso mu odvetil: „Na to som sa vás nepýtal. Ste Slovák a chcete pracovať v prospech Slovenska?“ A tak sa stal v „totalitnom“ štáte vysokým štátnym úradníkom vyložený odporca slovenskej samostatnosti a režimu, lebo ako vypovedal pred tzv. Národným súdom, pre neho priznanie, že žiadateľ o zamestnanie je l’udák, znamenalo okamžité odmietnutie jeho žiadosti.
Karvaš mal teda v rukách finančnú politiku štátu, ako predseda NÚZ-u (Najvyšší úrad pre zásobovanie) riadil celé hospodárstvo Slovenskej republiky, ako predseda DOVUS-u (Dovoz a vývoz) celý zahraničný obchod. Fakticky bol členom vlády, lebo sa pravidelne zúčastňoval ministerskej rady. Karvaš bol dôležitým „povstalcom“, lebo do Banskej Bystrice, centra „povstania“, predisponoval finančné prostriedky vo výške troch miliárd korún a zásoby – z bezpečnostných dôvodov, vzhľadom na vojnovú situáciu.
Zo študentských čias sme poznali profesora Karvaša na univerzite ako zarytého čechoslováka – agrárnika. Ked‘ ktosi z predsedníctva ľudovej strany nadhodil otázku, či je Karvaš spoľahlivý zastávať tak dôležitý post, prezident Tiso sa ohradil: „Teraz sme všetci Slováci. Karvaš dobre pomáha budovať Slovenskú republiku.“ Tak to išlo až do „povstania“, kedy Karvaš rovnako dobre, ak nie lepšie, pomáhal vybudované zruinovať. Za hospodársku spoluprácu s Nemeckom dostal Karvaš nemecké vyznamenanie. Bol dôvernym priatel’om s dr. Gejzom Medrickým, ministrom hospodárstva, s ktorým chodil na pol’ovačky.
O tom, aký „netolerantný“, „totalitný“ a „fašistický“ bol Slovenský štát, možno poukázat‘ aj na prípade Ing. Petra Zat’ku. Poslanec Slovenského snemu, generálny tajomník „Zväzu priemyslu“, pravá ruka Karvaša a spolupodpisovatel‘ Vianočnej dohody z roku 1943 o príprave „povstania“, stretol 20.7.1944 (mesiac pred začiatkom povstania) v Starom Smokovci pri lanovke ministra vnútra „fašistického“ štátu a ten sa mu prihovoril: „Peter, čo tu hl’adáš v Starom Smokovci pri lanovke? Ved‘ ty si mal byť na schôdzke v Čremošnom!“ Ing. Zaťko zbledol ani stena a stratil reč. Minister „fašistického“ štátu ho mohol dať namieste zaistiť a mohol prichytiť in flagranti aj ostatných sprisahancov a tak neslávne ukončiť činnosť ilegálnej tzv SNR (Slovenskej národnej rady).
Skoro by som zabudol ešte na dvoch „povstalcov“ – Dr. Jozefa Lettricha, ktorý mal dobre známu a prosperujúcu advokátsku kanceláriu v Bratislave ako advokát Zväzu hospodárskych družstiev. a aktívneho agrárnika Janka Ursínyho. Ten si počas vojny spokojne gazdoval v Turci na vel’kostatku, ktorý mu ako agrárnikovi pridelil Dr. Milan Hodža za prvej ČSR v rámci pozemkovej reformy. Janko Ursíny bol počas Dubčekovho „Pražského jara“ na návšteve USA a tam sa pred priatel’mi zmienil, že ľudácky, ľudovo-demokratický a komunistický žalár sa majú k sebe ako raj, očistec a peklo. Bodaj by nie, ked‘ počas „internácie“ v Ilave Janko býval so ženou u riaditeľa Krchňáka a do cely šiel, len ked‘ prišla kontrola zhora. Nuž takto sa žilo a spolupracovalo v Slovenskej republike. Iba komunisti z príšernej nenávisti počas celých štyridsať rokov toto spolužitie nazývali „klérofašistickou diktatúrou“. Bol to „jediný pravdivý výklad“ obdobia Slovenskej republiky.
Za Boha, za národ
Od prezidenta Dr. J. Tisu som dostal menovací dekrét koncom decembra 1941, kedy sa mu podarilo odvolať z funkcie Jána Farkaša, oddaného priateľa Dr. Vojtecha Tuku, predstavitel’a krajne radikálneho krídla v HSĽS. (V. Tuku za jeho postoje podporovali Nemci, ktorí v ňom videli možného nástupcu prezidenta Tisu, pre nich príliš umierneného. Svedčí o tom fakt, že Tiso na priamy zásah Hitlera v Salzburgu v roku 1940 musel odovzdať politickú moc V. Tukovi, predsedovi vlády.) Pri odovzdávaní dekrétu mi prezident povedal: „Budete apoštolom slovenskej štátnosti medzi našou pracujúcou pospolitosťou. Starajte sa, aby vo všetkých továrňach bol pokoj a poriadok, aby l’udia pracovali s radosťou, a aby mali všetkého nadostač.
Našu republiku si budujeme na osvedčenej kresťanskej tradícii nášho národa, podl’a hesla ‚Za Boha, za národ‘. Nepotrebujeme žiadne nemecké nacistické vzory.“ Naozaj sme ich nepotrebovali. Na Slovensku nebolo nezamestnaných, zárobky a mzdy boli dobré. Ak sa niekomu málilo, mohol si ísť kedykol’vek privyrobiť do Nemecka. Slovenská republika bola okrem neutrálneho Švajčiarska jediným štátom v Európe, kde sme nezaviedli prídelový systém na potraviny, lebo všetkého tu bol dostatok. Iba na niektoré potraviny vláda určila maximálne ceny. Boli sme druhým ‚Švajčiarskom.
To mi povedal v roku 1942 generálny tajomník švajčiarskeho cudzineckého ruchu, ked‘ bol na Slovensku na dvojtýždennej návšteve. Vd’aka stabilným pomerom v novom Slovenskom štäte sme zaznamenali úspechy nielen doma, ale i v zahraničí. Vo veľmi krátkom čase uznalo Slovenskú republiku 27 štátov (z vtedajšich 53). Anglicko nás hned‘ uznalo de facto. Americkí Slováci pod vedením Slovenskej Ligy v USA navštívili prezidenta F. D. Roosevelta, ktory im prisl’úbil, že v krátkom čase budú uvažovať o uznaní Slovenskej republiky. O tejto návšteve mi v USA rozprával predseda Slovenskej Ligy Filip Hrobák. Nešťastím pre slovenský närod bolo, že pol roka po vzniku Slovenskej republiky vypukla 2. svetová vojna. Keby bol mier trval ešte niekol’ko rokov, nikto na svete by nevymazal Slovenský štät z myslí, zo sŕdc, z povedomia slovenského národa a ani z mapy Európy.
(Prvá časť)
Dr. Ján Mikula
Vytlačili Nitrianske tlačiarne, a. s. Nitra pre súkromnú osobu Dr. Jána Mikulu z Toronta.
Kniha – Dr.Ján Mikula – „Povstanie“ s legendou – je výnimočné samizdatové svedectvo, ktoré sa dodnes nesmie hovoriť, lebo odporuje komunistickej verzii povstania …
Dr. Ján Mikula bol za 1. Slovenskej Republiky predsedom Združenia priemyslu, obchodu, živností, bánk a poisťovní, ktoré malo okolo pol milióna členov.