Zväčša pokojné vody mediálnych reflexií slovenskej histórie koncom októbra poriadne rozčerila krátka upútavka RTVS na reláciu Najväčší Slovák.
V nej sa objavila podobizeň prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa, zodpovedného aj za deportácie slovenských Židov v roku 1942, na titulnej strane dobového denníka Slovák, cez ktorú prešiel tieň šibeničnej oprátky, a zaznela otázka „Vojnový zločinec alebo mučeník?“.
Tento marketingovo geniálny ťah však vyvolal mediálnu búrku, vďaka ktorej o relácii vedia aj ľudia, ktorí nemajú televízor, a upútavku má dokonca preverovať aj Národná protiteroristická jednotka NAKA Prezídia Policajného zboru.
RTVS v reakcii na množstvo negatívnych reakcií a, zrejme rozhodujúco, na podnet mobilných operátorov Slovak Telekom a Orange, ktorí v prípade zaradenia Tisa do ankety odmietli spustiť SMS hlasovanie, stiahla nielen upútavku s Tisom, ale aj samotného Tisa z ankety. Celá kauza ilustruje neprajnú atmosféru pre historické polemiky na citlivé témy na súčasnom Slovensku, ale aj groteskné zlyhanie RTVS.
Prečo treba o Tisovi diskutovať
Podľa komentátora Denníka N Petra Morvayao Tisovi už odborná diskusia prebehla, dospela k pomerne jasnému výsledku a anketa RTVS je iba pokusom o spochybnenie tohto výsledku, čo prirovnáva k pokusu „dokázať, že je Zem plochá“. Z jeho komentáru implicitne vyplýva, že o Tisovi už vlastne diskutovať netreba a za pokusmi o ďalšiu diskusiu zrejme stoja perfídne či konšpirátorské zámery. Je to ale naozaj tak?
Veda je a principiálne musí byť otvorená revíziám skorších záverov a teda diskusia o nových vedeckých hypotézachje jej nevyhnutnou súčasťou. Problém preto nie je, že by niekto dokázal, že Zem je plochá, ale skôr s tým, že nedokáže v tomto smere predstaviť relevantnú vedeckú hypotézu.
Samozrejme, humanitné vedy vrátane historiografie používajú často rozdielne prístupy a metódy ako prírodné vedy. Okrem zistených faktov je veľmi dôležitá ich interpretácia, selekcia a vzájomné usporiadanie. Tiež však platí a musí platiť, že žiadne historické poznanie nie je konečné a nezvratné, pretože vždy môžu vyplávať na povrch nové fakty alebo niekto môže prísť s novou interpretáciou dnes známych faktov. Napríklad, informácie o misii ministra Jaromíra Nečasa prispeli k posunu interpretácie
tzv. Mníchovskej dohody. Nikdy tak nie je problém samotná diskusia, problémom môže byť jej úroveň. To sa týka aj diskusií o Tisovi.
Okrem toho verejná diskusia o historických témach nemusí vždy priniesť niečo nové pre historiografiu, ale môže, ako každá odborná diskusia, zvýšiť historické povedomie obyvateľstva. A aj niektoré mediálne reakcie na túto kauzu ukázali, že by to veru nebolo na škodu. Ako píše historik a Tisov životopisec Ivan Kamenec, o Tisovi sa dlhé roky šíria rôzne bizarné legendy (napr. o soche v Jeruzaleme), ale aj antilegendy.[1]
V samotnej upútavke a tiež v mnohých mediálnych reakciách sa objavilo tvrdenie, že Tiso je odsúdeným vojnovým zločincom. Nie je to však pravda. Predstavitelia spojeneckých veľmocí prijali 8. augusta 1945 Dohodu o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov európskej osi vrátane Charty Medzinárodného vojenského tribunálu. Práve pred týmto tribunálom prebiehal známy Norimberský proces podľa ustanovení charty, ktorá definovala zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny.
Jozef Tiso však nebol súdený Medzinárodným vojenským tribunálom, ale Národným súdom v Bratislave, ktorý súdil podľa tzv. retribučného nariadeniaSlovenskej národnej rady z 15. mája 1945. Toto nariadenie nepoznalo vojnové zločiny, ani iné trestné činy z charty, ale ustanovilo a definovalo iné retribučné trestné činy. Podľa rozsudku Národného súdu z 15. apríla 1947 tak bol Jozef Tiso odsúdený domáci zradca, kolaborant a páchateľ zrady na povstaní, nie však odsúdený vojnový zločinec. Navyše, aj z obsahovej stránky, vojnové zločiny podľa charty zahŕňali porušenia zákonov vojny a vojnových zvyklostí, čo retribučné nariadenie a ani rozsudok nad Tisom prakticky vôbec neobsahovali.
V tejto spojitosti sa niekedy spomínajú protichodné informácie o tom, či sa Tiso nachádzal alebo nenachádzal na zozname vojnových zločincov. Z právneho hľadiska a vzhľadom na to, že v našej právnej kultúre a civilizácii o vine a treste za trestné činy rozhoduje iba súd, nie úradníci či politickí predstavitelia krajín, však považujem otázku týchto zoznamov za bezpredmetnú.
Ďalšia antilegenda, ktorá sa v mediálnom diskurze objavila, spočíva v tom, ako to napísalanapríklad Soňa Pacherová v denníku Pravda, že „Tisov režim v 40. rokoch minulého storočia poslal na smrť do koncentračných táborov 70-tisíc Židov“. Ide tu nepochybne o najtemnejšiu kapitolu dejín Slovenskej republiky (1939 – 1945), avšak aj preto treba preukázať úctu k faktom a historickej skutočnosti.
Tisov režim má neodškriepiteľnú zodpovednosť za deportácie takmer 58-tisíc Židov v roku 1942. Deportácie sa diali po dohode so slovenskou vládou, vlastnými mocenskými a administratívnymi prostriedkami štátu. Prvé dva mesiace deportácie prebiehali bez právneho podkladu a v máji 1942 boli odobrené ústavným zákonom, ktorý schválil snem a podpísal aj prezident Jozef Tiso. K ďalším deportáciám došlo po potlačení povstania a týkali sa približne 13 500 osôb židovského pôvodu. Prebiehali však v nemeckej réžii za okupácie Slovenska a o priamej zodpovednosti slovenských predstaviteľov tu nemožno hovoriť. Slovenská vláda sa vtedy dokonca snažila deportáciám predísť.[2]
Ešte závažnejšie je tvrdenie o posielaní na smrť. Vieme, že drvivá väčšina deportovaných Židov bola na území okupovaného Poľska zavraždená v nacistických vyhladzovacích táboroch. Je však otázne, čo vedeli zodpovední predstavitelia na Slovensku, v tomto prípade najmä Tiso. Človek môže byť totiž nepochybne zodpovedný len za to, čo koná vedome a dobrovoľne. O tom, že by Tiso či iní predstavitelia štátu v čase rozhodnutia o deportácií židovského obyvateľstva v roku 1942 vedeli o tom, aký osud deportovaných čaká, neexistujú žiadne dôkazy. Nemyslel si to ani Anton Rašla,[3] jeden z Tisových obžalobcov pred Národným súdom, a nemyslí si to ani spomínaný historik I. Kamenec.[4] Na základe poznatkov, ktoré v súčasnosti máme, teda tvrdenie o posielaní na smrť neobstojí.
To však, samozrejme, nijako neumenšuje zodpovednosť Jozefa Tisa ako hlavy štátu za samotné deportácie, ich často násilný a krutý priebeh a neschopnosť, respektíve neochotu preveriť si či prakticky reflektovať hrozivé informácie o tragickom osude Židov v rukách nacistov, ktoré prenikali na Slovensko už aj v roku 1941 či neskôr v priebehu roka 1942.[5] Navyše aj toto je téma, o ktorej treba v súvislosti s Jozefom Tisom viesť odborné a seriózne diskusie.
Je relácia Najväčší Slovák vhodná platforma pre diskusiu?
Zo skutočnosti, že diskusia je potrebná, ešte automaticky nevyplýva, že anketová relácia Najväčší Slovák je vhodnou platformou. Dnes ani presne nevieme, ako presne bude táto relácia v slovenských podmienkach vyzerať. Je však zrejmé, že RTVS zlyhala a svoje pôvodné rozhodnutie si nedokázala obhájiť. Prvotný marketingový úspech vystriedal pocit trápnosti a neuváženosti.
RTVS učinila rozhodnutie stiahnuť Tisa – ktorý by sa možno nedostal ani do prvej desiatky, podľa prieskumu z marca 2018 je v očiach slovenskej verejnosti jednou z najzápornejšie vnímaných tuzemských historických osobnosti – z relácie tak, že na poslednú chvíľu, tesne pred spustením ankety, zmenila pravidlá. Podľa zmenených pravidiel „v rámci hlasovania nebude možné nominovať osobu, ktorá bola právoplatne odsúdená za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, za vraždu, vlastizradu a nebola rehabilitovaná“. Ako sme však vyššie ukázali, Tiso bol odsúdený za iné zločiny, a preto, prísne vzaté, by sa ho táto zmena pravidiel nemala týkať.[6]
RTVS tak zlyhala aj v tom, že nedokázala túto zmenu pravidiel napísať tak, aby boli precízne a nepochybné. Navyše, ak ich teda bude aplikovať rozširujúco, aby Tisa naozaj z ankety vylúčila, malo by to znamenať, že z ankety vypadnú aj ďalšie osobnosti odsúdené retribučnými súdmi na Slovensku, napríklad zakladateľ Svoradova a rímskokatolícky kňaz Eugen Filkorn či niektorí menej kontroverzní politickí dejatelia ako Karol Sidor, generál Ferdinand Čatloš alebo predseda snemu Martin Sokol. Zmena pravidiel by mala z ankety vylúčiť aj zbojníka Juraja Jánošíka, ktorý bol odsúdený za vraždua nebol rehabilitovaný, pričom aj on sa nachádza na jednej z upútaviek k relácii.
K otázke rámcovania možných adeptov na Najväčšieho Slováka sa vyslovil aj moderátor RTVS Martin Strižinec. Na facebooku napísal:„V zákone o RTVS sa píše, že jej programovú službu tvoria relácie založené na zásadách demokracie a humanizmu. Jozef Tiso ako prezident nezastával ani zásady demokracie, a už vôbec nie zásady humanizmu. Nepatrí medzi najväčších Slovákov.“ Ak by však boli do ankety pripustené iba osobnosti vyznávajúce zásady demokracie a humanizmu, zákonite z nej musí vypadnúť napr. aj Gustáv Husák, Ľudovít Štúr alebo Mária Terézia, čo sú ďalšie tváre z upútaviek projektu.
Komentátor Denníka N Roman Pataj poukazujezase na to, že aj keď bude Tiso z ankety vyškrtnutý, stále tam ostane napríklad Vasil Biľak, Gustáv Husák alebo osobnosti späté s komunistickým režimom. Tieto výhrady by sa dali vyriešiť zrejme iba osvojením nemeckého poňatia ankety, v ktorom mohli diváci hlasovať iba za osobnosti z vopred vybraného zoznamu . Potom by však vyvstal ďalší problém, a to do akej miery budú výsledky takej ankety autentické, respektíve či budú vôbec vypovedať o tom, aký majú Slováci vzťah k vlastným dejinám a ktoré historické osobnosti naozaj uznávajú. Predžuté jedlo totiž nemusí chutiť každému, takisto nie je každý spokojný s tým, čo môže byť na jedálnom lístku.
Nastavenie ankety a možností, ako a za koho v nej hlasovať, bolo od začiatku vecou RTVS. Túto úlohu očividne nezvládli a zmeny pravidiel, šité horúcou ihlou na poslednú chvíľu pod tlakom niektorých novinárov a časti verejnosti, prinášajú ešte viac problémov ako riešení. Touto reláciou však široké verejné diskusie o slovenských dejinách či konkrétne Tisovi, ako povedal jej producent Peter Núñez, snáď nekončia. Dôležité však je, aby boli odborné a pluralitné, čo, mimochodom, Slovenská televízia pri Tisovi v roku 2007 dokázala zrealizovať, a aby prebiehali v slobodnej atmosfére.
Účasť represívnych zložiek na diskusii o histórii?
To, že slobodná atmosféra nie je v súčasnosti silnou stránkou verejného diskurzu o kontroverzných historických témach na Slovensku, dokázala reakcia orgánov činných v trestnom konaní. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, do ktorého pôsobnosti patria trestné činy extrémizmu, vydal pokyn na preverenie upútavky RTVS Národnou protiteroristickou jednotkou NAKA Prezídia Policajného zboru. Nejde pritom o ojedinelý prípad.
Napríklad, po marci 2017 NAKA prešetrovala video Matice Slovenskej „Bez 14. marca“, ktoré uvažovalo o historickom vývoji, ak by Slovenský štát nevznikol. Trestné stíhanie však začaté nebolo. Aktuálne, od augusta tohto roku prebieha trestné konanie o amatérskom a jednostrannom dokumente Zavrhnuté svedectvá, v ktorom vystupujú len pamätníci s pozitívnymi spomienkami na Slovenskú republiku (1939 – 1945).
V spojitosti s reakciou na upútavku RTVS s Tisom si možno všimnúť trend, že v poslednom období sa všetky prejavy, ktoré obsahujú pozitívnejšie hodnotenia Tisa alebo ho dokonca ponúkajú ako jednu z dvoch antagonistických možností (upútavka), stretávajú s reakciou zo strany represívnych orgánov štátu. Zatiaľ, pravda, nebol nikto odsúdený, ale už aj samotné policajné vyšetrovanie spojené s mediálnym pokrytím prispieva k vytváraniu atmosféry zastrašovania. Kto nechce mať opletačky s políciou, radšej si zahryzne do jazyka, keď vidí, že aj šestnásťsekundovú upútavku verejnoprávnej televízie rieši elitná protiteroristická jednotka.
Voči všetkým spomínaným aktivitám možno mať oprávnené vecné výhrady, avšak reakcie prokuratúry či polície sú v slobodnej spoločnosti vrcholne nevhodné. Ak sa niekto dopúšťa historických manipulácií, reagujme na ne ich demaskovaním, nie volaním polície, podávaním trestného oznámenia či nebodaj lobovaním za sprísnenie protiextrémistickej legislatívy. Nehovoriac o tom, že následkom týchto represívnych zásahov sa kadejaké postavičky môžu štylizovať do pozície mučeníkov a nositeľov „zakazovanej pravdy“.
V roku 2008 vznikla okolo francúzskeho historika Pierra Noru tzv. Výzva z Blois , ktorú medzitým podporili stovky historikov z celého sveta. Píše sa v nej, že „v slobodnom štáte neprislúcha orgánom politickej moci stanovovať, čo je historická pravda a pod hrozbou trestnoprávnej zodpovednosti okliešťovať slobodu historika.“ Domnievam sa, že tento princíp neplatí iba pre historikov, ale pre všetkých, ktorí sa do historického diskurzu zapájajú.
Najnovšia kauza RTVS spojená s Tisom a spackaným spustením relácie Najväčší Slovák dokazuje, že o kontroverzných témach a postavách našej národnej histórie potrebujeme diskutovať. Na skutočnú diskusiu potrebujeme slobodnú atmosféru, ktorá nám dnes čiastočne chýba. Preto treba pokusy o jej rámcovanie represívnymi orgánmi štátu rázne odmietnuť.
Michal Malatinský, autor je právny historik
[1] KAMENEC, Ivan. Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso 1887 – 1947. Bratislava: Premedia, 2013, s. 117.
[2] KAMENEC, Ivan. Po stopách tragédie. Bratislava: Archa, 1991, s. 267 – 272.
[3] RAŠLA, Anton – ŽABKAY, Ernest. Proces s dr. J. Tisom. Bratislava: Tatrapress, 1990, s. 33.
[4] KAMENEC, Ivan. Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso 1887 – 1947, s. 122.
[5] Bližšie pozri diskusiu v mojej rigoróznej práci , s. 34 – 41.
[6] Retribučný trestný čin domácej zrady, za ktorý bol Tiso odsúdený, nemožno formálnoprávne stotožňovať s vlastizradou, ktorá bola v tom čase upravená v inom právnom predpise – zákone o trestných činoch proti štátu z roku 1940.
https://dennikn.sk/blog/1309044/kauza-rtvs-a-tiso-potrebujeme-slobodnu-diskusiu-o-dejinach/